Poviedka:
Pridaná: 30.4.2010, 22:17:07
Čítaná: 4376×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

No, viem, že som naozaj dlho nič nepridala, ale dala som si jasné STOP a píšem len dve veci - starú dobrú Apolycu a Delikventa, z čoho len Delikvent je verejnosti prístupný a aj ten pribúda po malých kúskoch. A z Apolycy sem môžem dať len niečo, čo neprezrádza dej a ide mi len o to, ako je to napísané. Nikto okrem jedinej osoby ten dej nepozná :D ak to vyjde, tak by mi to raz mohlo vyjsť... ale to sa uvidí.

Zatiaľ sa môžem pochváliť osemdesiatimi stranami a víziou prekročenia plánovanej stovky. Ešte ma toho čaká veľa... aj keď, ktovie, ako sa poznám, celkom možné je, že mi to nepresiahne pár strán... OK, pochybujem.

No, ale dosť už mojich rečí. Toto je časť, ktorá tvorí celú jednu kapitolu (viem, že je extrémne krátka, ale niekedy sa to proste stáva). Hádam sa bude páčiť... Ja mám celkom Kiu rada :D

Les vyzeral hrozne.

Ako keď na maketu spadne niečo ťažké a rozdrví niektoré časti na márne kúsky. Len... Horšie.

Vietor už bolo cítiť len vo vlasoch a na obnažených dlaniach. Vidieť jeho účinky bolo na každom kroku - pováľané, zlámané stromy, pod ich kmeňmi zakliesnené zvieratá, ktoré nestihli utiecť, koruny, ktorých listnaté konáre sa rozlievali v brázdach zeme. Z niektorých dutých stromov vyliezal obrovský hmyz v hororovej scéne.

Kone pomalými krokmi trasúcich sa nôh prechádzali cez tú spúšť a nútili ma držať s nimi krok. Lycos prvý krát, čo som ho videla, stratil kamennú masku pri všetkom, čo videl, nech to bolo akokoľvek nenormálne, smutné či odporné, na tvári sa mu usadil smútok, keď prehliadal trosky krásneho lesa a sám na chvíľu zastavoval, aby odvalil konár z mŕtveho zajaca. Oči mu zhasli, scenéria sa v nich odrážala ako v matnom skle. Potkýnal sa na odvalených kameňoch, keď nedával pozor a ja som, práve naopak, po chvíli sklonila zrak a radšej si dávala pozor pod nohy. Automaticky som prekračovala prekážky a rozmýšľala o ničivosti smrští.

Lycos mi vysvetľoval, že také víchrice sú časté na severe a že majú vždy ničivé účinky, no nikdy ich nevidel na vlastné oči. Les vraj dokonca stlmil silu vetra a na takej rovine, akú sme dlho prechádzali, to muselo byť strašné. Vietor útočil zvláštnym spôsobom, ktorý ešte nevidel. Čím hlbšie sme boli v lese, tým menej stromov bolo zničených. Stred lesa zostal neporušený, robilo mu to starosti a zároveň bol rád, že aspoň niečoho sa vietor nedotkol.

Kone sa dlho odmietali zodvihnúť a ešte dlhšie im trvalo, kým sa pohli a vyčerpané kráčali za nami. Obaja sme Crystalovi odobrali čo najviac z neho záťaže, samozrejme, že Lycos si zobral priveľa a niekedy zobral aj jeden z mojich dvoch batohov, keď videl, že nevládzem. Trval však na tom, že musíme zájsť hlbšie do lesa.

Podvečer sme dorazili na cestu. Brázdy v tvrdej zemi nasvedčovali, že tadeto prechádzalo veľa vozov, dnes však boli zaviate a nahrnuté kamienkami z lesnej zeminy. Prešli sme po nej sotva pár míľu, ktorú som nemohla premeniť na zilu kvôli nedostatku informácií o jej dĺžke, a zišli sme k niekoľkým obrovským skalám blízko nej. Utáborili sme sa na druhej strane od cesty, chránení skalami. Lycos trval ne tom, že by nebolo múdre vystavovať sa očiam verejnosti a ja som nikdy nemala chuť, aby ma ľudia očumovali.

Keď vyšiel mesiac, Lycos sa prikryl oboma konskými dekami a poležiačky ťažko oddychoval. Nechala som ho a oprela sa o kamene dosť ďaleko od ohňa. Pocit bezpečia ma upokojoval. Chránili nás nie len skaly, ale aj stromy a kry okolo. Lycos mal nos na miesta, ktoré vyzerali ako stvorené pre usadenie. Malé, sotva pár metrové, no útulné miesto, ktoré však neponúkalo nijaký výhľad. Ale všade bolo ticho, potvrdil mi to aj môj sluch.

Rozhodla som sa ho nejako pomenovať. Mám záľubu v pomenovávaní vecí. Síce si zvyčajne neskôr nepamätám, ako som ich pomenovala, ale to je vedľajšie - lebo môžem vymýšľať nové mená. Ale svoj sluch som nechcela nazvať Monumentál ani Minitibi alebo iným šľahnutým menom. Proste som chcela nájsť meno tomu úkonu, ktorý som vždy robila. Nenapadlo ma nič iné ako režim on a off. ON a OFF. Teraz som používala ON.

Vypla som do OFF a zavrela oči. Nič nám nehrozilo. Veď čo by aj malo? Neviem, skade sa berie ten neustále prítomný pocit nebezpečenstva a prenasledovania. Snáď som sa už nakazila Lycosovou „profesionalitou“. Som paranoik.

Vyrušilo ma šušťanie. Otvorila som oči a s narastajúcim stresom pozorovala, ako sa stromy a kríky naokolo hýbu. Bolo počuť tiché kroky v tráve, šušťanie listov a prezvaný dych.

Lycos stál okamžite na nohách, napätý ako struna sa obzeral okolo seba a oči mu nebezpečne svietili.

Na chvíľu všetky zvuky a pohyby ustali a stáli sme tam v úplnom tichu. Čakala som útok. Naopak, Lycos sa uvoľnil.

A vtedy sa pár lístkov napravo odo mňa pohlo a z tmy sa nečujne vynorila štíhla postava. Zvrtla som sa a ocitla sa zoči-voči páru veľkých, mandľových očí so zúženými okrajmi a mačacími zrenicami.

Lycos vydýchol a niekoľkými dlhými krokmi prišiel ku mne a k vysokému tvorovi, ktorého som len ťažko mohla považovať za človeka. Ladné telo s ešte ladnejšími pohybmi sálalo eleganciou kniežaťa a výzor uvádzal do pomykova. Je toto človek alebo víla v mužskej podobe? Jemný nos, výrazné, dlhé lícne kosti vedúce pohľad na krásne tvarované pery, vlasy farby roztavenej medi lemujúce biele líca a spadajúce do tých veľkých zelených očí. Dlhými prstami urobil jemný posunok, jedno chodidlo mierne vystrčil, pokrčil koleno v kĺbe a s očami sklopenými k zemi sa mierne uklonil. Pri tom pohybe aj Lycos pritiahol nohu k nohe ako v spomalenom salutovaní, no ruku nezodvihol k čelu, ale priložil si ju k bruchu a mierne ohol chrbát, čím vytvoril s návštevníkom zaujímavý pozdrav. Cítila som sa divne, tak som tiež trochu ohla chrbát a tikala očami k Lycosovi, ktorý nebadane prikývol.

Naraz sme sa všetci traja vystreli a návštevník prehovoril mäkkým hlasom so zvláštnou výslovnosťou a dôrazom na každú hlásku.

„Prepáčte, že som vás tak vystrašil,“ zapriadol a privrel viečka s dlhými mihalnicami. „Nebol som si istý, kto sa takto neskoro večer potuluje lesom.“

„Prijímame vaše ospravedlnenie. Som Lycos a toto,“ ukázal na mňa gestom. „Je Parda.“

Tvor chápavo prikývol, akoby vedel, že moje pravé meno mu zostane ukryté a zodvihol kútiky úst do zdvorilého, až príliš inteligentného úsmevu, z ktorého behala po tele husia koža.

„Volám sa Kia Ark,“ povedal a opäť sa uklonil.

„Prijmete našu spoločnosť, Kia?“

„Nie,“ zodvihol bledú ruku a napol krk s bradou zodvihnutou. „Prepáčte, ale nemôžem sa dlho zdržovať s inými ľuďmi. Môj pach by mohol zostať na tomto mieste a ľahko by ma vypátrali periculovia. Pánom tmy by bolo určite podivné, že som sa zdržal na jednom mieste, kde je tak veľa pachu človeka. Prepáčte, prosím, moje odmietnutie.“

Lycos prikývol.

„Periculovia sú vypustení?“ spýtal sa s istou zdržanlivosťou v hlase.

„Viac ako to, pane, hľadajú.“

„Nebudeme vás viac zdržiavať,“ prepustil ho Lycos neochotne. „Hoci by ma veľmi zaujímalo, čo viete,“ dodal.

„Ešte raz sa ospravedlňujem,“ urobil krok dozadu. „Svoje početné informácie si budem musieť nechať na dobu, kedy budem mať viac času. Dúfam, že práve taká nastane,“ urobil ďalšie dva kroky s miernym úklonom a otočil sa do tmy.

„Som rád, že som vás spoznal, Lycos a Parda.“

A stratil sa.

Lycos tam stál ešte hodnú chvíľu, zamyslene na neho pozeral a keď som otvorila ústa, že sa niečo spýtam, zastavil ma prstom na vlastných perách.

Čakaj, naznačil mi ústami.

O pár minút, kým som opäť prepla režim ON a počúvala vzďaľujúce sa, nesmierne tiché, mäkké kroky v tráve, zložil ruku k telu a to bol signál, aby som sa pýtala. OFF.

„Kto to bol...? Čo to bolo?“ zašepkala som. Nedokázala som po takom zážitku nalomiť tú zvláštnu atmosféru.

„Elf,“ odvetil tiež potichu a pokynul mi k ohňu. Sadli sme si a obaja s zahľadeli do plameňov.

„Bol...“ nevedela som nájsť dostatočné slová. Všetky, ktoré som poznala, boli prislabé na takého tvora.

„Bol, pritakal Lycos. „Bol neskutočný a úžasný. Takí sú väčšinou.“

„A čo tu robil?“

„Neviem. Elfovia putujú krajinou a snažia sa nenaraziť na ľudí. Ak áno, dokážu ho zmiasť a vytvoriť ilúziu, že sme obkľúčení. Ale tento nás skúmal. Určite už o nás vedel a chcel si nás obhliadnuť. Hovoril o periculoch a že niečo hľadajú... To budeme my. Takže sme na zozname hľadaných.“

„Počkaj, stoj!“ mávala som rukou. „Najprv o ňom, potom o nás.“

„Dobre. Bol to elf. Vieš, čo je elf?“

„Z rozprávok niečo viem,“ čítala som knihy, kde boli elfovia krpci, čo roznášali darčeky, aj také, kde to boli lesné víly.

„Tak od začiatku. Elfovia boli kedysi veľký národ. Mali vlastné kráľovstvo a vždy to boli inteligentné, vznešené tvory. Kým sa neprirútili Čierni a tí ich nevedeli vystáť. Pozabíjali ich čo najviac, tí, čo unikli, sa dali na kočovný spôsob života, no to im dlho nevydržalo, opäť kvôli bojom s Čiernymi. A tak teraz putujú sami krajinou a sú nešťastní, pretože v živote nemajú nijaký zmysel. Samota im nerobí dobre, uzavreli sa do seba a ak nejakého stretneš, je to naozaj šťastie. Ako si videla, tento bol prekvapivo priateľský, no stále si nechával odstup a bol prehnane zdvorilý. Neviem, kde sa to teraz učia,“ prihodil do ohňa poleno.

„Prečo sa nám ukázal?“

„To je zaujímavé!“ ožil. „Ak o nás vedia už aj tvory, ktoré žijú úplne mimo spoločnosti, pravdepodobne sme hľadaní. V každom meste a možno aj v dedinách. To nám nepridáva... Chcel som sa zastaviť v Destine, jednej dedine za lesom.“

„Prečo nás hľadajú? Kto?“

„Kto asi? Čierni. Z nejakých nevysvetliteľných príčin chcú teba.“

Zhrozila som sa. Doteraz som nepochopila, prečo majú moju sestru, ale teraz chceli aj mňa. No počkať, to tvrdí Lycos! Čo ak klame? Ak je im tŕňom v oku on? Možno ma zradil aby...

Bože, Kelly, ty si viac ako paranoidná! Ty si už úplne šibnutá!

„Čo by so mnou chceli urobiť?“

„Neviem,“ povedal ticho a pochmúrne a hľadel do ohňa. „Nemám ani potuchy.“

[ » na začiatok « ]