Kapitola:
Pridaná: 20.4.2010, 21:09:11
Čítaná: 4699×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mia
Stručný dej: O dievčati so zvláštnymi snami...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ona 2 » Pochyby 3 » Blúdenie detstvom 4 » Prebratie

„Vyzerá hrozne. Je taká bledá.“

„Máte už nejaké výsledky?“

„Podľa vyšetrení sa jednalo o nízky tlak, ktorý sa medzičasom napravil. Vašá dcéra sa môže prebudiť každú chvíľu, pani Chlárová.“

„Prečo mohla odpadnúť?“

Otvorila som oči. Nachádzala som sa v malej a tmavej miestnosti plnej rozličných prístrojov. Podľa všetkého, hlavne podľa postele na ktorej som ležala, som usúdila, že musím byť v nemocnici. Nechtiac som pohla rukou, načo som zacítila pichľavú bolesť. Otočila som hlavu, lebo ma zaújmalo, čo ma pichlo do ruky, ale rýchlo som to oľutovala, keď som videla zapichnutú ihlu v mojom zhybe.

„Som taká rada, že sa Mii nič nestalo. Robila som si také starosti!“ Bol to mamin hlas. Spoza predeľovacej steny presvitala jej siluteta.

„Príčina prudkého klesnutia tlaku nie je jasná. O chronickú chorobu sa v každom prípade nejedná,“ ozval sa neznámy mužský hlas.

„Ale prečo by jej malo prísť…pozrite! Prebrala sa!“

Bol to hlas mojej spolužiačky Magdy. Zamierila priamo ku mne, nasledovaná mamou a lekárom v bielom plášti, ktorí sa obaja postupne vynorili spoza predeľovacej steny.

„ Konečne! Čo sa ti prihodilo?“, netrpezlivo vyzvedala Magda.

„Bolo by lepšie, keby ste Emíliu teraz nechali na pokoji. S otázkami počkajte ešte chvíľu“, napomenul ju lekár.

Potom sa otočil ku mne. „Ako sa cítiš?“

„Hm…dobre.“

„To je ten lepší prípad. O chvíľu budeš zase na nohách.“

„Ako som sa sem dostala?“ spýtala som sa lekára.

„Doniesla ťa sem slečna v tvojom veku, mala dlhé, blonďavé vlasy…“

Zalapala som po dychu. Ona ma doniesla do nemocnice. Snažila som sa skryť moje vzrušenie, ale môj tep ma prezradil keď začal pípať jeden z nepočetných prístrojov. Lekár si to všimol a okamžite stíchol. Viac ma ale znepokojoval výraz na maminej tvári. Čo ak minulosť nezabudla a teraz tuší to najhoršie?

Napäté ticho prerušil lekár keď oznámil, že ide pozrieť ostatných pacientov. Len čo šťukli dvere, sa ozvala Magda. „Keď som sa dopočula, že si v bezvedomí, som hneď prišla za tebou. Hoci profesor Hronda bude zajtra určite robiť divadlo, keď zase nebudem mať úlohy z matematiky.“

„Ešte šťastie, že tu pracuje tvoja sestra Diana. Inak by som o šiestej prišla domov a nevedela, čo sa to prihodilo.“

„No počkaj!“, prerušila som mamu. „To koľko je vlastne hodín?“

„Pol siedmej“

„Čože? To tu ležím už štyri hodiny?“

„Ale nie, doniesla ťa sem až o tretej. Diana ťa hneď spoznala a zatelefonovala mne a pani Chlárovej“

Niečo som Magde zamrmlala na odpoveď. Jej slová ma nenechali na pokoji, ani keď obe postupne odišli. „Doniesla ťa sem“, povedala. Bolo to úplne jasné, koho tým myslela. Ona ma doniesla do blízkej nemocnice, bez odkazu, bez komentára. Veď čo by mi mala povedať, adolescentke, ktorá jej pred očami odpadne a ktorú v živote pred tým nevidela,. Ale predstava, že ma nosila na rukách, hoci len malilinký kúsok, bola znepokojujúca. Čo si o mne len mohla pomyslieť, keď som sa pred ňou z ničoho nič zrútila na zem? Musela som priznať, že som si to nevedela predstaviť.

Plynula hodina za hodinou, ale zaspať sa mi nedalo. Prehadzovala som sa z boku na bok, pri čom som si dávala pozor, aby som nepohla rukami, z ktorých trčali ihly. Vždy, keď som už skoro zaspala, jeden z prístrojov zapípal, a ja som zakaždým vyľakane zdvihla hlavu. Napokon som vzdala pokusy o spánok a miesto toho som pozorovala záclony. Vyzerali umelohmotné, biele s divo prepletenými čiernými čiarami. Keď som sa na ne pozerala dlhšie, zistila som, že čiary neboli pretiahnuté náhodne, ale tvorili určitý vzor. Najprv malý obluk, potom veľký obluk, osmička, polkruh, a zase malý obluk…vzor sa tiahol cez celé záclony. Na hornej časti som našla jeden polkruh, ktorý sa podobal oku. Zvrchu sa cez neho tiahli dve čiary, že to vyzeralo ako zrenička. Aj nad ním sa točila čiara, ktorá predstavovala obočie. Čim dlhšie som sa na to pozerala, tým viac podobnosti som našla. Dlhé riasy smerujúce hore, dúhovka okolo zreničky a viečko nad okom. Oko bolo namierené priamo na mňa. Vyzeralo také... živé. Ako keby sa obočie mierne nadvihovalo hore a zrenička putovala z jednej strany na druhú. Raz sa mi zdalo, že dokonca žmurklo.

Odvrátila som zrak od záclony. To už mám aj halucinácie? Alebo sa bojím, že ma záclona sleduje? Takýmto spôsobom naisto skončím v blázninci. Pozrela som sa ešte raz na miesto. Žiadne oko tam nebolo.

[ » na začiatok « ]