Kapitola:
Pridaná: 10.4.2010, 21:35:28
Čítaná: 2504×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mia
Stručný dej: O dievčati so zvláštnymi snami...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ona 2 » Pochyby 3 » Blúdenie detstvom 4 » Prebratie

Znova ďakujem ELIZABETH za opravu.

Ak sa vám to páči alebo nepáči, napíšte mi prosím komentár. Poteším sa návrhom, ako to môžem zlepšit'.

Mraky na oblohe sa rozostúpili a odokryli slnko. Okamžite sa v meste zosvetlilo a hrejúce slnečné lúče ohlasovali začiatok leta. Bol to prvý teplý deň v roku.

Pomaly som sa vliekla zo školy. Onedlho som bola tak spotená, že som si vyzliekla bundu a zaviazala si ju okolo pása. Zbožňovala som dni, kedy bolo tak teplo že sa dalo chodiť po vonku len v krátkom rukáve bez tej hroznej hrubej bundy, v ktorej vyzerám na sto kilou.

Pol tretej po obede, bola som na ceste ku autobusovej zastavke. Taška plná kníh sa mi natriasala na chrbte, že vydávala klepotavý zvuk pri každom kroku. Ranná pochmúrnosť zo mňa úplne padla, pri takomto počasí predsa každého musí pochytit dobrá nálada. Uvažovala som nad tým, ležať celý deň na hojdaciej sieti doma v záhrade a úlohy si spraviť až ďalšie ráno v autobuse. Autobus! Došlo mi, že som bola neskoro na tom. Krátky pohľad na hodinky potvrdil, že autobus odišiel pred dvoma minútami. Ďalší príde až o pol hodinu, lenže mi za takýchto podmienok ani táto údalosť nemohla pokaziť náladu. Začala som nad tým rozmýšľať, čo by som cez tú pol hodinu mohla robiť. Sedieť na zastavke sa mi nechcelo, tak som sa rozhodla preísť kúsok peši. Mohla by som ísť cestov cez mesto, lenže tam zvyčajne býva strašný hluk a kopec ľudí. Preto som sa rozhodla pre druhú cestu, ktorá sa ťahala po kraji mesta. V tejto štvrti bolo len málo domov a poľná cesta, na ktorú by sa auto nevošlo. Bola síce dlhšia, ale príležitosť, vyhnúť sa hluku mesta aspoň na chvýľu som si jednoducho nemohla nechať úisť.

Keď som ešte bola malá som sem chodila s mamou každý deň. Hrávali sme sa tu s loptou, lebo našá záhrada na to nestačila. Naháňala som loptu cez široké polia, šaty sa mi pri tom plietli medzi nohy. Nikdy nezabudnem toto obdobie môjho života, moje mladé roky. Keď sa tu teraz prechádzam mi všedko naokolo pripadá známe a povedomé, či je to odpadkový kôš na kraji cesty, do ktorého som kedysi vyhodila vyfúknutú loptu, mohutný strom na poli, na ktorý som lozievala a pod ktorý som raz pochovala mŕtvého vtáka alebo múrik, na ktorom som sedela keď mi mama pred mnohými rokmi čistila ranu po páde. Dalo sa skoro povedať, že to kedysi bol môj druhý domov.

Práve som prechádzala chodníkom, na ktorom som skákavala švihadlo, odrazu som si všimla malú medzeru medzi dvoma domami. Ostala som stáť. Tak dlho som tu už nebola, minulý majitelia doma štrbinu zabarikádovali. Pritom bolo toto miesto jedno z najdôležitejších v mojej minulosti. Keby moje spomienky na minulosť boli exponáty v múzeu, by toto miesto bolo centrálny kus výstavy. Bolo by vytlačené na reklamných plagátoch a brožurkách. Výstavené by bolo v strede, obkolesené ostatnými exponátmi, ktoré by hrali len podradenú úlohu. Bolo to miesto, na ktorom som našla moju prvú lásku.

Potichu som sa vtisla cez štrbinu. Teraz predo mnou stál oschnutý živý plot. Vedela som, že na kraji má dieru, zistila som to pred rokmi. Odhrnula som pichľavé konáre a prešla na druhú stranu. Cesta sa stáčala a za zákrutou viedla dole schodami. Och, tieto schody! Tu sedel, keď som ho videla po prvý krát. Bol taký opustený, že mi ho prišlo ľúto. Ďalej dole bol malý kút s divo rastúcim krovým. Hodiny som tu strávila keď mi rozprával o jeho rodine a svojom hroznom staršom bratovi. Kým som kráčala dole, vo mne len výrilo starých spomienok. Stena, na ktorú napísal našé mená zarámované srdcom, črepník, ktorý večne nosieval na hlave či strom, pod ktorým mi oznámil, že ma mal rád. Blížila som sa ku koncu chodníka. Kedysi tam stál kontainer a vtom som s potešením zistila, že sa nepohol z miesta. Ach, staré časy! Dovliekol ma sem, aby mi ukázal, aká som blonďavá tým, že ma porovnal s metlou za kontainerom. Vytrhla som mu ju z ruky a naháňala ho cez celý chodník s metlou v ruke, aby aj on dostal „blonďavé vlasy“. Pomaly som sa približovala tomuto miestu. A...to snaď nebolo možné! Za kontainerom trčalo čosi žlté, opreté o javor za ním. Neuveriteľné! Našá metla sa zachovala. Bolo to, ako keby som to miesto opustila včera.

Zrazu sa metla otočila. Alebo, lepšie povedané, to čo som považovala za metlu. Jej štetiny boli polmetrové vlasy, ktoré sťa svyšťali vo vzduchu. Bolo to dievča. Nie, bolo to viac než obyčajné dievča. Tvár by som spoznala v ľubovoľnom čase na ľubovoľnom mieste. Bola to Ona.

Nie. To nemohla byť pravda. Videla som ju pred sebou ostreišie ako vo sne, však bolo úplne vylúčené, že dievča z mojích snov je skutočné. Dievča z mojích snov v mojom meste. Ona bola skutočná.

Nedávalo to zmysel, bolo toho moc veľa naraz. Všedko sa mi točilo v hlave. Ona stála predo mnou, v mojom meste, bola skutočná, dievča zo sna stálo predo mnou, moje sny boli skutočné, moje sny v mojom meste, moje mesto bolo skutočné...

Obraz sa mi rozplynul. Videla som dvojmo až trojmo, jednotlivé farby splývali. Všedko sa krútilo.

Ona bývala v mojom meste, stála predo mnou, moje sny boli skutočné, moje sny stoja predo mnou...

Potom bolo všetko okolo mňa čierné.

[ » na začiatok « ]