Poviedka:
Pridaná: 22.3.2010, 18:49:24
Čítaná: 6796×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Harry Potter
Stručný dej: Harryho hodina u Severusa...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Autor: ja :)

Meno autora = ja: Lilly Heathcliff

Názov "diela": Oklumencia alebo nepresnívaj svoj život, ale preži svoje sny!

Lit. druh: epika

Žáner: krátka poviedka

Rozsah: jednorázovka

Obdobie: HP5

Upozornenia: iba pre zábavu :) (moju)

Venovanie: ?? tomu, kto mi napíše ako prvý koment (či už kritický, alebo pochvalný) Čiže Adna V. Dumbledore :) ďakujem! :)

Len taký nápaditý nápad, ktorý MA napadol v nenápadnej podobe...

Snape už čakal vo svojej pracovni. Vysoký, čierny, temný, chladný. Len čo začul zaklopanie na dvere, vyzval ma svojím ironickým hlasom, nech vstúpim. Patrí to k jednej z mojich najnepobľúbenejších činností, no musím ju robiť pravidelne. Čakala ma totižto lekcia oklumencie u Snapa.

„Zatvorte za sebou dvere,“zahundral, ani sa na mňa neobzrel. Do kamennej misy na stole vkladal svoje spomienky, svoje tajomstvá. „Cvičili ste, od našej poslednej hodiny?“

„Áno, pane,“môj hlas sa prekvapujúco dobre odrážal od stien žalára. Snapov tak nikdy nerezonoval.

„Hneď to aj zistíme...“

Posledný raz pichol končekom prútika do striebristej hladiny myšlienok a otočil sa ku mne.

„Vypráznite si myseľ,“zašepkal.

Nikdy sa mi nepáčilo, že musím zatvárať oči, keď Snape chodí okolo a prebodáva ma svojimi čiernymi očami.

„Sústreďte sa... Dúfam, že tie sny z vašej hlavy už nadobro zmizli,“povedal niekde veľmi blízko mojej hlavy.

Sny?

Zachvátila ma panika. On vie o mojich snoch?! Moment!

Postupne sa opäť obnovovala moja vnútorná rovnováha.

Áno, on videl tie sny o zatvorených dverách... keby sa dalo, nakuknúť za ne, aspoň nakuknúť. No noc bola opäť príliš krátka na tak dlhú cestu, hoc kľučka bola len pár centimetrov od mojich nedočkavých prstov...

„Snažte sa ma odpudiť vašou mysľou,“vystríhal ma Snape.

Prútik v mojej ruke sa zachvel.

„Legilimens!“

- Rozparovač ma naháňa záhradou – Hermiona sa smeje na Ronovom nepodarenom kúzle – Sirius odlieta na Hrdozobcovi – so Cedricom sa naraz dotýkame Trojčarodejníckeho pohára –

kráčam chodbou k zatvoreným dverám -

Pred očami sa mi vyjasnilo. Podlaha. Snapova pracovňa. Jeho ironický úškrn.

„Necvičili ste,“obvinil ma, sledujúc ako vstávam zo zeme.

Prečo musím VŽDY spadnúť?

„To je len spomienka na dávnejšie sny,“nevraživo sme si navzájom pozreli do očí.

„Oslovujte ma pane,“precedil pomedzi stisnuté zuby.

„Áno, pane.“

Zdvihol prútik. „Legilimens!“

- Dudleymu narástol prasačí chvostík – záblesk zeleného svetla – Íri skórujú na Svetovom pohári – zatvorené dvere sa približujú – Ron mi ukazuje prefektský odznak – Opäť zatvorené dvere, naťahujem ruku... otvoria sa... –

Koniec. Opäť Snapova pracovňa. Prečo som tu? Musel prerušiť spojenie. Ja chcem vedieť, čo bolo za dverami. Prečo sa otvorili teraz? Veď nespím. Ako sa mohli otvoriť?! Toto nie je moja spomienka!

„Vôbec sa nesnažíte! Ako ste sa dostali až k otvoreniu dverí, ak, ako tvrdíte, je to stará spomienka?“vychrĺil na mňa.

„Netuším, pane.“ môj hlas znel nahnevane.

„Vôbec ste sa nebránili, ako si to mám vysvetľovať?“

Myseľ mi horúčkovite pracovala. „Vy na niečo prídete, pane.“

Zrejme na mňa stratil všetky slová, alebo sa chcel dozvedieť čo je za tými dverami rovnako ako ja. V každom prípade mi neodpovedal. Namiesto toho sa opäť vnoril do mojej mysle.

- dvere sa odsunuli – veľká baldachýnová posteľ... moja posteľ – Snape len v spodnom prádle vchádza za mnou a premeriava si ma čiernymi očami –

Vedela som, že je to zlé skôr ako som otvorila oči. Snape, skutočný, živý, oblečený Snape stojí len pár metrov predo mnou...

„Ako sa dostala táto zvrátená predstava do vašej hlavy, Potterová?“spýtal sa maximálne chladne.

Otvorila som oči. Jeho tvár bola chladnejšia ako kedykoľvek predtým. Čierne oči šľahali blesky priamo do mojej tváre.

„Nemám predstavu,“zaklamala som.

„Tak vy nemáte predstavu,“zopakoval. „Zato vaša predstava o mňe je jasne definovaná, ako som mal možnosť vidieť.“

Dofrasa! Ako sa to mohlo stať celé týždne som ten sen držala v úzadí. Príliš som sa poddala. Chcela som vidieť čo je za dverami tak mocne, až som si tam niečo vymyslela!

Čo som mu mala na to odpovedať? Mohla som len dúfať, že sa ma nepokúsi pripraviť o body pre fakultu (k strachu o svoj holý život som sa nedostala), no zároveň som si bola istá, že za toto sa mi pomstí. Keď nie tu a teraz, tak určite na hodinách elixírov. No čo už, nemôžem predsa za to, čo sa mi ukotí cez noc v hlave, či už s tým súhlasím, alebo nie.

Snape prechádzal pohľadom po nádobách s divnými mŕtvymi tvormi za mojím chrbtom. Asi sa snažil upokojiť natoľko, aby sa nestal vrahom neplnoletej študentky.

„Budeme pokračovať?“ spýtala som sa maximálne opatrne.

Snape sa ironicky uškrnul. „Ušetrite ma vašich snov. Sústreďte sa!“

Sústrediť sa? Mám sa sústrediť? Nielenže na mňa upiera tie svoje úžasné oči, pri ktorých sa nemožno sústrediť nikdy, ale ak teraz zatvorím oči, už ich zrejme nikdy neotvorím! (A je to tu. Moja posledná hodina, konečne som si to naplno uvedomila. Snape sa videl v spodnom prádle v mojej hlave!!)

„Legilimens!“zašepkal Snape a ja som opäť letela späť do svojich spomienok.

- Hagrid vchádza do chatrče na brale – chytila som zlatú strelu v zápase proti Slizolinu – Snape si rozopína habit –

„Nie!“doľahol ku mne môj vlastný hlas. Opäť som sa našla na zemi pri jeho nohách. Videl to? Prerušil spojenie on, alebo sa mi ho podarilo vypudiť z mysle KONEČNE vlastnou vôľou?

„Nechutné,“zasypel a mne bolo jasné, že videl a prerušil spojenie. „Vy sa vôbec nesnažíte zabrániť mi, aby som to videl.“

„Ja sa snažím, naozaj, pane!“zavrčala som. Toto je najhoršia hodina môjho života! Úplne som sa prestala ovládať. Musím nadobudnúť niekdajšiu formu! Pokúsim sa o to, no oveľa ľahšie sa to hovorí, ako uskutoční. Keď on je tak sexy! Bolo to akoby som pustila vodovodný kohútik a ten sa zasekol. Márne som chytala vodu holými rukymi, stále pretekala von z mojich dlaní. Aj moje myšlienky sa prúdom valili smer Snape a moje najtajnejšie sny o jeho uhrančivom pohľade.

„Urážajú ma vaše zvrátené predstavy a verte, že profesor Dumbledore sa o nich dozvie. Ja nebudem pracovať v takýchto podmienkach,“vyhlásil Snape, pristúpil k mysľomise a začal prútikom vyťahovať svoje spomienky z jej kamenného dna.

„Ale to nie sú moje predstavy,“tvrdohlavo som trvala na svojom klamstve v pohasínajúcej nádeji, že sa mi ho podarí presvečiť.

„Skutočne?“zašepkal. „Vysvetlite mi teda ako sa dostali do vašej mysle. Trpíte snáď rozdvojením osobnosti?“

Zúrivo som na neho zazerala. Neznášam ho! Nenávidím!

„Zabúdate, pane,“začala som s klamstvami oveľa pevnejším hlasom, než som plánovala. „Že ešte vždy vidím do Voldemortovej mysle.“

Snape skamenel s prútikom na pol ceste k mise. Veľmi, veľmi pomaly na mňa pozrel. Jeho čierne oči sa zavŕtali hlboko do mojich a ja som sa nažila myslieť na to, že neklamem. Snažila som sa spojiť si v hlave predstavu Snapa, približujúceho sa ku mne s rozopnutým habitom a Voldemorta.

Keď Snape prehovoril, ledva pohyboval perami.

„Nevyslovujte meno Temného pána,“napomenul ma. Ráznym pohybom sa zvrtol na päte a pristúpil k stolu, ktorý nás teraz oddeľoval ako múr.

Ako ho teraz môže zaujímať, že volám Voldemora po mene? Práve som mu oznámila, že o ňom sníva!

„Stretneme sa budúci týždeň, Potterová. A nezabudnite cvičiť, nechcem tu nijaké sny a spojenia!“

Celkom zmätene, no najrýchlejšie ako to šlo, som opustila jeho pracovňu. Veru ma nemusel dvakrát prosiť, aby som trielila zo žalárov ako zmyslov zbavená.

Tak toto sa ti teda podarilo, Harrie Potterová!

Snape klesol na stoličku. Pohľad mu zaletel k spodnej zásuvke stola, no sám pred sebou sa snažil vyzerať dôstojne.

Nie!

Nemohol tomu uveriť. Typická Potterová, arogantná a drzá. Ako sa opovážila takto pošpiniť meno Temného pána.

Opäť mrkol smerom k zásuvke.

Nie!

Určite klamala.

Alebo žeby predsa...?

Natiahol ruku a pootvoril ju.

Alebo žeby predsa...?

Vytiahol veľkú bomboniéru v ružovom obale.

Žeby to Temný pán myslel úprimne?

[ » na začiatok « ]