Poviedka:
Pridaná: 6.1.2010, 13:27:23
Čítaná: 4290×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: Fiction
Postavy: -
Stručný dej: O tom, ako hlboko sa dokážu knihy zaryť do duše človeka.

Literárna forma: próza
Žáner: tragédia

Neviem, čo im na tom tak vadí. Veď nič zlé nerobím. Iba trocha viac čítam. Nemôžem za to, že im sa to nepáči. Áno, musím pripustiť, že prejavili pochopenie, keď mi tie krásne knihy kúpili.

Uznávam, že nebolo príliš vhodné čítať cez dejepis, ale to je taká strašná nuda počúvať jej výklad 45 minút vkuse! Nech sa nečuduje, že nikto ju nepočúva, keď tak nudne a monotónne rozpráva. Myslela som, že ako obyčajne sedí a vysvetľuje a tak som sa pohrúžila do deja, že som si ani len nevšimla, že vstala a prestala hovoriť . Nepočula som ju, ani keď prišla ku mne a odkašľala si. A že zápis! Vtedy mi to bolo úplne jedno, po rozume mi behali omnoho dôležitejšie veci a myšlienky mi ustavične lietali kdesi veľmi ďaleko.

Mala som asi byť pozornejšia a nezopakovať to na ďalšej hodine. Ale ja som bola znova taká pohrúžená do deja, že som si vôbec nevšimla , ako nastalo ticho a všetci na mňa hľadia. Avšak moje ospravedlnenie učiteľka neprijala. Aj tak viem, že určite si myslí, že mi preskakuje.

Vlastne... myslia si to všetci. A ani sa tým netaja! Po príchode domov ma , samozrejme, znova čakajú večné otázky, krik a zbytočné gestikulovanie, ale ja som už zvyknutá, potichu to pretrpím a potom vstanem a odídem. Každodenná rutina. Všetci vedia len a len žalovať! Keď ticho zavieram dvere, upúta ma však rozhovor, ktorým obsahom som ja a a akýsi vychýrený psychiatrický odborník. Ja však k nikomu takému nepôjdem! Nie som šialená! Zamknem sa v izbe a konečne ma nikto nebude otravovať.

Po niekoľkých dňoch, ktoré mne pripadajú len ako mihotavé spleti udalostí, ma zrazu naložia do auta a zavezú do vysokej bielej budovy. Je tu plno ľudí s falošnými úsmevmi, ktorí nás postrkujú do miestnosti plnej stoličiek. Mnohé z nich sú už obsadené, tak si sadám úplne do rohu.

Po nekonečne dlhých hodinách, ktorési, samozrejme, vyplňujem čítaním, sa už asi po stý raz otvoria dvere a niekto vysloví moje meno. Vstanem, ale knihu pevne zvieram v ruke. Keď prejdem cez prah do tej miestnosti, posadia ma na stoličku a a čosi mi rozprávajú. Nepočúvam ich...

Pozriem sa na pána v bielom, ktorý má na tvári rovnaký desivý úsmev a strasiem sa. Určite si aj oni myslia, že som šialená. Určite! Potom to skúsia inak. Vraj prejavujú záujem o moje knihy. No jasné! Tie nedám nikomu! Ešte pevnejšie zovriem vak so všetkými knihami. Ten v bielom na mňa pozrie už bez úsmevu, sadne si za stôl a čosi dlho píše. Potom vstane, otvorí dvere a niekoho zavolá. Vojde žena s tým strašným úškrnom, niečo povie a kadiaľsi ma vedie preč. Kútikom oka ešte zahliadnem rodičov ako sa za mnou dívajú so stisnutými perami. Pán v bielom in niečo hovorí. Vzápätí sa ale chodba stáča a ja ich už nevidím. Zato vnímam divných ľudí v smiešnych nočných košeliach. Nahlas sa zasmejem. Žena na mňa pozrie a usmeje sa ešte širšie.

Po chvíli zastaneme pred bielymi dverami, žena ich otvorí a povie mi, nech vojdem. Zasvieti svetlo, pretože medzitým už nastala tma. Prejdem k malej posteli, vak pustím na zem a sadnem si. Za sebou začujem buchnutie a cvaknutie zámky. Fajn, zamkli ma. Aspoň si môžem nerušene čítať. Vtom zalapám po dychu. Moje knihy sú preč! Úplne všetky! Začnem búchať na dvere a kričím. Nikto mi však neotvára.

Po chvíli sa upokojím a všimnem si presklené dvere. Zalomcujem kľučkou a na moje prekvapenie sa otvoria. Dnu vletí mrazivý decembrový vietor a postrapatí mi vlasy.

Vojdem na balkón a cítim sa zvláštne slobodná. Plnými dúškami do seba nasávam ľadový vzduch. Pozriem sa na čiernu oblohu, ale je zamračené a mraky majú zaujímavý ružovkastý nádych.

Zrazu mi niečo spadne do oka, potom na čelo a o chvíľu mám celú tvár posiatu krehkými bielymi snehovými vločkami. Som šťastná. Prekročím zbytočné kovové zábradlie a nadobudnem pocit, že stačí rozprestrieť krídla a letieť. Práve vtedy, keď sa odomykajú dvere a cvakne kľučka, vystriem ruky a urobím prvý krok. Do môjho sveta... Do sveta môjho nadovšetko milovaného Harryho Pottera...

Ospravedlňujem sa za možný výskyt gramatických chýb a vopred ďakujem za kritiky a komentáre =)

[ » na začiatok « ]