Kapitola:
Pridaná: 7.12.2009, 18:47:55
Čítaná: 5691×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Carole McJimmová
Stručný dej: Carole McJimmová bolo takmer obyčajné dievča. Mala osem rokov a rodičov čarodejníkov. S nimi napäto vyčkávala, kedy sa jej konečne začnú prejavovať schopnosti. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1 2 » Konečne doma 3 » Tomova teória a sen 4 » Mágia, ktorá vybuchuje 5 » Dva talenty v jednom 6 » Legilimencia 7 » Počiatočné úmrtia 8 » Habitalio Texo 9 » Tajomná a ľúbostná budúcnosť 10 » Bez priateľov 11 » Začiatok budúcnosti 12 » Prvý bozk je najkrajší 13 » Skúšky 14 » Havária 15 » Kameň oživenia 16 » Viac o Remusovi 17 » Zase sama 18 » Deborah 19 » Animais 20 » Napadnutá 21 » Dementori

DEMENTORI

Dlho nebolo okrem tmy na svete nič. Všetko, čo malo inú farbu než čiernu sa rýchlo mihalo a Carole to nestihla zachytiť. Obávala sa, že má niečo z očami.

Počas dlhého obdobia, keď vnímala len tieto nejasné nepekné svetielka sa naučila zvyknúť si na ne. Bolo to nepríjemné, pretože sa ich často snažila zvláštnymi spôsobmi zaostriť, následkom čoho ju oči ešte viacej štípali. V duchu sa obávala, že ohluchla, keďže teraz pre ňu žiadne zvuky neexistovali.

Konečne však nastala zmena. Prebudená bola už celú dobu, ale teraz začala vnímať aj zvuky.

„Podajte mi prútik, sestra.“- ozval sa ostrý nepríjemný hlas.

„Áno, pán liečiteľ. Dormitio!“- odpovedal rázne ďalší hlas, tento už ženský a jemnejší. Viac však nestihla sluchom zaznamenať, pretože jej telom prechádzal veľký chlad a ona akoby zaspala. Necítila vôbec nič.

Tma, ticho, štípanie, veľmi veľká bolesť. Všetko sa medzi sebou vymieňalo. Carole sa vo svojom duchu modlila, aby to konečne prestalo, nech sa všetko radšej skončí. Nech zomrie. Prosby jej však nepomáhali.

***

„Au... je tu niekto? Nič nevidím!“- zvolala, keď zistila, že našťastie už dokáže hovoriť. „Je tu niekto?“- opýtala sa oveľa hlasnejšie a jasnejšie. Nič nevidela a tak natŕčala uši a čakala na zvuky.

„Carole! Tak ty si už hore. Asi by som sa mal predstaviť, keď teraz... nevidíš.“- odpovedal jej uštipačný hlas Martina Shinkeya.

„Ako to myslíte?!“- vystrašene sa opýtala. Dúfala, že jej dočasná nevidomosť bola následkom nejakého elixíru alebo kúzla, ktorý ju mal narýchlo uzdraviť.

„Neboj sa, zrak by sa ti mal vrátiť. Nerobíme nijaké unáhlené závery. Ale jedno vieme, že ťa tá potvora netopier Nyctalus. Tento nočný živočích je u muklov známy ako raniak, ale je naozaj neškodný. Čarodejnícke netopiere sú trošku... iné.“

„Pán Shinkey, radšej, než vašu nudnú prednášku o netopieroch by som si vypočula zaujímavejšie veci. Napríklad čo mi je, prečo mi je, dokedy mi toto bude a čo má znamenať to, že vidím len tmu?!“- dosť štipľavo poznamenala a Shinkey sa ku podivu zasmial:

„Práve som ti to chcel povedať. Lenže ty aj ako dočasne slepá musíš do každého zabŕdať! Ale dobre, vyjadrím sa k diagnóze. Nyctalus má vo svojich zuboch jed. Nanešťastie ťa pohrýzol práve do ruky a máličko ťa zasiahol aj do oka. No a to máličko stačilo k tvojmu aktuálnemu stavu – možno by si aj videla, ale tvoje viečka sú trvalo uzatvorené. Ani naši špičkový liečitelia sa s uhryznutím Nyctalusa ešte nestretli a preto akékoľvek čary a elixíry vylučujeme, musíme čakať na tvoje uzdravenie. Ruku sme ti však už vyliečili. Náš najlepší muklovsko-čarodejnícky liečiteľ ti tú ranu... ehm... zošil? Či tak nejako sa tomu hovorí a budeme ti ešte vyberať o pár dní stehy. Neboj sa, nie je to nič bolestivé, v týchto smeroch sú muklovia veľmi dômyselný. No aj tak by som sa radšej ešte stále bál o ten tvoj zrak.“- dopovedal a ozval sa Deborahin hlas:

„Carole, ty si už hore? Preboha, ja sa asi zbláznim, toho Nicka zabijem! Mal vás dvoch strážiť a takto to dopadlo! Doparoma, dúfam že si v poriadku, lebo ja si to nikdy neodpustím...“- ustráchane hovorila a Carole ju ubezpečovala:

„Až na to, že som zrejme slepá mi nič nie je.“- pokúsila sa o úsmev a pocítila, ako ju Deborah objala. Cítila sa v tej chvíli tak zvláštne, že by asi najradšej odpadla.

„Martin, musíme ju čo najskôr vyliečiť. O týždeň má OČS a ak ich nestihne... to si ani nechcem predstaviť! Je možné, že jej do vtedy otvoríte oči?“

„Čo je to OČS?“- ostražito sa do rozhovoru zamiešala Carole.

„Opravné čarodejnícke skúšky. Tie, čo ťa čakajú. Nestihla si sa v tomto zhone udalostí ani pripraviť... ale neboj sa, dostaneme ťa odtiaľto a budeš určite zdravá! Ver mi!“- trasľavo povedala Deborah a Carole vedela, že plače. Cítila sa teraz hrozne.

„Ehm... drahá, mali by sme už ísť. Jej úraz si žiada čas a návštevami jej ho berieme.“

„Samozrejme, samozrejme. Ahoj, Carole.“- odkráčala preč a Carole tak ostala v miestnosti sama so Shinkeyom. Ten jej bez slov do úst natlačil nejaký elixír a ona tak nemala inú možnosť, len ho prehltnúť. Všetko sa začalo točiť, zacítila slastnú úľavu a pomaličky upadala do jemného príjemného spánku...

„Nepozeraj sa tak na mňa! Ja za to nemôžem ,ako si dopadla. Všetko je to len tvoja chyba... vždy som vedela, že nepatríš do našej rodiny. Zamiešaš sa do všetkého, do všetkého... Ty hlupaňa.“- vravela jej nahnevaným hlasom mama – Emma McJimmová. Mala na sebe oblečené nádherné letné biele šaty, ktoré sa ponášali na svadobné. Jej výraz však s krásou šiat nesedel. Bola celá zamračená, nervózna, dupala nohami a snažila sa upokojiť, nevychádzalo jej to však.

„Čo som zasa urobila? A prečo ma otravuješ? Moji rodičia sa na mňa vysrali a ty teraz očakávaš, že sa budem chovať po všetkých urážkach ako dokonalá dcérenka?! Neboj sa, mama, ja som akurát tak všetko pochopila. Ty a otec môžete za to, ako so skončila! A ja zistím , čo ste mi to urobili, prečo ste mi to urobili a kedy ste to urobili! Ale jedno viem na sto percent, toto nie si ty!“- povedala jej ponížene a mama sa strašne smutne zatvárila:

„Ach bože... ja... nemôžem ti to povedať...tak rada by som... ale poruším všetky čarodejnícke zákony... to nejde... nemôžem to teraz pokaziť... keď to už vychádza...“- nervózne vravela akoby len pre seba.

„Čo nemôžeš? Poruš všetko! Prosím! Netráp ma už! A čo vychádza?“- zmätene sa pýtala.

„Nemôžem... som... som... som do toho zatiahnutá... rovnako... ako... ako... tvoj otec a Shinkey... už niet cesty späť... všetko sa pokazilo...“- mama mizla v bielych svetlách, stúpala nahor, bledla, až napokon úplne zmizla.

„Mama...“ Carole sa rukou dotkla bieleho prachu, čo po nej zostal a už v sne pochopila, čo má urobiť – ujsť z nemocnice, dostať sa nejako nenápadne s Rose, pokecať si s duchom Remusa Lupina, ktorý si jediný bude vedieť viac. A potom treba ihneď zistiť, aké čarodejnícke zákony sa dajú porušiť. Ak sa medzitým stihne naučiť na OČS, bude to hotový zázrak.

Sen sa skončil a ona sa z neho strhla. Stihla si v hlave nejako zrátať koľko je dva a dva – je slepá a ujsť je nemožné! Lenže okrem toho, že nič nevidí, je stále čarodejnica.

Začala kričať:

„Liečiteeeeeeľ! Pomóooooooc!“ Zabralo to. Pribehol k nej Shinkey a začal zmätkovať. To Carole však nepomohla. Zhlboka sa nadýchla a všetkou silou, čo mala Shinkeya pravdepodobne odstrčila niekam na druhú stranu nemocničnej izby.

„Aau...“- zúbožene vykríkol a hlavu mu spadla na zem.

„Toto už nerozchodíš tak rýchlo, kamarát!“- škodoradostne sa zasmiala, ale uvedomila si, že jediné, čo jej zostalo je čas. Rýchlo použila legilimenciu a akosi sa vtesnala do Shinkeyovej mysle. Ešte nájsť tú správnu spomienku a bude to!

Martin Shinkey si spokojne vykračoval v areály Vysokej liečiteľskej akadémie vied a mágie a zazeral povýšenecky na „hlúpejších spolužiakov“. Bolo vidieť, že je oňho dobre postarané – nosil habity najvyššej kvality a vlasy sa mu leskli - mal ulízané do dokonalej cestičky. Mohol mať najviac dvadsať rokov.

V rukách niesol obrovskú knihu, na ktorej bol nápis „Liečiteľstvo a nebezpečenstvo“. Carole už cítila, že práve v tej knihe je odpoveď na jej otázku, že či sa dá vyliečiť oslepnutie.

„Dobrý deň, pán profesor!“- zakričal cez celé nádvorie, ktoré sa nachádzalo pred nepekným ošúchaným a starým hradom. K Shinkeyovi sa dotackal nesmierne starý človek, ktorý mal aspoň 100 rokov, ale na hlave ani vlások.

„Vitajte, Martin.“- zaškľabil sa a usmial sa. Shinkey sa uklonil až mu spadli jeho sprosté veľké okuliare a rozbili sa. Očervenel, ale neobťažoval sa s ich opravou, nechal ich len tak ležať na nerovnej zemi.

„Pán profesor, prosím, naučte ma už tie kúzla. Prichádzam čoraz viac o zrak a obávam sa, že raz sa zobudím s tým, že nič neuvidím. A to naozaj nechcem.“- priznal zamračený.

„Martin, neponáhľajte sa prosím. Chápem vaše obavy a všimol som si, že úpravu zraku usilovne študujete. Síce doslova prehĺtate tie knihy, nepomôže vám to. Ste neschopný v čarovaní a pochybujem, že raz v ňom budete dobrý. Jediné, čo vám ide je teória a popravde priznajte, viete o tom veľmi dobre...“ – smutne povedal staručký profesor a súcitne pozrel na Shinkeya:

„Ste najusilovnejším žiakom na tejto akadémii, ale iný študenti získali talent, ktorý žiaľ, vám chýba. Určite však budete veľmi dobrým obyčajným liečiteľom a zisťovať budete najjednoduchšie diagnózy. Tam siahajú vaše vedomosti. Mali ste ísť na Liečiteľský kurz... A teraz ma ospravedlňte, ja mám prednášku.“

„NIE! Vy – to – nechápete? Obetoval som všetko! Úplne všetko! Rodinu som nechal zomrieť od hladu niekde v Nemecku, len aby som odcestoval na túto školu! A vy si teraz poviete, že ja na to nemám! Že som mal ísť len na Liečiteľský kurz? Počúvate sa, čo hovoríte? HLUPÁK!“- rozzúrene zo slzami v očiach vykríkol. Starec si nevšímal jeho urážky, ale príjemným pokojným hlasom povedal:

„Mojou úlohou je len odovzdávať vedomosti študentom. V takom množstve, aby zvládli skúšky. Nikdy ma nezaujímali vaše problémy. Chcel som mať s vami priateľský vzťah, čo istý čas aj priateľský vzťah bol, ale zdá sa, že žiadate od seba priveľa. Buďte rád, že vás ešte nevylúčili. Tie vaše experimenty...“ – profesor pokýval nesúhlasne hlavou a kráčal preč. Už len z diaľky sledoval, ako Martin klesal na kolená a plakal.

Vytiahol z vrecka jednoduchých čiernych nohavíc pokrčený list a stále dokola čítal pred očami ostatných študentov jeho obsah.

Drahý Martin.... aj pre mňa je to ťažké... mrzí ma to... otec zomrel...

Shinkey plakal a plakal... Carole stále nechápala, ako toto všetko súvisí s vyliečením zraku. No ja tak napäto čakala na to, čo sa udeje.

Na druhú stranu papiera si Shinkey zapísal jedno kúzlo. Abluo voir. Vyzeralo to dobre a keď sa k tomu pridal ešte aj nápis pod kúzlom Zdravý zrak, Carole sa neskutočne potešila. Nezaujímalo ju, že či to kúzlo Shinkey v tejto spomienke nakoniec použije, ale rýchlo utekala z jeho mysle.

„Au...“- vykríkla, keď spadla na zem. Nič samozrejme už nevidela, ale i tak cítila, kde leží Shinkey. Mávla len rukou a tak pričarovala k sebe jeho prútik.

Už to nevydržala a od napätosti situácia jej začali tiecť slzy.

„Nevzdávaj sa, nevzdávaj sa!“- opakovala si v hlave. Mala sto chutí zaľahnúť späť do tej postele , užiť elixír na spánok a čakať, kým ju oni vyliečia. Lenže to nemohla.

„Ablu...Abluo...Abluo voir!“- povedala napokon a do jej očí vletela silná zlatá žiara. Neskutočne to bolelo, mykala sa, akoby dostala nejaký záchvat, kričala najhlasnejšie, ako vedela, plakala, ale nič nezmiernilo bolesť.

No kúzlo sa vydarilo. Konečne videla i keď len čiernobielo. Zbadala Shinkeya ležiaceho v kúte, stolík pri posteli, na ktorom boli vo váze poľné kvety – ich farby však vnímať nevedela.

„Carole! Carole! Si hore? Čo je to tam za buchot?“- ozval sa spoza dverí vystrašený Deborahin hlas a Carole vedela, že je zle. Skúsenosti s oknom už mala a tak sa ani nepokúšala cez neho preliezť von. Utekala preto rovno na chodbu.

Pri dverách stála popri dlhej lavičke Deborah. Zdesene sa pozrela, keď uvidela Carole v nočnej košeli stáť pred ňou a dívať sa jej s prútikom v ruke priamo do očí, ale nezmohla sa na žiadny pohyb.

„Sorry, Debi...“- šepla a utekala von z nemocnice, teda priamo na prízemie. Ľudia sa obzerali a vypytovali sa liečiteľov, kto tá dievčina je, ale Carole sa tvárila prirodzene. Vyšla von cez vchod a nikto ju ani nezastavoval.

„Ako ľahko sa dá ujsť...“- smiala sa, keď videla londýnsku ulicu. No smiech ju ihneď prešiel. Len, ako sa nadýchla čerstvého vzduchu sa jej poriadne zakrútila hlava a mala problém udržať sa na svojich nohách. Všelijako sa pohybovala, len aby vyzerala čo najprirodzenejšie, ale ďalej už nevládala. Potrebovala si nejako pomôcť.

V ruke zacítila Shinkeyov prútik a v duchu sa usmiala. Iba s ním zamávala a ihneď sa zjavila metla Nimbus 2000. Nebol to práve nejaký ktovieako rýchly model metly, ale na to, aby si nemíňala posledné sily jej to stačilo. Rýchlo na ňu vysadla a v tom momente začula výkriky:

„Okamžite sa vráť naspäť ty malá bosorka! Okamžite!“- vykrikoval Martin Shinkey v bielom liečiteľskom plášti. Hlava sa mu leskla od krvi, takže si ju asi poranil pri páde na zem.

„Nemôžem!“- zapišťala najhlasnejšie, ako vládala. Ihneď ju začal šialene bolieť krk, takže radšej držala jazyk za zubami a letela s metlou najďalej, ako vládala. Nechcela radšej ani len pomyslieť, koľko vecí takto stratí. U Shinkeyovcov mala Knihu Pravdy, prútik, všetky veci...

„Au!“- Carole narazila do vysokej hrubej vŕby. Zošmykla sa z metly a spadol jej aj prútik, ktorý taký dlhý čas držala pevne v rukách. Spadla asi niekde neďaleko Rosinho domu, pretože si na toto miesto pamätala a spomenula si, že tam aj raz prenocovala.

„Čo som komu urobila, čo som komu urobila...“ – nahnevane vykrikovala a zároveň si čistila nemocničný odev, ktorý zapáchal akoby od hnilých zemiakov.

„Bože môj, nie, čo to je... nie, nie... nie...“- šepkala Carole vystrašene. Pred ňou kĺzavými pohybmi leteli čierne vysoké postavy, zahalené plášťom, pričom im nebolo vidieť tváre. Okolo nich sa šírila čierno – biela para, ktorá bola nesmierne desivá. A v tej pare bolo ešte čosi desivejšie... mŕtve telá, priehľadné ako duchovia, ale stovky a stovky natlačené na takom malom mieste... Boli to dementori.

„DEMENTORI!“- zistila v zlomku sekundy Carole. Vyplatilo sa jej občas študovať čarodejnícku literatúru a práve naposledy, keď bola v Rokforte, čítala o hrozivých dementoroch, kedysi strážcov azkabanského väzenia... ale pod tým textom bolo napísané, že už dávno neexistujú a mocným kúzlom ich zničil sám Harry Potter, tak ako to, že stoja priamo pred ňou.

Mozog jej pracoval na plné obrátky a nohy jej začali utekať samé od seba. Chlad sa okolo Carole šíril veľmi rýchlo a pomaličky sa z jej mysle vytrácala nádej, nahradzovalo ju nešťastie a zúfalosť.

„Accio metla!“- vykríkla so Shinkeyovým prútikom v ruke a metla sa naozaj zodvihla zo zeme a pomaličky sa ku Carole približovala. Už len kúsok... centimeter...

Carole sedela na metle a plnou rýchlosť, najviac, ako jej to metla dovoľovala uháňala vpred. Pot z nej tiekol prúdom a ona mala pocit, že jej od zúfalstva vybuchne hlava. Dementori neboli práve najpomalší...

Už mohla myslieť len na jediné – buď ju tie tvory zabijú, alebo bola táto cesta zbytočná a o chvíľu sa prebudí v nemocnici.

Carolina prítomnosť, ktorá tak dávno vstúpila do Hlbiny pravdy toto všetko sledovala s obavami. Čo sa stane, ak jej budúcnosť zomrie? Zomrie aj jej prítomnosť? Alebo všetko môže vo svojej druhej šanci, prítomnosti zmeniť?

Nemusela mať však obavy. Smrti sa nebála, bála sa pocitu, že zomrie zbytočne. Že sa nikdy nedozvie, ako to všetko bolo, kto za to môže, že nikdy nebola šťastná, prečo ju trápili ale zároveň tešili mimoriadne čarodejnícke schopnosti? A čo s týmto všetkým má Remus Lupin?

Šla za ním, už to bolo blízko... Veľmi blízko...

Dementor sa jej díval zrejme priamo do očí. Skladal si dolu svoj plášť a Carole neostával hlas na výkrik... striasalo ju, keď sa dívala na „tvár“ dementora bez kože, sotva sa dali vidieť nejaké kosti..

Potvora sa zhlboka nadýchla a najprv začala vysávať vzduch okolo Carole, a potom aj jej dušu. Cez oči, cez ústa, cez nos, cez uši. Všade jej unikalo niečo medzi plynom a tekutinou modrej farby...

Smrť mala na jazyku...

„Expecto Patronum...“- ozval sa otrávený hlas a okolo Carole sa rozlialo úžasné teplo. Začala dýchať, tekutinu sa dostávala späť k hlave a bolo jej príjemnejšie. No na toto už nikdy nezabudne.

Pred ňou stála tridsaťčlenná ministerská čata na čele s Martinom Shinkeyom a Harrym Potterom. Obaja tam spokojne stáli a smiali sa, akoby to bol pre nich nejaký tréning.

„Vynikajúco, Harry! Vďaka vám, že ste prišli. Bol by som stratený...“- usmieval sa podlízavo.

„No tak, Martin, nemusíte mi ďakovať. Aj tak sme ich chceli pustiť trochu na vzduch... tam dolu im šibe a hrozilo, že nastane výbuch... BUM!“- zasmial sa a Shinkey sa pridal.

„Čo toto má znamenať?“- škrekľavo sa spýtala Carole a zabudla na to, že pred Shinkeyom utekala.

„Carole! Úžasné, že si v poriadku. Úžasné... mala si šťastie, že sme boli nablízku.“- povedal Harry a utekal k nej. Chcel jej podať ruku, akoby sa uvideli po prvý raz, ale Carole stále myslela na tú istú vec.

„Nemyslite si, že som hlupaňa! Vy ste tých dementorov na mňa vypustili? Máte rozum?“- vrieskala a všetci sa na ňu s úsmevom pozerali.

„No tak, nebolo to tak, ako si myslíš... Dementorov každý týždeň vypustíme na čerstvý vzduch. Oni totiž žijú v podzemí, kde ničia škodcov a kadejaké hávede... bolo to jediné, v čom by nám mohli pomôcť. No a mi sme sa rozhodli, že ich tentokrát vypustíme na túto opustenú lúku, kde nemôžu ohroziť ani muklov, ani čarodejníkov. Všetko sme ohraili, aby sa nič nestalo a dementori sa upokojili. No a v tom mi zavolal Martin, že si ušla z nemocnice... a napadlo nás, že dementori by ťa mohli zajať, keďže si údajne letela týmto smerom. Neznamenalo to pre teba žiadne nebezpečenstvo, pretože dementori už nevedia vysávať dušu.“- vysvetlil jej pokojne Potter a Carole trochu odľahlo, aj keď stále jej k vysvetleniu čosi chýbalo.

„A čo ten jeden, čo sa na mňa vrhol?“- vyvreskla znepojene.

„Náhoda... toto sa nestáva, ale vieš, tohto jedného zrejme kúzlo nezasiahlo a tak stále ohrozuje ľudí. Prepáč, dúfam, že ti bude stačiť moje ospravedlnenie.“- chlácholivo povedal Potter.

„Na takéto situácie sme vyškolený... a ty si inteligentné dievča, ako ťa Rose spomínala, vynikajúco čaruješ a možno by si ušla aj tridsiatim ľuďom, ale dementorom teda nie. Naozaj sa ti ospravedlňujem. Čo môžem pre teba urobiť?“

„To, že ma pustíte do Brlohu za Remusom Lupinom.“

„Aha. Ale... veď ten nežije...“

„Neklamte ma, dobre viem, že pomocou toho čierneho kameňa ho oživujete. A to kvôli mne. Tak v čom je problém? Veď ja všetko len urýchlim a nebudeme sa tu musieť trápiť. Čo vy na to?“- protivne sa spýtala a pán Potter preglgol.

„Nie. Pôjdeš naspäť do nemocnice. Si zranená, unavená a to, čo si práve prežila bol jeden strašný omyl. Nemali ste mi tak ublížiť, ale ty si nemala láskavo ujsť nemocnice! Čo ťa to napadlo, dopekla!“- zreval nečakane Shinkey.

„Dajte mi už pokoj. Zabite ma a hotovo...“- Carole zavzlykala, zošmykla sa pomaličky na zem a začala plakať. Ministerská čata sa na ňu súcitne dívala, chceli jej pomôcť, ale báli sa čosi urobiť bez Shinkeyovho a Potterovho poverenia.

„Ma-mama.“

Konečne uvidela nejakú blízku osobu – matku. Stála v bielych šatách na dokonalo bielom koberci a plakala. Slzy jej tiekli po tvári strašne rýchlo, rovnako ako Carole.

„Mama!“- plakala Carole a objímala svoju mamu.

„Zober ma so sebou sem! Ja už nechcem ísť naspäť!“- prosila.

„To- to... nemôžem. Nie je to v mojej moci.“ Emma McJimmová jej hladkala plavé vlasy a Carole cítila, že viac patrí sem, ako na ten normálny svet.

„Ja... vieš, Carole, ak sa rozhodneš odísť a veľmi budeš chcieť, pôjde to. Smrť cíti každého, kto už nemá čo hľadať tam pod nami. Je to tak...“

„Dobre. Som rozhodnutá.“

[ » na začiatok « ]