Kapitola:
Pridaná: 26.11.2009, 12:23:41
Čítaná: 4068×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Anathae, Sirius Black, Remus Lupin
Stručný dej: Fajn, takže, prvá "kapitolovka" z obdobia záškodníkov. Celkom by ma zaujímali vaše hodnotenia a komentáre... Príjemné čítanie :)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3

Tretiu kapitolu venujem letu. Lebo v nás stále prebýva... :)

____________________________________________________

Obrana proti čiernej mágii. Nehorázne stupídny predmet. Som si istá, že ho vymyslel nejaký zakomplexovaný pako, ktorý sa bál vyššej sily. Keby som mala na ruke pánovo znamenie, pálilo by ma ako šialené. Niežeby som vedela, aký je to pocit, ale tak nejak som si ho predstavovala.

„Slečna Jankinsová, mohli by ste mi predviesť nejaké obranné zaklínadlo?“ spýtal sa ma vyučujúci. Pobavilo ma, že to zaklínadlo mám vyskúšať práve na Blackovi.

„Pokoj, Tichošľap, tá malá nedávala pozor, nevie poriadne ani chytiť prútik...“ zaskučal Blackovi do ucha Potter.

„Možno keď chytím do rúk tvoj prútik a otrieskam ťa o stenu, ty chrabromilský maznáčik, zistíš, či s ním viem narábať!“ s úsmevom som odvrkla, uchopila som svoj prútik a bez mihnutia oka som vykonala to trápne jednoduché obranné zaklínadlo. Ah, akoby som sa ho neučila už v plienkach. No, respektíve... vtedy, keď som zistila, že viem čarovať.

„To máme 10 bodov pre Slizolin, slečna,“ začula som z profesorových úst. Ah, fuj, získavať body pre fakultu ma nikdy nebavilo. Ale čo už so sebou narobím, keď som taká šikovná, pravda?

Po hodine sa celé kopy študentov valili jedným smerom. K veľkej sieni. Obed, Merlin, aká som len hladná!

„Dnes večer?“ spýtal sa Black, keď okolo mňa prechádzal.

„Zabudni,“ odpovedala som automaticky.

„No tak, nebuď taká skúpa, Jankinsová, vieš, čo by dali ostatné dievčatá len preto, aby som ich pozval na rande?“ Skočil mi do cesty, čím ma zastavil.

„Tak prečo nepozývaš ich?“ nadvihla som ľavé obočie a pokrútila som hlavou. No vážne. Ak je o neho z nepochopiteľných príčin taký záujem, tak prečo sa zahadzuje s človekom, ktorý ho chce silou mocou zlikvidovať?

„Lebo ty si taká zvodná, keď sa hneváš, maličká,“ žmurkol a mňa naplo na zvracanie.

„Nie som maličká,“ oponovala som automaticky a unavene som naklonila hlavu do jednej strany. Hladná! Hladná! Hladná! A unavená!

„No tak, videla si sa už v zrkadle? Meriaš ledva 160 cm, keby na teba šliapol ostnáč, ani si to nevšimne. Ale keby som tak mohol na tebe spočinúť ja, rozhodne by som si to všimol...“ akonáhle to dopovedal, zatváril sa tak nejako... zvrhlo. Áno, to je ten správny výraz. Zvrhlo.

„Tak na toto ti tie pipky vážne skočia? Och, kam tento svet speje...“ pregúľala som očami a pokúsila som sa ho obísť. Vážne... čo ten človek nikdy nepociťoval hlad?!

„Do postele, Jankinsová...“ usmial sa, pobozkal ma a pustil ma. No fajn, tak som mu vrazila. Lebo viete, je rozdiel ak vás pako pobozká v súkromí a ak vás pako pobozká na rokfortskej chodbe. Ak je tu totiž v platnosti druhá alternatíva, je absolútne jasné, že o tom do troch až šiestich minú bude vedieť celý Rokfort.

A keďže ja sa nikdy nemýlim...

„Skutočne si sa bozkávala so Siriom?! Aké to bolo?!“

Áno, podobné stupídne otázky na každom centimetri od pribrzdených dievčat, ktoré radím do kategórie: zbytočné na tomto svete. Aké to bolo? Čo je to už za otázka? Samozrejme, že odporné. Keby vás niekedy pobozkal Tom, vedeli by ste, čo je to bozk! Nie tamten vypatlaný Blackovský slíž, ktorý ani nevie, na čo má jazyk.

No, dôležité je, že som sa najedla. S plným žalúdkom je svet omnoho krajší...

„Anathae, Dumbledore by ťa vraj rád videl u seba v riaditeľni,“ oznámil mi Severus hneď, ako som prišla do žalárov.

„Čo chce?“ vypleštila som naňho obrovské oči. Aby sme si rozumeli, normálne je mi tak tridsaťpäť čo odo mňa nejaký riaditeľ chce. Ale ak ma ten bradatý starec upodozrieva, že ja a Tom... teda, že Tom... a ja Tomovi pomáham. To by fakt trochu narušilo stratégiu. Pre niektorých jedincov (mňa napríklad) by to mohlo znamenať aj smrť. Úprimne, je každému absolútne jasné (okej, okej, mne je absolútne jasné), že hoci sa Tom ku mne správa ako k posvätnej ovci, bol by ochotný bez mihnutia oka vyslať na mňa Avadu. No, to ešte chudáčisko nevie, že ja to mám do budúcna v pláne s ním...

„Nezdôveruje sa mi, len máš za ním ísť,“ povedal čítajúc proroka. Tak som si zložila v izbe veci a keď som opäť prechádzala okolo Severusa, stále čítal tie novinárske nezmysly.

„Snape, odlož tie bulvárne kraviny a venuj sa mágii,“ vytrhla som mu noviny z rúk a hodila som ich do krbu. Ah, milujem keď ma ľudia vraždia pohľadom od chrbta. Aby bolo jasné, Snape je zdatný mladý čarodejník, bola by ho škoda. V budúcnosti...

„Pán riaditeľ?“ vstúpila som do priestrannej riaditeľne. Nemám to tu zrovna najradšej. Pôsobí to tu tak... bŕ.

„Slečna Jankinsová, rád vás vidím, posaďte sa, prosím vás...“ ukázal na kreslo oproti sebe.

„Vďaka, postojím...“ silene som sa usmiala totálne nervózna, čo odo mňa môže chcieť. Nebolo by pre všetkých jednoduchšie, keby sme sa stránili zbytočných zdvorilostných rečí?

„Pán Black nerobil toľké drahoty...“ povedal a podal mi čaj. Čo? Ten chrabromilský smrad tu bol tiež? Načo?

„Viete, ja rozumiem tomu, čomu sa vo vašom veku hovorí láska, ale drahá slečna, ak dovolíte... rád by som vás požiadal, aby ste si s mladým pánom Blackom prejavovali lásku na iných miestach ako pred prvákmi po zazvonení na chodbách,“ upozornil ma s takou vľúdnosťou v hlase, až mi bolo zle. Láska. Ja a Black, dovoľte mi zasmiať sa. Ja tú skučeravenú opicu rozdrtím pod opätkom (keby som nejaký nosila).

„Ale ja a Black spolu nič...!“ bránila som sa.

„Ó, áno, Sirius ma presviedčal, že sa tomuto môjmu obvineniu budete brániť, vraj sa to snažíte tajiť, ako sa len dá,“ zasmial sa. Tak... až by som to identifikovala ako ... akože to považuje za roztomilé. Uá, keď sa mi ten dement dostane pod ruku...

Pozrela som sa na hodinky. Do pekla! Pol štvrtej! Tom! Tom ma čaká v núdzovej miestnosti! Musím ísť. Mysli, Anathae, mysli, no tak, musíš sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie, lebo bude zúriť...

„Mohlo mi to napadnúť, pán riaditeľ. Sirius si opäť pustil jazyk na špacír, však?“ milo som sa usmiala. Že milo, no fuj. Aj som toho parchanta pomenovala Sirius. Zaslúžila by som si doživotné uznanie.

„Mohla by som už ísť? Viete, mám ešte veľa úloh a chceli sme sa ísť so Siriusom pozrieť na západ slnka pri jazere...“ opäť som vyčarila očarujúci úsmev. Bohapustá lož. Som skvelá.

„No, samozrejme, len bežte, ach, tá láska. Dovidenia, slečna Jenkinsová a pamätajte, prečo ste tu boli...“ zakričal za mnou. Nemajte boja, to si zapamätám. Bola som tu úplne zbytočne kvôli tomu, aby som sa utvrdila v tom, aký je ten Black pokrytecký hajzlík.

Pol štvrtej a päť minút. Vošla som do núdzovej miestnosti. Zadychčaná, akoby som na metlobalovom ihrisku naháňala zlatú strelu bez metly kdesi po zemi. Nikde nikoho. Ticho. Okná zastreté, všade navôkol rozvírený prach, cez ktorý sa občas drali slnečné lúče, ktoré kde- tu vykúkali cez zle zastreté závesy.

„Tom?“ zašepkala som. Nič. Milovala som núdzovú miestnosť takúto. Takú tajomnú. Všade, kam sa človek pozrie – samý záves, tmavé zákutie. Ideálne miesto na tajomstvá akéhokoľvek druhu.

„Meškáš,“ začula som zrazu za chrbtom. Otočila som sa. Bol tam. Dokonalý.

„Viem, prepáčte mi to, pane...“ povedala som a celkom automaticky som sa k nemu priblížila.

„Kde si bola?“ spýtal sa, chytil ma okolo pásu a usmial sa.

„U Dumbledora...“ odvetila som dívajúc sa do jeho očí. Mimochodom, má dokonalé oči.

„Má podozrenie?“

„Ani minimálne.“

„Anathae, zvládneš zabiť to dievča?“ Oh, rečnícka otázka.

„Bez problémov,“ usmiala som sa a on ma pobozkal. A potom zasa. A opäť. Chytil ma pod kolenom a zrazu ma oprel o stenu. Tak jemno drsne. Stále ma bozkávajúc. Akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Teraz vlastne aj bola. Jeho ruky boli tuším všade. V istých momentoch som nadobúdala pocit, že sa chystám rozdať si to s chobotnicou alebo čo. A tak ma tam bozkával a hladil, bozkával a hladil a bozkával a hladil. Až kým neprestal. A mňa to dosť sklamalo. Logicky, koho by to nesklamalo?

„Musíš ísť,“ zašepkal a opäť ma pobozkal. Úprimne povedané, čo okrem tohto musím? Nič, drahý Tom. Absolútne nič. Môj mozog sa absolútne zastavil v okamihu, keď som ťa uvidela. Keby si len vedel, aká som tebou posadnutá a ako ťa raz chladnokrvne zabijem...

Prikývla som. Kým časť práce neurobí za mňa, nemá zmysel odvrávať. To by bolo, akoby som sa dobrovoľne vzdala všetkých svojich diabolských plánov s podtitulom: Ako ovládnuť svet.

Upravila som si habit a vyšla som z núdzovej miestnosti.

_______________________________________________________

Komentáre a hodnotenie by ma celkom potešili :)

[ » na začiatok « ]