Kapitola:
Pridaná: 20.11.2009, 16:09:04
Čítaná: 3807×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Ona, Kika, Martin
Stručný dej: Veríte na lásku na prvý pohľad? Hlavná hrdinka zrejme áno, lebo Martin jej hneď padol do oka a už sa odtiaľ nedostal...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

„Dobré ránko! “ niekto ma odokryl .

Povystierala som sa a pootvorila oči.

„Mami ? Ty nie si v robote?“ spýtala som sa a znova som zatvorila oči.

„Nie, idem k doktorovi. Stávaj už, lebo zaspíš.“ hnala ma z postele.

„Áno veď už idem.“ zaklamala som.

A zrazu ma napadlo: „Veď dnes príde ten nový chalan.“

Vyskočila som z postele. Musím si niečo pekné obliecť, aby som sa mu zapáčila. Aj sa namaľujem. Musím sa poponáhľať, aby som to všetko stihla.

Umyla som si tvár aj zuby. Obliekla som si sestrine nové tričko(že vraj mi pristane) a rifle. Bála som sa, že mi ho sestra nepožičia, ale už nebola doma, tak som si ho zobrala.

Mamina už tiež odišla. Mala som celý dom len pre seba (ako vždy).

Pustila som si rádio. Bol naladený Expres . Prepla som na Fun rádio , kde práve hrala moja obľúbená pesnička Green Day – Know Your Enemy. Potešilo ma to.

Učesala som si moje rovné, dlhé vlasy (vždy som chcela mať vlnité vlasy ako Kika). Ešte som si dala make-up a ceruzku na oči a mohla som ísť do školy.

Dnes bol krásny, slnečný deň. Aj som sa tešila do školy a bola som hrozne zvedavá na toho chlapca.

Cesta prebehla v poriadku, dokonca som ani nespadla (čo je v mojom prípade obvyklé).

Prišla som do školy , prezula som sa a odložila som si kabát .

Keď som išla hore schodmi do našej triedy, od vzrušenia som bola celá bez seba. Už som sa približovala k dverám našej triedy a stále som spomaľovala. Nachvíľu som zastala. Robila som sa, že čítam tabuľku na ktorej bolo napísané 8.A . Chytila som kľučku a pomaly otvárala dvere. Ťažšie sa mi dýchalo. Vošla som dovnútra . Pozrela som do každého kúsku miestnosti, ale nikde som nikoho neznámeho nevidela.

Odľahlo mi , ale bola som aj dosť zvedavá. Kde je? Čo sa stalo? Tieto otázky mi vírili v mysli.

Kika sedela v našej lavici. Bolo vidno, že dnes má už oveľa lepšiu náladu. Rýchlo som išla za ňou.

„No čo? Už prišiel ten nový? Aký je? “ vyzvedala som.

„Nie ešte neprišiel. A to ma ani nepozdravíš? “ usmiala sa.

„Prepáč. Ahoj! “ tiež som sa usmiala , „ ale keď ja som taká zvedavá.“

„Ahoj. Nevadí. Veď aj ja.“ povedala a nedočkavo pokračovala, „Včera keď som bola na nákupoch, som stretla úplne úžasného chalana. “

„A aký bol pekný? Pozdravil sa ti? Alebo ty jemu? A odzdravil sa ti? “ vyhŕkla som na ňu spŕšku otázok , že mi ani rozumieť nebolo (čo nie je u mňa obvyklé som skôr tichý tip, ale dnes som bola celá dopletená).

„Počkaj ! Na mňa nemôžeš isť tak zhurta. Čo si sa to pýtala? “ tvárila sa nechápavo, ale potom sa usmiala.

„P-r-v-á o-t-á-z-k-a b-o-l-a ...“ odhláskovala som a vtom mi skočila do reči.

„No dobre , ale už hovor normálne. Mám to ja s tebou ťažké“ zase sa zasmiala (skoro stále sa smeje, ale to sa mi na nej páči).

„Bol pekný?“ začala som normálne.

„ Krásny, Nádherný a aj sa mi pozdravil. Som z neho úplne paf “ rozplývala sa Kika.

„Tak mi ho opíš!“

„No....“ začala Kika.

Ani nestihla dopovedať a zrazu sa otvorili dvere. Všetci stíchli a upierali svoje pohľady na dvere. Kľučka sa otočila a vošiel niekto do triedy.

„ Čaute!“ zakričala Renča a dala si dole kapucňu (Renča je moja spolužiačka) .

„ Renča to si ty? My sme mysleli, že už ten nový prišiel. Nestraš náš! “ zakričala na ňu Kika a naraz sme vydýchli.

„No pokračuj ! Som zvedavá.“

A v tom sa znovu otvorili dvere. Myslela som, že to bude zase nejaká spolužiačka. Ale bol to niekto neznámi v živote som ho nevidela a potom mi došlo VEĎ TO JE TEN NOVÝ!!!

S otvorenými ústami som naňho pozerala. Bol úžasný , krásny.

Začala som si ho premeriavať od vrchu až dole. Ako má krásne upravene vlasy , krásne oči a tie pery. Mal tričko Green Day, mojej obľúbenej kapely . A mal krásne rifle (také mal síce každý chalan, ale na ňom tak krásne vynikli).

Kika ma drgla: „To je on!“

„Kto on?“ pýtala som sa Kiky, ale neprestala som naňho pozerať.

„No veď ten, ktorého som stretla.“ preglgla.

„Vážne?“ vyvalila som oči.

Náhle som si uvedomila že nedýcham. Pomaly som sa nadýchla aby to nebolo nápadné.

Peťa sa rozbehla a išla za ním sa pozdraviť (tá sa chytí každej príležitosti) .

„Ahoj ja som Peťka“ povedala (hlasom, ktorý tak nemám rada) a podávala mu ruku, „Ty si?“

„Ja som Martin“ chytil jej ruku a hneď ju aj pustil.

„Teší ma!“ povedala Peťa

Všetci boli ako omámený. Také ticho aké tu bolo dnes u nás v triede ešte nikdy nebolo . Vždy niekto kričí alebo sa rozprávame, ale teraz ako by nikto nedýchal.

Odvrátila som pohľad od Maťa a pozrela som na Kiku.

Kika ma znova drgla.

„Čo je?“ spýtala som sa nechápavo .

Pozrela som na miesto kde stál Martin , ale on tam už nebol . Videla som ako ide smerom k nám. Zrazu som sa nemohla hýbať. A zase som prestala dýchať.

„Ahojte“ milo sa pozdravil ( jeho hlas bol ako zamatový hodváb) a usmial sa .

„A-ahoj !“ odzdravila Kika.

Nedalo sa mi ani rozprávať . Bola som úplne stuhnutá.

„Nie je ti zle? “ opýtal sa ma.

„N-n-n-nie“ povedala som (cítila som sa tak trápne ako nikdy).

„Včera sme sa stretli pamätáš ?“ neisto sa usmiala a žmurkla na mňa (zachránila ma).

„Áno, už viem ty si to pekné dievča, ktoré som zdravil. “

„Ale...“ chcela protestovať , ale prerušilo ju zvonenie.

Konečne som sa nadýchla a vydýchla. To som ale riadne pokašlala.

„Si v pohode?“ spýtala sa Kika

„Áno. Už je mi lepšie, ďakujem .“ pokúsila som sa o úsmev, ale moc to nešlo.

Maťo si sadol do poslednej lavici pri Jakuba. Vyzerali, že si dobre rozumejú.

Prvá hodina – dejepis sme mali s triednou. Predstavila nám Maťa Stolanského. A zoznamovali sme sa, takže sme sa neučili.

Ostatne hodiny prebehli dobre, bez žiadnych komplikácii.

Ja a Kika sme išli na obed a Maťo bol kúsok za nami . Nakoniec nás dobehol .

„Neukázali by ste mi, ako fungujú u vás obedy?“

Obidve sme prikývli a išli sme všetci traja spolu do školskej jedálne. Srdce mi začalo byť ako splašené, ale pomaly som si na to zvykla. Na obed sme mali rezeň a zemiakovú kašu (moje obľúbené jedlo) .

Popri obede sme sa rozprávali. Dozvedela som sa o ňom veľa nových vecí.

Domov sme išli všetci traja spolu, ale potom sa Kika oddelila a už sme ostali iba mi dvaja. Ja som bola ticho a nechystala som sa nič povedať, ale som ani nemusela, lebo on začal sám od seba.

„Zajtra by sme mohli ísť spolu von . Poukazovali by ste mi aj s Kikou túto malú dedinku“

„Jasne môžeme isť von.“ usmiala som sa ale, ledva som dýchala.

A už sa odpájal aj on „Ahoj tak zajtra a ešte“ zastavil , „Kedy chodíš ráno do školy?“

„O pol ôsmej.“

„Tak ťa tu čakám .“ usmial sa a už mi zmizol z dohľadu.

Ledva som prešla domou, ale zvládla som to. Prišla som do izby, hodila tašku na zem a ľahla si na posteľ. Toto bol najkrajší deň môjho života (zatiaľ).

Tak čo hovoríte ? :D Už som to napísala dlhšie. Pls komenty píšte! =)

[ » na začiatok « ]