Poviedka:
Pridaná: 9.11.2009, 15:44:39
Čítaná: 5704×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: Fiction
Postavy: ja
Stručný dej: Krátka úvaha...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

„Nesluší sa tvorovi biednemu pozerať do tváre sveta bez jediného slova úcty k nemu. Snáď aspoň vyjadriť, že podradený jasu jeho svojou existenciou je.“

„Hmm a keď nevie rozprávať...?“

Ticho narúšalo len občasné syknutie nevhodne umiestnenej existencie. V okolí sa nenachádzal okrem inkriminovaného jedinca nikto, pravda pokiaľ sa do počtu nerátajú astrálne preludy vychádzajúce a zobrazujúce sa jeho pohnutej mysli. Jedinec nemohol od Objektov svojej fóbie odtrhnúť oči – ako by aj mohol, keďže už pomerne dlhú dobu nebol jediným „vodičom“ svojho vedomia. Mučený a nechávaný napospas zvráteným myšlienkam pomaly počítal svoj čas. Díval sa na Objekty a počítal. Objekty sa jednotne vlnili v dokonalej formácii, takmer sa zdalo, že nie sú len jeho výplodom, ale samostatne mysliacimi jedincami – samostatnými, no predsa spojenými v pláne vycucať tohto pozemšťana až do špiku jeho chorej mysle. Neuchyľovali sa k fyzickému napádaniu – také niečo je pre amatérov. Nie, oni musia dosiahnuť svoje víťazstvo na čisto mentálnej úrovni.

„Odneste tie potvory preč, spáľte ich v nádobe s vlastnými apokalyptickými plánmi, alebo ich rozpitvajte, len nech ma konečne neiritujú svojou prítomnosťou!“

Nevedno komu jedinec venoval svoje volanie, jeho mysli sa okolie javilo len ako nekonečná scenéria zneuctená prítomnosťou Objektov.

Azda kedysi, v časoch lepších, keď vedľa neho rástol živený neurčitými poryvmi normálnosti malý výhonok rodu ibištek, vtedy sa len z času na čas mihol v jeho blízkosti Objekt.

Lenže s pribúdajúcimi jednotkami času, keď kontakt s vonkajším svetom upadol do zabudnutia a ibištek otrčil kop... listy v poslednom predsmrtnom kŕči, Objekty prichádzali a celkom pohltili jeho zorné pole.

Kto boli vlastne tie záhadné Objekty? Podľa výzoru približujúceho sa pozemským normám by mohlo ísť o rádioaktivitou ožiarené stvorenia korytnačieho druhu. V ich očiach však planulo niečo neidentifikovateľné...

„Myslíte, že to, čo vidí môže byť tá jeho fóbia? Viete, keď tá korytnačka...“ ozval sa napohľad mladý, no pracovne nadšený muž – asistent v bielom plášti. Jeho starší kolega však mávnutím ruky jeho prejav umlčal.

„Ticho. Sledujeme zázrak modernej psychológie a medicíny, ten človek je v objatí našich vlastných plánov, ak sa naše pokusy ukážu úspešné, cesta k odstráneniu šmolkov je voľná!“ vydýchol užasnutý vlastnou dementnou genialitou. „Celý jeho život je naplánovaný, dopredu sme plánovali, že tá rastlina plemena ibištekovitého bude zožraná korytnačkou a teraz ho topíme v neexistujúcich konšpiráciách jeho vlastných preludov! A keď sa nám podarí ožiariť šmolkov...“

„Ale doktor, je to humánne?“ prerušil ho mladý asistent neuvážene.

„Humánne? A to, že je náš šéf ikonou zla, keď tie malé modré beštie zbožňujú deti na celom svete, keď im fanúšikovia pripravili oslavu polstoročnice, to je podľa vás humánne?“ zvreskol doktor a buchol päsťou do pomerne tvrdého stenového komplexu. „Priveďte Gargamela,“ zavrčal na kolegu. „Šmolkov ožiarime ešte dnes.“

„Dnes? DNES?!“ preľaknuto zareagoval spôsobom pre neho príznačným mladý asistent.

„Dnes. A povedzte mu, aby sa zastavil u mňa v kancelárii,“ oznámil mu doktor podráždene, no akonáhle asistent odišiel, po tvári sa mu roztiahol blažený úsmev.

Nerobil to preto, že by mu šmolkovia vadili. On nevnímal tie nehodné existencie, boli len nedôležitou súčasťou tohto nedokonalého sveta. Jeho zaujímala jediná vec – Gargy. Po tomto ho bude určite zbožňovať... a konečne mu môže vyznať svoju nehynúcu lásku...

[ » na začiatok « ]