Kapitola:
Pridaná: 25.8.2009, 01:46:54
Čítaná: 2328×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Príbeh o nej 2 » Vzájomný nezáujem 3 » Tá, čo zmizla 4 » Nevypitý elixír 5 » Pekné a škaredé 6 » Ťažké témy 7 » Nepochopení 8 » Kedysi teraz 9 » Vysvetlenia

Konečneeeeeeeee o niečo ide :D ja vieeeem, som perverzná, ale NEWADÍÍÍ!

Canis je mŕtva.

Vysvetlím zajtra.

Dumbledore

Tonksová hľadela na list s pootvorenými ústami a známkami zdesenia v očiach. Pozrela na Remusa, no ten tam nebol. Nechápala, ako mohol odísť tak rýchlo a potichu.

Zložila list napoly, vytiahla prútik a spálila ho. Potom vstala a zamierila po schodoch nahor. Minula prvé poschodie, na chvíľu zaváhala na druhom, no rozhodla sa dať prednosť Siriusovi, ktorý vyzeral po prečítaní správy horšie. Ignorovala teda aj druhé poschodie a vyšla na tretie.

„Sirius?“ spýtala sa a zaklopala na jeho dvere. Nikto sa neozval. Skúsila otvoriť, no bolo zamknuté.

„No tak, Sirius, pusti ma!“ žiadostivo opäť zaklopala, no opäť nič. Napadlo ju, či sa nezavrel k Hrdozobcovi, no aj tam bolo zamknuté a nikto neotváral.

Zišla teda na druhé. Remus nemal zamknuté, a tak aj napriek tomu, že zvnútra nikto neodpovedal, vošla.

Remus sedel na posteli s hlavou v dlaniach. Vzhliadol k nej. Oči chladné, neprístupné. Zlomené.

Sadla si k nemu a netušila, čo má urobiť. Položila mu ruku na chrbát a on sa o ňu sklonenou hlavou oprel. Zamrazilo ju až v končekoch prstov. Prešla mu rukou na temeno hlavy a prehrabla mu vlasy. Hneď ho však objala a matersky mu položila hlavu na plece.

Remus sa odtiahol a na tvári sa mu objavil neprístupný výraz.

„Choď za Siriusom, ten ťa potrebuje...“ zamrmlal. Oči sa mu leskli.

„Sirius ma k sebe nepustí. Remus...“ vystrela k nemu ruku a pohladila ho po pleci. Viac sa neodvážila. Remus pokrútil hlavou a vstal.

„Ja som to už raz prežil. A... Canis a ja sme si už neboli tak blízki.“

„Mala v tvojom živote najväčšie miesto.“

Remus prešiel ku stene a prešiel si rukou po vlasoch, ktoré zostali strapaté. Tonksová sa tiež postavila a prešla k nemu.

„Kedysi...“

„Ale nezabudol si na to.“

„Ako by som mohol...“

Oprel sa o stenu a Tonksová pristúpila na meter k nemu. Túžil, aby odišla, nechala ho samého, neprovokovala prameňmi ružových vlasov a vôňou trávy.

„Tonksová, mala by si ísť.“

Zelené oči jej zažiarili. Remus si všimol, že nech boli hocijaké, vždy svietili s rovnakým čarom.

„Samota nie je najlepšia možnosť,“ varovala ho. Zakrútil hlavou a odvrátil pohľad od jej očí. Ona mu položila ruku na plece, no musela ísť bližšie. Opäť na ňu pozrel.

„Ďakujem,“ vysypal zo seba.

„Niet za čo,“ usmiala sa. Mala krásny úsmev.

„Prečo mi tak pomáhaš?“

„Lebo...“ pozrela do zeme. „... No lebo.“

Sklopila hlavu, no on jej ju vytiahol za bradu a pozrel jej do očí. Prsty sklonil, akoby dostal elektrický šok.

„Poveď mi to,“ poprosil ticho.

Tonksová bola napichnutá na jeho očiach a aj keď veľmi chcela, nemohla uhnúť pohľadom. Jeho oči boli teplé, pritom tmavé a neprístupné. Bola v nich otázka a veľmi zle skrývaná neha.

Milujem ho... Preletelo jej hlavou a to už stála na špičkách a stále mu hľadiac do očí sa približovala k jeho tvári. Dovolila si rýchly pohľad na jeho pery, pootvorené a chvejúce sa.

Ucukla pár centimetrov od nich, uvedomila si svoje pobláznenie, no to sa k nej naklonil aj Remus a uväznil jej pery v dlhom bozku.

Na sekundu sa pery od seba odlepili a oni zamrzli centimeter od seba. Cítili dych toho druhého. O ďalšiu sekundu sa už Remus nad Tonksovou opäť skláňal a bozkával ju. Obkrútila mu paže okolo ramien a on ju hladil po trupe. Ich bozk sa premenil na vášnivý tanec pier a Remus si s Tonksovou jedným zvrtnutím vymenil pozíciu a oprel ju o stenu, až to buchlo. Ani jeden sa nad tým nepozastavil, Tonksová si ho len tesnejšie privinula a jednu nohu mu obkrútila okolo trupu. Ruky sa spustili po pažiach cez kľúčne kosti, prsia, brucho a trup a vrátili sa tou istou cestou, teraz však pod tričkom. Rysovala každý jeho napínajúci sa sval, keď jej perami skĺzol na krk a zasypával jej kožu bozkami. Vyhrnula mu tričko, no on sa od nej odtiahol a zovrel jej zápästia v dlaniach.

„Nymphadora...“ zašepkal s očividnou snahou krotiť sa.

„Remus...“ zakňučala prosebne a jeho zovretie trochu povolilo. Zodvihla sa na špičky a perami hľadala tie jeho. Zavrel oči, kým ona ich nechala otvorené a pokračovala v bozkoch po jeho lícach. Vyššie nedočiahla, Remus s snažil zabrániť sebe samému vzplanúť, čo bolo pri jej perách nemožné.

Tonksová urobila krok k posteli, čím ho úplne vyviedla z koncentrácie. Poddal sa tomu a objal ju. Jeho ruky na chrbte ju naštartovali, prešla ďalší kúsok a on cúvol Opäť mu vyhrnula tričko a potom, ako nenamietal, prevliekla mu ho cez hlavu. Prudko ho odhodila nevedno kam a zatlačila ho k posteli.

Stačila minúta a obaja padli nahí do postele.

Remus odvrátil pohľad do stropu naľavo a odhrnul Tonksovej prameň fialových vlasov zo zavretých očí. Zo spánku sa usmievala a dlaň položená v jeho dlani sa mimovoľne stláčala.

Remus bol hore celý čas, čo ona spala. Pozeral sa von oknom na nastupujúci mesiac a hlavou sa mu rinuli bolestivé myšlienky. Mesiac sa ocitol vysoko na oblohe vysoko na oblohe a izbu zaliala tma. Obloha bola posiata hviezdami tak prekrásne, ako sa to podarí len málokedy. Pre iný pár nádherná noc, pre tento osudná. To, čo inému spôsobovalo radosť, Remusovi spôsobovalo utrpenie.

Keď už nemohol zniesť ten pohľad, odvrátil sa na strop, a ani si neuvedomoval, ako dlho naň hľadel, keď začalo svitať.

Tonksovej tvár zaliali prvé lúče vychádzajúceho slnka. Zamrkala a otvorila jedno oko, aby ho rýchlo s grimasou zatvorila. Pritúlila sa bližšie k Remusovi a skryla si hlavu do jeho pleca.

Remus si vzdychol a neudržal sa pobozkať ju do vlasov. Vyvrátila hlavu a vtisla mu sladký bozk. Potom mu opäť zavŕtala hlavu pod pazuchu.

„Nymphadora,“ prihovoril sa jej, no ona zavrčala niečo nezrozumiteľné.

„Musíme sa porozprávať.“

Vykukla s trpiteľským výrazom.

„Nie, Remus, prosím ťa, nie,“ zaskučala a pritiahla sa k nemu ešte bližšie.

„Nymphadora...“ zašepkal jej do ucha a ona opäť vykukla a gánila na neho.

„Už ma tak, preboha, nevolaj!“

„Tak.. Dora, počúvaj ma,“ prehovoril pokojne a ona sa kyslo zatvárila. Tak ju volala mama.

„Musíme...“

„Nič - nemusíme,“ precedila pomedzi stisnuté zuby. Vedela presne, čo Remus chce, a nesúhlasila s tým.

„Toto áno. Musíme sa rozísť.“

Tonksová zavrela oči a zrútila sa do perín. Oblial ju ľadový chlad. Tak sa toho bála, každú milisekundu jeho bozkov a dotykov, odkedy sa zobudila, žalúdok jej zvieral pocit, že sa niečo pokazí.

„Toto nejde,“ pokračoval. „Bola to chyba...“

„Prečo?“ pozrela na neho.

„Lebo sme... Pre seba nevhodní. Si maldá, zničil by som ti život.“

„To viem snáď posúdiť sama,“ odvetila neústupčivo.

„Som starý vlkolak. Čo odo mňa čakáš, že ti dám?“

Posadila sa a obliečka jej skĺzla z tela. Remus ani neuhol pohľadom z jej očí a tiež sa posadil.

„Myslíš si, že sa o seba neviem postarať? Nie som typ, čo potrebuje peniaze a ochranu. A keby som ochranu potrebovala, viem, že ty by si mi ju poskytol.“

„Ako ťa mám ochrániť, keď ťa sám ohrozujem?“

„Nebuď hlúpy, neohrozuješ ma ani v najmenšom,“ zamračila sa.

„Pred týždňom si bola jedna z dvoch ľudí, ktorých som mohol zabiť.“

„Zas si tak nefandi.“

„Som nebezpečný.“

„Ak pri mne za splnu nezaspíš, nijako ma neohrozuješ.“

„To je...“

„Logické,“ skočila mu do reči.

„Nie je to ani trochu logické. Keď ti ublížim...“

„Ale ako, Remus?“ chytila ho za plecia. „Väčšia pravdepodobnosť je, že ma zrazí hypogrif.“

Vytrhol sa jej, obrátil sa a nohy žuchli o zem, keď sa zohol po slipy. Začal sa obliekať a Tonksová sa zacítila tak odvrhnutá, ako ešte nikdy.

„Prečo tak zaryto všetko odmietaš?“ spýtala sa porazene. Remus neodpovedal, len si navliekol tričko a zodvihol zo zeme to jej.

Obrátil sa na ňu. Hľadela na neho očami plnými horkosti a obvinenia. Vzdychol si a kľakol si na posteľ. Vzal jej tvár do dlaní a pobozkal ju. Potom jej navliekol tričko a vyhýbal sa pri tom tým očiam.

„Prosím ťa, obleč sa,“ pohladil ju po líci a venoval jej ešte krátky bozk predtým, ako sa zošuchol z postele a hodil jej na posteľ postupne všetky veci.

Tonksová sa obliekla a zliezla z postele. Posledný pohľad venovala jeho chrbtu, keď sedel na posteli a pozeral von oknom. Bol nádherný deň a začal sa tak zle, ako už dávno nie.

Pre oboch.

Venované EVKE, lebo my NIEEEE SMEEEE perverzné, nieeeee!

Iba naše postavy kradnú urny a preťahujú pekných chlapov s tehličkami.

:D

A preťahujú vdovcov v prvý deň ovdovenia...

"Už sa nikdy nebudem pýtať upíra, na čo má posteľ..."

(Eva Wright)

[ » na začiatok « ]