Poviedka:
Pridaná: 20.8.2009, 21:12:10
Čítaná: 6507×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: Nemagický Imperius alebo aký dokáže byť život s OCD.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Vysvetlivky:

Riadky písané kurzívou a v úvodzovkách hovorí zlý hlas v hlave hlavnej postavy (pre lepšie predstavenie, sú to hlasy podobné tomu, ktorý počul Harry v svojej hlave po pri kliatbe Imperius).

Riadky napísané tučným písmom v úvodzovkách hovorí dobrý hlas v hlave hlavnej postavy.

Podčiarknuté riadky v úvodzovkách hovorí (v hlave, nie nahlas) hlavná postava a sú adresované zlému a dobrému hlasu v jej hlave.

Riadky napísané obyčajným písmom v úvodzovkách sú dialógy postáv, alebo tak označujem nejaký nadpis, prípadne obrazné pomenovanie.

Sedela som na koberci vo svojej izbe obklopená krabicami s najrôznejšími vecami. Práve som triedila staré časopisy a zošity. Chcela som sa zbaviť čo najviac nepotrebných vecí. Narazila som na časopis, ktorý mal na titulnej strane Harryho na metle a titulok znel tuším Harry Potter, fenomén, ktorý zmenil svet. Vytrhla som si strany, na ktorých bolo písané o Harrym a zvyšok časopisu som hodila na kopu nepotrebných vecí. Načo by mi bol rozhovor s akousi vešticou Ginou, či ako sa to volala a televízny program spred dvoch rokov?

Otočila som sa späť ku krabici, a vybrala ďalšiu kôpku časopisov a zošitov. Tu sa ozval ten nenávidený hlas v mojej hlave. Hlas, z ktorého som mala obavy...

"Roztrhni ten časopis... Roztrhni, roztrhni, roztrhni...!" prikázal mi.

"Nerob to, ako ti to pomôže?" ozval sa druhý, pokojnejší hlas.

S trasúcimi sa rukami a nepokojným svedomím som sa opäť otočila ku kôpke neroztriedených časopisov a zošitov z predchádzajúcich ročníkov a chcela som pokračovať v ich triedení, no kým som sa ich stihla čo i len dotknúť, hlas sa ozval znovu:

"Povedal som ti, aby si ten časopis roztrhla... Okamžite!" hlas začínal byť nervózny a moje ruky sa začali od sústredenia triasť ešte viac. Nedokážem to, zlyhám. Opäť... Snažila som sa myslieť na všetko iné, len nie na časopis na kope. Nedarilo sa to.

"Roztrhni ho, hneď! Pomysli na R. R, r, r, r, r, r..." opakoval hlas stále dookola. Ach R, ten rušiteľ zlých vecí, zlých myšlienok.

Už som viac nedokázala odolávať. Uchopila som časopis do rúk a pretrhla ho napoly.

Čo som to len urobila? Nevydržala som, sklamane som si povedala.

"Pochop, toto musí prestať. Musíš s tým von. Nesmieš to už ďalej tajiť! Dokedy chceš takto trpieť?!" vyčítal mi hlások v hlave. No v tej výčitke bolo počuť ľútosť a súcit.

Bolo mi do plaču. Vedela som, že to nemôžem tajiť, no môj strach bol a stále je príliš veľký.

"Ale to sa nedá! Ty nevieš, aké je to ťažké! Keby nebolo, už by som to dávno začala riešiť!"

"Lenže keď to budeš aj naďalej tajiť, nikdy to nevyriešiš a tvoj strach bude stále väčší a väčší, už to konečne pochop!"

No nepochopila som. Môj strach je veľký už teraz, taký veľký, až mi bráni, aby som sa toho sprostého hlasu zbavila raz a navždy!

Stále si len opakujem, prečo ja, prečo ja, prečo ja...? Jednoducho sa to stalo. Je to vec, za ktorú nemôžem, a ktorej sa chcem zúfalo zbaviť...

Uvedomila som si, že sedím a nič nerobím. Pozrela som sa na neroztriedenú kôpku predo mnou a zobrala som zošit z prírodopisu zo siedmeho ročníka. Otvorila som ho a prelistovala. Občas som sa pozastavila nad nejakým učivom a v rýchlosti som ho prečítala. Ako som pekne písala, pomyslela som si. Vau, písala som dokonca malé písané s bez tej slučky, čo robím teraz. Prečo ho tak nepíšem aj teraz? Je to omnoho krajšie. Aha, už viem prečo... Jednoducho nemôžem.

Vlastne, keď som sa pozrela na to s opäť sa ozval:

"Dopíš slučku! Zober pero a dopíš tú slučku!" Bolo to silnejšie ako predtým. Myslela som, že každú chvíľu vstanem a pôjdem pozháňať nejaké pero, keďže v izbe som ešte žiadne nemala. No potom som si povedala aká je to len blbosť, čo mi to pomôže, keď do starého zošita dopíšem poondiatu slučku? Zdravý rozum víťazil, no boj ešte nebol skončený.

"Nedopíšem! Nie som tvoj otrok, už mi nebudeš rozkazovať!" skríkla som v hlave na ten hlas a hodila zošit na kopu za sebou, na tú, ktorú som mala v pláne uschovať. Bolo to však silné... Musela som odolávať zo všetkých síl.

"Dopíš, dopíš, dopíš..."

Nie, tentokrát odolám. Bolo to ťažké. Tak zúfalo som chcela mať dobrý pocit, no odolala som. Do očí sa mi tisli slzy, no po chvíli prišlo šťastie. Bola som na seba hrdá.

"Zvládla si to," pochválil ma hlások.

"Zvládla som to," povedala som si a na tvári sa mi roztiahol mierne zmučený, ale šťastný úsmev...

[ » na začiatok « ]