Poviedka:
Pridaná: 2.8.2009, 17:07:28
Čítaná: 6003×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lord Voldemort, Albus Dumbledore, Merope Riddlová
Stručný dej: Lord Voldemort sa taktiež dostane sa stanicu King´s Cross, ktorá je medzi životom a smrťou. Ako sa rozhodne pokračovať?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Toto bol taký zvláštny výplod mojej fantázie... ak si to prečítate, ďakujem vám. Píšte komentáre (aj sovou ak chcete)

Za možné preklepy sa ospravedlňujem.

Momentálne sa Voldemort nachádza na "King´s Cross". Tam kde stretol aj Harry Dumbledora, stretol ho tu aj Riddle.

„Nikto o tom nevedel, ani vy, Dumbledore!“- vysmieval som sa mu niekde medzi životom a smrťou.

„Mýliš sa, Tom. Jazvu má iba Harry, je to pozostatok kliatby, ktorou si ho chcel zabiť.“

„Vy starý hlupák!“- vysmial som sa mu a poklopal som si s prútikom po čele. Sčista-jasna sa mi zjavila jazva v tvare blesku.

„Vidíte!“- škriekal som na Dumbledora. V kútiku mojej roztrhanej duše som cítil nesmiernu radosť.

„To je...“ Dumby nenachádzal slov. Rozrehotal som sa a musel som si od smiechu až držať hlavu.

„Zjavila sa mi v tú noc, keď na mňa ten špinavý polovičný humusák použil zaklínalo.“

„Nie je o nič viac čistokrvný, ako ty. Ani menej.“

„Už vám to aj tak nemyslí, tak sa nenamáhajte! Vlastne... ani nemôže, veď ste mŕtvy. Zabil som vás. Hnijete v hrobke. VIDEL SOM VÁS!“

Bol som vyľakaný. Zatočila sa mi z toho až hlava.

„Posaď sa, Tom.“- poprosil ma Dumby. Poslúchol som ho. Nechcel som ho počúvať, ale predsa.

***

Po dlhom rozprávaní Dumby zmĺkol.

„Ale ja nemám žiadne výčitky !Čo to trepete, vy starý idiot?!“

„Hovorím o tom, čo ty zrejme nikdy nepochopíš...Celkom chápem, ako si sa dostal k týmto chodníčkom.“

„A čo moja jazva?“- zaškeril som sa na Dumbledora a on si vzdychol.

„Netuším. Ale je viac než pravdepodobné, že jazva nikdy neexistovala. Mylsím, že to bola iba úplná náhoda a nie ďalšie spojenie medzi tebou a Harrym. Ľutujem ťa, Tom. Podľa mňa máš skutočné jazvy na duši.“

„Odkiaľ ste sa dozvedeli o horcruxoch?“- vrčal som. Nechápal som nič, čo mi Dumby povedal. Ale na tom nezáleží...

„Od teba predsa. Zanechal si mi množstvo dôkazov, ktoré moju teóriu iba potvrdzovali. A potom profesor Slughorn. Ešte jedna malá otázka... nikdy si nezatúžil rozprávať sa s mamou?“

Nemohol som odpovedať. Po toľkých vraždách a zlomyseľných nápadoch vo mne nezostalo nič... dokonca by som sa na svoju prašivú mater ani nepodobal...

„Nie! Načo by mi boli rodičia?“- povedal napokon chladne. „Zmiznite.“- oboril som sa na Dumbledora.

No potom som si na stotinku sekundy spomenul na sirotinec, na dlhé týždne plné samoty. Cítil som sa taký opustený a zbytočný...

Na moje prekvapenie Dumbledore zmizol. Zostal po ňom iba prach pokrývajúci neviditeľnú zem.

Zrazu spoza nebadanej steny vykročila ku mne čiernovlasá žena. Bola dotrhaná, krvavá a telo mala akoby pokryté kriedovým prachom. Nohy mala špinavé a bosé.

Podávala mi ruku zo slovami : „Merope Riddlová.“ Odmietol som ju: „Kto ste?“

„Ja som tvoja matka, Tom.“ Toto musí byť len sen... dvaja ľudia, ktorý dávno zhnili niekde pod zemou sa s ním rozprávajú.

Tá žena, ktorá o sebe tvrdila, že sa volá Merope ďalej prehovorila : „Čo máš v pláne? Zabiješ Harryho Pottera?“

Neodpovedal som. Mal som šancu sa porozprávať s mojou mamou, ale iba som stál a pozeral sa do zeme.

Nazrel som do vrecka a vytiahol bazový prútik. Pripomenulo m to, čo musím urobiť. Zabiť Harryho Pottera. Vlastne... asi som ho už aj zabil. Tak potom poviesť čarodejníkov a vyzabíjať muklov.

Ešte raz som nazrel do očí tichej ženy. Vedel som, že je to moja matka. Musí to byť ona. Rozmýšľal som nad otázkami.

„Prečo ste krvavá?“- vyletela mi tá hlúposť z úst.

„Vieš, vyzerám tak, ako keď som zomrela. Pri tvojom pôrode...“

Usmiala sa a skoro stisla Voldemortovo plece. Načahovala sa k nemu rukou.

„Urob to, čo považuješ za správne.“

Keď sa ho konečne ruka dotkla, zmizla aj so ženou a zmenila sa v prach. Jej hlas sa ešte stále ozýval: „Urob to, čo považuješ za správne.“

Neobyčajné miesto zmizlo. Videl som už iba tmavú oblohu posiatu hviezdami nad Zakázaným lesom. Cítil som pach zeme.

Všetci si medzi sebou šepkali a zdesene sa na mňa pozerali.

„Môj pane, môj pane...“- pribehla ku mne Bellatrix a podávala mi kostnatú ruku.

„Môj pane...“

„To stačí.“- zahriakol som ju.

Kľakla si predo mňa a urobila niečo, čo som ešte nezažil. Mal som zvláštny pocit, že ma chce pobozkať. To nie, pomyslel som si a odstrčil som ju. Zazrel som ešte jej sklamané uslzené oči. Nič to vo mne neprebudilo.

***

„No prv než sa ma pokúsiš zabiť, radím ti, aby si porozmýšľal o tom, čo si urobil... Porozmýšľaj a pokús sa nájsť v sebe nejakú výčitky, Riddle...“- povedal mi Potter. Mysľou mi prebleskli všetky tie vraždy, výkriky, pohľad mojej mami, uslzená Bellatrix... ktorá ma možno i milovala... No potom sa spamätal – on považuje za vhodné to, že zabije Pottera. Je to jediné východisko. Iná možnosť nie je.

[ » na začiatok « ]