Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 19.7.2009, 21:00:24
Čítaná: 7634×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Albus Potter, Harry Potter, Neville Longbottom, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Nastala doba, kedy na Rokfort nastupujú deti hlavného tria. Všetko je v poriadku, v rodinách vládne pohoda, na Rokforte zvyčajný ruch, len Harry sa zdá byť zadumaný. Akoby ho niečo trápilo... Všetko sa zmení, keď bývalí predstavitelia Rádu zistia, že ON sa vrátil - v celkom novej podobe. Ich deti sú teda v nebezpečenstve.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola:

„Myslíš si, že bol dobrý nápad, volať do Fénixovho rádu práve Dudleyho?“ pýtala sa trochu nesvoja Hermiona, keď Ginny otvorila záhradnú bránku a všetci traja aj s Harrym vyšli na posolenú príjazdovú cestu na Privátnej ceste.

„Áno, potrebujeme predsa niekoho spoľahlivého, kto by...,“ Harry vysvetlenie nedokončil, pretože Hermiona mu skočila do reči.

„Spoľahlivého? Harry, spamätaj sa. Nie je to tak dávno, čo si o tvojom bratrancovi hovoril, aký je rozmaznaný a nevie nič okrem vyhadzovania elektrických prístrojov von oknom,“ hovorila nahnevane a para z jej úst stúpala vyššie do mrazivého počasia.

Chvíľu Harry nepovedal nič a radšej len viedol Ginny a Hermionu späť k Magnóliovému oblúku, odkiaľ by sa mohli bezpečne bez povšimnutia premiestniť.

Ginny s Hermionou na seba naježene poslednýkrát pozreli tiež, každá mala totiž iný názor, a vyparili sa, akoby pod zem, tiež.

Harry o pár sekúnd pristál pred svojím domom v Godricovej úžľabine a Hermiona s Ginny len pár centimetrov od neho.

„No konečne. Myslel som, že tu už úplne zamrznem. Kde toľko trčíte, dopekla?“ To na nich kričal Ron, ktorý sa celkom triasol od zimy. Svoju bundu dal totižto malej Lily a sveter Hugovi, ktorý stáli vedľa neho a zrejme zmrzli, pretože sa vôbec nehýbali.

„A prečo nejdeš dnu?“ pýtala sa manžela Hermiona a kriesila svojho syna. Ginny robila to isté a rýchlo zobrala Lily a utekala s ňou domov.

„To určite nie, veď viem, že si si ich nechal ty,“ argumentovala Hermiona.

Hermiona sa pozrela do ľavého vrecka a vytiahla zväzok kľúčov. Išla sa prepadnúť od hanby. „Ach, Ron, veľmi sa ti ospravedlňujem, poď, ideme dnu, rýchlo.“

Ron ale pokrútil hlavou a povedal jej, že keď mrzol doteraz, ešte chvíľu vydrží, pretože sa chcel rozprávať s Harrym. Neodpustil si pri tom ironický tón.

„Áno, dostala sadu antidepresív. Síce s lekármi a sestričkami bojovala, že jej už nič nie je a chce ísť domov, nemohla nič robiť. Vieš, ako nenávidí nemocnice. A ako u Dursleyovcov?“ zaujímal sa na oplátku Ron.

„Vybavili sme to. Myslel som, že to budú znášať oveľa horšie a myslím, že sa vyrovnávajú s tým, že kým som na svete ja, nebezpečenstvo na nich číha na každom kroku.“

Chvíľku bolo ticho, potom sa Ron rozosmial. „A rád? Zajtra je konečne stretnutie?“

„Nič, skrátka príde. Zajtra sa všetko dozvieš. Tak čau!“ zakýval mu a tiež sa ponáhľal domov. Ron tam ostal stáť ako vrece zemiakov, o pár minút sa vďaka tuhej zime prebral a utekal domov. Nikto mu však neotváral. „Hermionaaa!“

Na druhý deň ráno Harry ešte zatelefonoval Dudleymu a vysvetlil mu nejaké podrobnosti. Hlavne, že má prísť na Grimmauldovo námestie číslo dvanásť. Dudley všetko pochopil a vravel, že určite príde. Harry mu dôveroval a bol si úplne istý, že sa na neho bude dať spoľahnúť.

Spolu s Ginny, Hermionou a Ronom sa pomaličky pobrali na miesto, kde pred mnohými rokmi býval Harryho krstný otec Sirius Black. Avšak, pri bitke na ministertve mágie prišiel o život v boji so svojou vlastnou sesternicou Bellatrix Lestrangeovou. Tá je však tiež mŕtva... A zaslúži si to!

Harry cestou na námestie úporne premýšľal. Nevedel, ako sa bude tváriť, keď znovu uvidí ten dom. Miesto jeho milovanej osoby, ktorá ho predčasne opustila. Ale musí sa vzchopiť. Bolo to už dávno, nesmie na to myslieť. Týmito myšlienkami v sebe získaval oveľa väčší hnev, aký mal doteraz. Náhle v sebe pocítil pocit, akoby boli všetci okolo neho zlý a on jediný existuje na to, aby sa všetkým pomstil.

Ani nevedel ako, stál v centre Londýna okolo starých panelových domov. Niečo si ešte pamätal, ale všetko sa tu za tých dvadsať rokov zmenilo. V strede stála socha známeho britského básnika, o ktorom Harry vedel, že zomrel pred dvoma rokmi. Okolo mohutnej krištáľovej sochy boli zasadené nové buky, duby a gaštany. Rušné námestie s pouličným osvetlením sa zmenilo na krásny parčík aj s menším detským ihriskom na kraji. Harry mal čo robiť, aby sa rozpozeral, kde sú domy s číslom jedenásť a trinásť.

Zbadal Dudleyho, ako sedí na jednej z lavičiek pod stromami a číta noviny. Keď ich aj on uvidel, vyskočil a ponáhľal sa k nim.

„Harry, si si istý, že sme na dobrej adrese? Dom s číslom dvanásť tu nie je,“ hovoril zmätene a prstom ukazoval na čísla deväť, desať, jedenásť a potom až trinásty dom.

„Poď sem,“ povedal Harry a strčil mu do ruky kus papiera. Podobný, ako mu v jeho piatom ročníku, keď prvýkrát po útoku dementorov išiel sem, strčil do ruky Divooký Moody.

„Nauč sa ten text a stále si ho dookola hovor v duchu,“ povedala mu Hermiona a stále nemohla uveriť, že berú so sebou aj Dudleyho. Hovorila mu to veľmi povýšenecky, akoby neverila, že by sa dokázal tú úbohú jednu vetu naučiť.

Dudley na ňu nechápavo pozrel, ale poslúchol a viackrát si prečítal text, ktorý dostal.

„Môžeme?“ opýtal sa ho Harry a pristúpil k odkvapu, ktorý bol namontovaný medzi domami jedenásť a trinásť. Ostražito sa zahľadel na detské ihrisko s mamičkami, či ich nik nevidí. Vytiahol svoj prútik, na čo sa Dudley striasol, to si však nikto nevšimol. Pre ostatných to bolo nadmieru prirodzené.

Postupne sa domy začali rozostupovať. Medzi nimi sa tvoril nový, starý tehlový dom so zlomenými škridlicami na oknách. Skupinka stála pred domom číslo dvanásť.

Dudley nemohol uveriť vlastným očiam. Len nehybne stál a pozoroval, ako sa na parapetách z ničoho nič zjavili aj muškáty, ktoré však vyzerali, akoby tam ani nepatrili. Boli veľmi škaredé so zažltnutými listami.

Harry mal zvláštny pocit. Nič sa tu nezmenilo. To je dobre, povedal si. Rodičovský dom jeho krstného otca Siriusa podľa testamentu síce patrí práve Harrymu, no on to tak nepociťoval. Ďalej súhlasil, že dom môžu všetci členovia Fénixovho rádu považovať za svoje útočište.

Nik to však nepotreboval. Po smrti lorda Voldemorta zmizlo z čarodejníckeho, i toho muklovského sveta, všetko zlo a všetko sa dalo do normálu. Nikto si nikde nepotreboval plánovať útok na nepriateľské územie, ani trénovať obranné zaklínadlá proti čiernej mágii, tak ako to robil Harry a jeho spolužiaci v piatom ročníku na Rokforte.

„Tak poď, Harry,“ šťuchla ho Ginny, chytila ho za ruku a ťahala po šmykľavých schodíkoch k dreveným, ošemetným dverám.

Z kukátka na dverách vyšlo veľké modré oko s dlhými mihalnicami. „Vitajte v kozmetickom salóne. Na ktorú hodinu ste objednaný?“ ozval sa prívetivý ženský hlas a oko žmurkalo na všetky osoby z vonkajšej strany dverí.

„V kozmetickom salóne?“ čudoval sa Ron a bol zjavne vyvedený z mieri. O Dudleym by prívlastok –vyvedený z mieri- bol iba časťou jeho pocitu.

„Ach, Ron, to je len kryt, aby sa do stanu nemohol dostať hocikto. Dovolíš?“ odstrčila ho Hermiona a šepkala oku, ako by to ani nebolo oko, ale zvedavé ucho.

„Sme Potterovci, Weasleyovci a Dudley Dursley. Objednaný sme na x-f-r-t-8-9,“ hláskovala rôzne písmená a číslice a Ronovi sa nadvihlo obočie. Oko ešte raz zažmurkalo a zmizlo.

„To bol kód. Včera som volala so Shackleboltom,“ usmiala sa a trochu sa zapýrila. Nemala rada, keď vždy ona zachraňovala situáciu.

Na prvý pohľad to vyzeralo presne tak, ako keď sa tu Harry, Ron a Hermiona skrývali naposledy pred smrťožrútmi. Pri dverách stál dáždnik v tvare nohy trolla, o ktorý vždy zakopávala Tonksová. Oproti sa tiahlo teraz ku podivu čisté zrkadlo. Na stenách boli nalepené tapety so vzorkami tekvíc a koberce zelenej farby boli čerstvo vytepované.

Skupinka sa vybrala cez úzku chodbu a prešli až na druhú stranu, kde boli odchýlené dvere do kuchyne. Tam sa vždy konali schôdze. Harry predpokladal, že členov rádu nájdu práve tam. Otvoril dvere.

„No konečne. Vitajte, poďte ďalej,“ vítala ich stará profesorka McGonagallová oblečená v jej zvyčajnom smaragdovozelenom plášti s čiernym saténovým klobúkom a na strane s odstávajúcim pávím perom. Bolo vidieť, že je veľmi utrápená. Pod maličkými očami mala kopu vrások a čierne kruhy pod očami. Od pohrebu pána Weasleyho pochudla a už nepôsobila autoritatívne.

Okolo dlhého stola sedeli zľava od profesorky McGonagallovej, ktorá sedela v čele stola, Hagrid, ktorý všetkým, už teraz menšou dlaňou, kýval, ďalej profesor Slughorn, ktorý Harryho v šiestom ročníku učil elixíry a s ktorým si užil naozaj veľa trápenia, pretože ho chcel mať na každej jeho oslave, potom profesorky Vectorová, učiteľka magických znakov, ktorá sa hlavne pozerala a od ucha k uchu sa usmievala na Hermionu, profesorka Sinistrová, učiteľka astronómie a úplne v rohu sedel staručký profesor Slughorn, ktorý mal o nohu opretú vychádzkovú paličke a na svojej takmer plešatej hlave mal nasadenú baretku golfového štýlu (vyzeral presne tak, ako keď sa čarodejníci snažia splynúť s muklami). Ďalej pracovníci z ministerstva, ako minister Kingsley, Amanda, Harryho nenávidená kolegyňa, a pár aurorov, s ktorými Harry spolupracuje.

Z druhej strany sedelo väčšina Weasleyovcov. Bill s Fleur, Charlie, George, Percy, ktorý by zrejme, keby tu bola Molly, neprišiel a na konci stola niekoľko bývalých Harryho spolužiakov, Neville, ktorý učí na Rokforte herbológiu, Seamus, ktorý pracuje na výskume experimentálnych zaklínadiel v Saudskej Arábii, Dean Thomas, ktorý je teraz na špici futbalovej ligy a za stolom, ktorý museli doniesť z obývačky, sedeli aj členovia bývalého spolku na Rokforte, ktorý založil po donútení Hermionou Harry, Dumbledorovej armády. Kývali mu Luna Lovegoodová, pracovníčka časopisu Sršeň, teraz najčítanejšieho mesačníka, potom Alicia Spinnetová, ktorú si Harry pamätal aj ako spoluhráčku z metlobalového chrabromilského družstva, potom Hannah Abbottová, Čcho Čchangová, Harry bývalá priateľka (Ginny Harryho štuchla pod rebro, keď sa na ňu díval), a nakoniec dvojčatá Patilové, ktoré sa teraz na seba už vôbec nepodobali.

Harry, Hermiona, Ron a Ginny sa začali usádzať na voľné miesta, no v tom nastal taký zmätok, že to Harry ani nestihol registrovať.

Keď totižto prišli, Dudley stál celý čas za nimi a nikto si ho nemohol všimnúť. Teraz bol však úplne viditeľný, stál v strede miestnosti, aktovku a noviny si držal na prsiach a celý sa od strachu klepal a potil.

Pred tým, ako vyskočil minister Kingsley, profesorka McGonagallová zvolala „narušiteľ“ a okamžite po Dudleym vyslala znehybňujúce zaklínadlo, ktoré narazilo do zrkadla, a to sa na kúsky rozbilo.

Kingsley robil najväčšiu paniku, pretože si myslel, že Dudley je naozaj nejaký špión, ktorý sa musel v neviditeľnom plášti dostať cez dvere, keď vchádzali Harry a spolok.

Chudák Dudley, nevedel čo má robiť. Zatiaľ sa ho žiadnemu z tristo farebných zábleskov nepodarilo trafiť. Hermiona, ktorá sedela najbližšie, priskočila a postavila sa medzi Dudleyho a kopu čarodejníkov. Vytiahla prútik a použila cloniace zaklínadlo. To však bolo na toľko zaklínadiel prislabé a zlyhalo. Hermiona sa celá rozžiarila, akoby ju kopol elektrický prúd a nehybne dopadla na zem. Vtedy sa všetko skončilo... skoro. Hagrid ešte spravil posledný hmat, odhodil svoj purpurový dotrhaný dáždnik, ktorý zasiahol jednu z dvojčat Patilových, vyskočil, dopadol na Dedleyho a držal ho pri zemi.

„Hermiona!“ vyskočil zo stoličky Ron a utekal za manželkou. „Čo to malo byť, Kingsley? Aké zaklínadlo ste použili?“ stonal Ron a snažil sa svojím prútikom Hermionu dať do poriadku.

„Len znehybňujúce,“ upokojoval ho, ale bolo vidno, že sa o Hermionu strachuje, pretože si nebol istý, či ju nezasiahlo iné zaklínadlo.

Harry zatiaľ pribehol k Hagridovi, ktorý na dlážke bojoval s Dudleym. „Hagrid, pusti ho, veď to je Dudley. Dursley. Je tu s nami,“ dohováral mu a ťahal ho za ramená preč od Dudleyho, aj keď videl, že teraz na zemi uvidí len dolámanú skladačku z lega, taký bude určite dobitý.

Hagrid Harryho počúvol a celý zadychčaný sa postavil a sadol si na najbližšie voľné miesto. Hermione zatiaľ prestalo účinkovať zaklínadlo a postavila sa s pomocou Rona na rovné nohy.

Dudley bol na tom len trošku horšie. Mal rozrazenú peru, z ktorej mu kvapkala krv a držal sa za rameno, ktoré mal zrejme poriadne doudierané. Mohol sa však postaviť.

„Kôpka bláznov. Nechcem mať s vami nič spoločné! Nikdy! A ty už Harry za nami nikdy nechoď a daj našej rodine pokoj!“ vrieskal ako histerická baba. Snažil sa odkrivkať preč, otvoril dvere, no dostal sa na toaletu. Skúsil to znova, ale opäť otvoril iné dvere a vysypalo sa na neho tucet metiel na upratovanie a toaletné papiere. „Dočerta aj s tým!“ Otvoril hlavné dvere do domu a zatresol ich za sebou.

V miestnosti ostalo hrobové, trápne ticho. Nikto neprehovoril. Jediný zvuk, ktorý bol počuteľný, boli tykajúce kukučkové hodiny v obývacom priestore a rinčanie skla, pretože Charlie sa podujal, že opraví rozbité zrkadlo.

„Veď som vám vravel, že s nami príde Dudley,“ prehovoril Harry a bol veľmi nahnevaný. Teraz už s ním nikdy Dudley neprehovorí, a keď bude odteraz odmietať ochranu rádu, môže byť v životnom nebezpečenstve nie len on, ale aj zvyšok jeho rodiny.

„Je mi to ľúto, Harry, prepáč,“ ospravedlňoval sa Kingsley, „myslel som, že je to nejaký špión. Mal si hneď pri vstupe povedať, že ide,“ poučoval ho Kingsley a to Harryho ešte väčšmi rozčuľovalo.

Padma Patilová sa teraz pošepky škriepila s Hagridom, ktorý jej do oka hodil jeho dáždnik. Obviňovala ho z absolútnej nezodpovednosti, pretože dáždnik jej do oka mohol vystreliť zaklínadlo. Hagrid má totiž v dáždniku uschované svoje pozostalé dve polovice z prútika, ktorý mu zlomili za krivé obvinenie, keď bol ešte študent na Rokforte.

Harry sa nahnevaný posadil. Neodpustil Hagridovi, že na Dudleyho tak nekompromisne skočil. Ak by sa mu stalo niečo vážnejšie, čo kľudne hrozilo, v prípade Hagridovej váhy, mal by ho na svedomí a to by si Harry nevedel nikdy odpustiť.

Profesorka McGonagallová sa pokúšala nejako zachrániť situáciu a poprosila, aby si už všetci posadali a snažila sa tváriť, že sa hneď na úvod nič nestalo, avšak, bolo to akési celé trápne.

„Tak, vitajte opäť vo Fénixovom ráde a som veľmi rada, že sa nám podarilo nájsť aj nových členov,“ pohľadom sa pozerala hlavne po študentoch na Rokforte z Harryho ročníka pred dvadsiatimi rokmi. „Náš rád založil úžasný človek, ktorý sa nechal obetovať, riaditeľ Albus Dumbledore. Tento čin by nám nemal byť ľahostajný a preto som sa rozhodla, že v stretnutiach budeme pokračovať a budeme chrániť nevinných ľudí, ktorí sú vystavení možnému nebezpečenstvu.

Tí, ktorí pracujete na ministerstve, ste si už mohli vypočuť, že v poslednom období sa dejú rôzne veci, ktoré nedávajú zmyseľ a sú natoľko komplikované, že sa nedajú prirovnať k obyčajnej muklovskej nehode.

Aurori podrobne zisťovali každý jeden detail, a snažili sa dať veci dohromady, aby sme mohli ľahko záhady rozlúštiť,“ chvíľku prestala, potom zo stola zobrala noviny a pokračovala.

„V októbri sa stala jedna veľmi nemilá nehoda v centre Bristolu, pri ktorej zahynuli piati muklovia. Noviny píšu, že dôvodom, prečo sa to všetko muselo stať, bola vykoľajená električka. To funguje na princíp vlaku a jazdí to bežne po cestnej premávke a na peších zónach v mestách. Až päť nevinných ľudí nám muselo konečne dokázať, že na tomto svete sa začína diať niečo veľmi pozoruhodné, priam nenormálne a silne magické.

Na Rokforte som preto vyhlásila stav bezpečia, čo pre študentov znamená zákaz vychádzok do Rokvillu a skorú večierku vo svojich klubovniach. Robíme všetko preto, aby sme študentov pred pozoruhodnými silami, ktoré sa začínajú prejavovať, uchránili,“ dokončila svoje slovo.

„Robíme všetky možné opatrenia, Harry. Každé nákupné centrum v Británií je chránené mocnými zaklínadlami,“ odvetila profesorka.

„V Británii? A čo napríklad ostatné kúty sveta?“ vypytoval sa ďalej Harry s prácou ministerstva zrejme nebol spokojný.

„Musíte všetci chápať, že čarodejníkov, ktorí sú ochotní postaviť sa voči zlu a bojovať s temnými silami, je len veľmi málo. Pozrite sa. Do rádu sme verbovali niekoľko stoviek skúsených čarodejníkov. Koľko nás tu je? Možno dvadsať. Dvadsať z tých stoviek ľudí. Všetci majú strach, Harry! Nikto nevie, čo sa bude diať. Nikto nechce prísť o rodinu. Začína sa rovnaká katastrofa, aká sa pred dvadsiatimi rokmi skončila,“ dopovedal a z hlasu mu bolo cítiť, že mu nie je všetko jedno.

Harry sa zamyslel. Možno boli jeho predsudky naozaj nesprávne. Postavil sa a začal sa prechádzať po miestnosti.

„Tu, na tomto mieste kedysi pracovali a snažili sa uchrániť nevinných ľudí čarodejníci, ktorý sú teraz mŕtvy. Ako iste všetci viete, zničili ich temné sily. Áno, presne tak, TIE temné sily. Ja sám som o tom presvedčený. Pozrite sa na Artura, pozrite, ako dopadol za svoju oddanosť. Mal, mal rodinu... nádherných sedem detí... manželku... priateľov, šťastie. A teraz už nie je medzi nami,“ nastalo naozaj hrobové ticho. Nikto nečakal, že Harry bude o tomto incidente rozprávať.

„Je to moja chyba,“ začal a všetci neveriacky krútili hlavami. „Moja! Niekde sa musela urobiť chyba. Niekde áno. Teraz nastal ten moment, kedy by ste sa to všetci mali dozvedieť,“ pomaly sa vrátil na svoje miesto, roztrasený si sadol.

„Harry, myslíš...,“ začala Hermiona, lebo len ona jediná s Ronom vedela, čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi.

„Áno, som rozhodnutý. Všetci majú právo to vedieť. Utajovali sme to až pridlho,“ vysvetlil jej.

Hermiona sklonila hlavu a pozerala sa na kolená. Ron sa zamyslel, pozrel na Harryho a prikývol.

„Dumbledore ma pred vyše dvadsiatimi rokmi svojou smrťou poveril veľmi dôležitou úlohou.“ Začal. Všetci jeho vtedajší spolužiaci a väčšina profesorského zboru zbystrila svoju pozornosť. „Uskutočňoval ju od doby, ako sa Voldemortovi podarilo prvýkrát obsadiť ministerstvo. Zistil, že Voldemorta nemožno zastaviť mágiou a ani dôležitými magickými prvkami. Trebalo ho zničiť prostredníctvom niečoho celkom iného.“

Všetci Harryho pozorne počúvali a čakali, kým sa dopracuje k pointe celej tejto hrôzostrašnej veci.

„Voldemort sa v čase, keď sa prvýkrát otvorila Tajomná komnata, vkradol do knižnice, kde si prečítal zopár informácií. Práve tie ho naviedli na zločiny,“ pomaličky sa prechádzal po kuchynke a pozeral na šokované tváre. Jedine profesor Slughorn bol stále roztržitý a čakal na moment, ktorý vzápätí nastal.

„Pán profesor,“ obrátil sa Harry na profesora Slughorna, „je mi ľúto, ale dnes som odhodlaní prezradiť naozaj všetko. Je mi to ľúto.“

Harry začal veľmi pomaly. Bolo mu profesora ľúto, lebo predsa si len pamätal, ako profesorovi záležalo na udržaní tohto tajomstva. „Tom sa na objavený záznam odvolal na profesora Slughorna. Ten mu vysvetlil všetko. Išlo o horcruxy,“ dokončil prvú časť svojho monológu.

„Horcruxy? Presne neviem, ako tieto predmety fungujú,“ ozvala sa Ginny. Tá neverila vlastným ušiam.

Harry toto tajomstvo v sebe ukrýval naozaj dlho. Spolu s Ronom a Hermionou sa aj po zničení Voldemorta rozhodli nikomu to nepovedať. Ani Ginny. Nikomu.

„Horcrux je predmet, do ktorého si čarodejník môže ukryť časť svojej odlomenej duše. Dušu sa dá rozdvojiť jedine vraždou. Voldemortova ctižiadosť si zaumienila vytvoriť sedem takýchto predmetov. Až sedem ľudí muselo zaplatiť životom, aby sa ukojilo jeho svedomie a stal sa tak nesmrteľným.“

Všetci v miestnosti zo seba po tomto nemohli vydať ani hláska. Profesor Slughorn by sa najradšej na mieste premiestnil a už nikomu sa nikdy neukázal na oči. Oči sa však naďalej upierali na Harryho. Nikto si profesorove závažné pochybenie spred toľkých rokoch teraz nevšímal.

„Prvý horcrux bol zničený ešte v mojom druhom ročníku. Áno, Ginny, držala si ho v rukách. To preto ťa opantával Riddlov denník. Bol to horcrux, teda časť z Voldemortovej duše. Zničil som ho jedom baziliska. Keď som ho odniesol Dumbledorovi, nevedel, alebo mi skôr nechcel povedať, čo za tým stojí. Priznávam, vtedy by som to nepochopil.

„Pre pána. Vidím to teraz tak, že Riddle si vyberal naozaj nenápadné predmety na ukrytie jeho duše,“ čudovala sa profesorka McGonagallová, ktorú táto správa na jednej strane veľmi fascinovala, avšak na druhej strane ovládalo zlosť.

„Áno. Druhým predmetom bol prsteň Morfina Gaunta. Jeho dcéra, Merope, sa silne zaľúbila do jedného chlapca z dediny. Ten bol však mukel. Bol to Voldemortov otec. Spolu splodili syna, avšak po tom, čo sa dozvedel, že jeho žena je čarodejnica, Merope tehotnú opustil. Porodila Voldemorta a po pôrode umrela. Voldemort teda celé svoje detstvo strávil v sirotinci.“

„Na to si spomínam,“ ozvala sa opäť profesorka McGonagallová, „Dumbledore vtedy spomínal, že istý chlapec s matkou čarodejnicou vie používať až magickú energiu. Prišiel teda do sirotinca, aby si Toma Riddla vypočul. Zistil, že sa vie rozprávať s hadmi. To ho šokovalo, ale Tomovi dával nádej stať sa lepším. Stále ho kontroloval a vždy usúdil, že chlapec má neskutočný talent a kreativitu.“

„Presne tak,“ potvrdil Harry. „Avšak uniklo mu pár detailov. Z knižnice zistil, že je priamym potomkom Salazara Slizolina a tak sa dozvedel o Tajomnej komnate, z kade poštval legendárnu príšeru.“

„Voldemort si dal naozaj záležať výberom predmetov. Jedným z nich bola aj Bifľomorovej šálka, diadém, ktorý nosila Bystrohlavová, jeho had Nagini a Slizolinov medailón, ktorý bol ukrytý v jaskyni na pobreží, avšak, bol falošný. Ten pravý ukradol Siriusov brat. S Hermionou a Ronom sme sa snažili zistiť, kde sa tieto predmety ukrývajú a následne ich zničiť. To sa nám podarilo a tak sa stal Voldemort konečne smrteľným. On bol poslednou skladačkou, siedmou časťou jeho duše v sebe stále ukrýval. A keďže som bol prostredníctvom tohto,“ ukázal na jazvu, "s ním prepojený, ani jeden nemohol žiť, kým je ten druhý nažive. Musel som zomrieť alebo ja, alebo Voldemort. Tak vravelo proroctvo z oddelenia záhad na ministerstve.“

„A ešte niečo,“ rozhodol sa Harry povedať na záver. „Profesor Snape bol na našej strane.“

„Snape? Snape? Harry, veď zabil Dumbledora. Celé roky nás vodil za nos. Bol to zradca. Obyčajný zbabelec,“ ozval sa Hagrid a tresol päsťou do stola. Ostatní sa stavali na jeho stranu.

„Nie! Mýlite sa. Snape bol náš špión. Práve on sa pre Dumbledora obetoval a celé roky musel slúžiť Voldemortovi. Zároveň prichádzal s novými informáciami. Keď Draca Malfoya Voldemort poveril úlohou, aby našiel spôsob, ako sa smrťožrúti dostanú do hradu, jeho matka šla za Snapeom a žiadala, aby zložil Neporušiteľnú prísahu. Tej sa najskôr bránil ale pod myšlienkou neprezradiť sa ju musel položiť. Zaprisahal sa, že keď Malfoy nezabije Dumbledora, ako mu to rozkázal Voldemort, sám tak musí vykonať. S Dumbledorom sa teda dohodol, že ho zabije. Bola to tak vzájomná obeta a Dumbledore to z vďaky podstúpil. Snape sa teda dostal na čelo smrťožrútov a celý rok pátral po horcruxoch. Tak sa s ním Dumbledore dohodol,“ všetci ostali s otvorenými ústami.

„Snape poslal patronusa, ktorý nás naviedol na stopu Chrabromilovho meča. S ním sme dokázali zničiť Slizolinov medailón. Bolo to utrpením, ale podarilo sa to,“ zapojil sa aj Ron.

Napokon prehovoril aj Neville. „A ja som mečom zabil Nagini,“ prezradil, ale nebolo to preto, aby ho všetci obdivovali.

„Harry, prečo si nám to nepovedal skôr?“ čudovali sa bratia Charlie a Bill Weasleyovci. „Kebyže vieme, určite by sme pomohli. Voldemorta by sme možno dokázali zničiť oveľa skôr.

„Dumbledore nechcel, aby o tom niekto vedel. To, že Voldemort má rozpolenú dušu ukrytú v horcruxom sme vedeli len my, on sám a Snape, ktorý zomrel ako hrdina.“

Chvíľu bolo hrobové ticho. Všetci akoby spomínali na jeho pamiatku a uctili ju minútou ticha.

„Tak,“ začal napokon Harry, „v poslednom čase mám veľmi zlé tušenie. Neviem, či to všetci viete, ale po jeho páde sa veľmi často poukazovala na to, že Voldemort mal syna,“ čakal, ako všetci zareagujú, ale neboli to pre nich nič nové. „Toho našli odhodeného len kúsok od jeho rodného domu v Little Hanglettone. Neviem, či som len ja taký patetický, ale myslím si, že práve jemu sa podarilo zistiť niečo o jeho pôvode.“

„Idem tam, Harry,“ ozval sa Charlie, „pôjdem do tej dediny a budem sa snažiť zistiť čo najviac.

„Výborne. Vďaka Charlie. Takže, myslím, že pre náš všetkých dnes začne nová éra. Zajtra na ministerstvá iných krajín rozpošlem sovy a vysvetlím im situáciu. Ďakujem vám všetkým, že ste sem dnes prišli. Cítil som potrebu vám to povedať.“

Pri odchode všetci Harrymu ďakovali, povzbudzovali a spoločne začali plánovať, čo a kto podnikne, aby sa o Voldemortovom synovi zistilo čo najviac.

Tak, po dlhom čase som konečne niečo napísal... dúfam, že sa bude páčiť a prosím, komentujte :)

Začína sa druhá éra