Poviedka:
Pridaná: 10.7.2009, 23:43:58
Čítaná: 4196×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Nepochopíte... ja to sem dávam len preto, že je to časť, ktorou si nie som istá... a je tam dosť veľa opisov... tak to nechcem skaziť.

Na mesto padla tma. Riha Siginar vyzerala ako preľudnené mravenisko, v ktorom každého mravca predstavovalo jedno svetlo. Nikdy som si nepredstavovala mafiánske mesto takto, skôr ako temné, úbohé a zničené, keď som si ho už niekedy predstavovala. Riha bola vysvietená toľkými fakľami, že temná zašitá ulička tu nemohla existovať.

Toto všetko som videla z izby, do ktorej som bola zavretá. Sedela som na tvrdej posteli, o ktorej som bola presvedčená, že sa skladá z drevených dosiek a deky, okrem nízkej skrinky to však bolo jediné vybavenie izby.

Zmierovala som sa s faktom, že napriek všetkej snahe so sebou nechám zaobchádzať ako s pudlom. Bola som posadená na posteľ a bolo mi povedané, aby som čakala, a ja sedím a čakám, s rozdielom toho, že posteľou sa táto vec teda rozhodne nazvať nedala.

Príšerne mi hučalo v ušiach a bolela ma hlava. Z podlahy doliehali tlmené zvuky, ktoré by iný človek neregistroval, no ja som z tej zmesi hlasov išla zošalieť. Skúsila som počúvať a zachytávať jednotlivé hlasy, no bolo ich priveľa a miešali sa mi dokopy. Lycosov hlas bolo počuť len raz, odvtedy som už nič známe nezaznamenala.

Sedela som tam už asi hodinu, keď sa na chodbe ozvali kroky. Niekto zaklopal a až vtedy zastal na prahu.

„To som ja,“ ozval sa Lycosov tichý hlas, Priskočila som ku dverám a vpustila som ho.

Vošiel a ja som hneď zavrela. Keď som sa otočila, niečo mi podával. Nastavila som ruku a on mi do nej vložil dva kúsky vaty. Pozrela som sa na neho a obočie mi vyskočilo pod ofinu.

„Do uší,“ vysvetlil.

„Jaj,“ vopchala som si kúsky do uší a konečne ustali všetky zvuky naokolo. Vydýchla som si. Nepríjemný hluk ustúpil do šumu spod dosiek podlahy.

„Lepšie?“ spýtal sa Lycos a ja som prikývla.

„Tak, čo si zistil?“ spýtala som sa a sadla som si na posteľ. On sa oprel o protiľahlú stenu. O hodinu máme byť dolu. Bude tam šéf mesta, jeho consigliori a dvaja ďalší chlapci.“

„Nie je tu na to trochu priveľa ľudí?“ spýtala som sa.

„To sa vyrieši.“

Neviem, či to mal v pláne, ale nahnal mi... nie, nebol to strach, skôr údiv a očakávanie. Brnelo mi v žalúdku.

„Veď si sadni,“ žobronila som. Lycos už snáď dvadsať minút stál opretý o stenu a nespúšťal pohľad z okna. Ja som sa oprela o stenu za posteľou a kmitala pohľadom centimeter po centimetri fľakatej steny. Zistila som, že z postele musel niekto v peknej dávke vyvrhnúť obed a najbližší roh niekto sústavne niekoľko hodín okopával.

„Mne je tu dobre,“ odvetil.

„Na posteli ti bude lepšie. No tak, to nemôžeš ani na chvíľu byť ako človek?“

Pozrel na mňa, odrazil sa nohou od stenu a sadol si na druhý koniec postele.

„Čo tým myslíš?“ zahundral.

„Že sa správaš ako mučedník. Nikdy si nedopraješ pohodlie, a nebudem podrobne spomínať tvoje odmietanie potravy a spánku. Nemusíš sa o tom so mnou baviť, len chcem, aby si vedel, že nie som taká hlúpa ako vyzerám.“

„Jedným slovom, som čudák,“ zhrnul to.

„To netvrdím.“

„Ale prosím ťa, som čudák. To viem aj sám, ďakujem.“

„Vieš, naozaj neviem, či si čudák. Ak si zabudol, tak tento svet poznám naozaj málo a stretla som v ňom osobne len dvoch ľudí. Ak teda nepočítam tých exotov, ktorí dolu chľastajú, a ľudí v Dufaze. A sama... no, aspoň u nás... som sama čudáčka. Takže je mi úplne jedno, či si čudný.“

„Ako to myslíš, čudáčka? Čo je na tebe čudné?“

„No... ja som vždy bola tá dobrá, samotárska, začítaná do kníh... a... tak.“

Spýtavo nadvihol obočie.

„Ja som nikdy...“ nadýchla som sa. „... nemala chlapca.“

Bolo na ňom vidno, že ho to šokovalo.

„Máš devätnásť.“

„Myslíš, že mi to ušlo? Áno, viem. Teda, neviem, ako je to tu, ale u nás majú ľudia už... v pätnástich, a niekedy aj skôr... partnera. Ja som bola vždy len na posmech.

„Bude to znieť čudne, ale niekedy netreba zahodiť život kvôli tomu, že sa líšiš.“

Tak to... naozaj vyznelo dosť divne. Hlavne od Lycosa, keďže on ešte nikdy predo mnou takto nehovoril. Nezdalo sa mi, že je na múdre reči. Mimochodom, toto múdru reč videlo len z rýchlika.

„Hovoríš, akoby som sa mala zabiť.“

„To som nemyslel. Ale čo ak... si tu preto, že si nevieš nájsť miesto doma?“

„Eh...“ dostala som zo seba.

„Čo, ty o tom nerozmýšľaš?“

„To si vystihol. Rozmýšľala som o tom, ale už som prestala. Ani mi tak nepríde, že som tu.“

„Nechýba ti domov? Rodina? Hovorila si o nich...“

„Myslíš vtedy, keď som sa naposledy lúčila so životom? Nemôžem povedať, že mi je bez nich dobre, ale málokedy si na nich spomeniem. Vieš, nie sme najšťastnejšia rodina. Vždy som bola sama, nech som bola v škole či doma.“

„A čo tvoj súrodenec? Nechceš ho vidieť rásť?“

„O čo sa teraz snažíš? Chceš, aby sa mi cnelo? Áno, chcem vidieť súrodenca, chcem vedieť, aké bude mať pohlavie a aký bude...“ vzpriamila som sa na doskách. „Ale to mi nepomôže. Pomôže mi keď nájdem Charlie, lebo ona bude vedieť a možno tu bude aj zvyšok mojej rodiny a...“ zacítila som pálenie v očiach. Musela som zamrkať. „... a možno oni budú mať riešenie. A keď nie... budem s nimi.“

Žmurkla som, no aj tak sa mi do očí predrali slzy. Odvrátila som sa od neho. Aj on sa odvrátil a oprel si hlavu o stenu.

Začala mi chýbať rodina, ale hlavne pocit, že na to všetko nie som sama. Veľmi mi to chýbalo. Ale ten pocit som nemala už celé roky. Nebol nový, ale nestával sa znesiteľnejším.

Utrela som si slzu, čo sa mi lenivo kotúľala po líci. Ešte viac som sa od Lycosa odvrátila, no na chrbte som pocítila jeho ruku. Pozrela som sa na neho. Usmial sa. Tiež som sa pokúsila o úsmev. Uhli sme naraz pohľadom a on mi zložil ruku z chrbta..

Tak, a vidina normálneho rozhovoru je nadobro v... preč.

„Počuj... tak ma napadlo, deti sa učia v nejakých školách?“ spýtala som sa po chvíli.

„Iba niektoré z mesta, Zvyčajne tak polovica mešťanov má na to, aby ich dieťa študovalo.“

„Platí sa za to?“

„Nie len to. Väčšina detí slúži rodičom ako lacná pracovná sila. Nemôžu alebo nechcú ich uvoľniť z práce.“

„Ty si študoval?“

„Mňa učil otec.“

„Aký má dar?“ oprela som sa o stenu za sebou. Uvedomovala som si, že túto otázku asi budem musieť položiť pri zoznámení sa s každým človekom.

„To... by ťa mohlo vystrašiť,“ tiež sa oprel.

„Je to také strašidelné?“

„Skôr veľkolepé. Ľudia nie sú radi, keď vedia, čo vie.“

„A čo tvoja mama?“

„Nepamätám si ju.“

Stíchla som. Nevyzeral, že by to bolo chúlostivé, ale nechcela som skončiť konverzáciu smutne, tak som sa nepýtala, čo sa jej stalo.

„Prečo nežiješ s otcom? Alebo aspoň v tom istom meste ako oni?“

„Odišiel som do armády a keď som skončil, začal som učiť mladé uchá. Kým neprijmú nových členov do armády, nemám tam čo robiť.“

„Kde „tam“?“

„V Tuke. Tuka je dvadsať míľ severne od Dufazy, je to obrovský plát holej zeme, na ktorom sú vystavané kasárne.“

„Bol si na nejakej akcii, alebo len v kasárňach?“

„Len na jednej, ale tá mi nepomohla.“

Pozrela som letmo na jeho nohu.

„Vieš, správaš sa inak ako vojak.“

„Na vojne sa nesprávaš ako v civile. A ja už nie som na vojne.“

Chcela som sa pýtať, prečo išiel na vojnu, no vtedy sa ozval spod dosák šum. Vytiahla som si z uší vatu a počúvala som.

„Páni, máme tu krysy,“ ozval sa silný mužský hlas. „Je mi to ľúto, musíme zavrieť.“

Stoličky sa začali odťahovať, ľudia s hundraním hádzali peniaze na stoly a odchádzali. Ďalší človek behal pomedzi stoly a zbieral poháre, cinkal a štrngal hrubým sklom.

„Počuj,“ zašepkal Lycos. Príde sem Gorwin, boss, a jeho consigliori, Malcolm.

Odporný chlapík, s ešte odpornejšou schopnosťou. Vieš, schopnosť môjho otca je nepríjemná, lebo s ňou nemôžeš nič robiť. Malcolm má ešte horšiu schopnosť, lebo ani nezistíš, že sa niečo deje, a v sekunde sa ti stane niečo nepredvídateľné.“

„Tak čo vie?“ spýtala som sa netrpezlivo.

„Zastavovať čas.“

„Fú,“ sfúkla som. „To je vážne.“

„To je.“

A čo vie Gorwin?“

„Je to herec. Oklame ťa s istotou 100%.“

„Nepríjemné.“

„Už chápeš, prečo sú takí obávaní? Každý má schopnosť, ktorá ho do gangu dostala. Ty by si sa tam nedostala.“

„Ani to nechystám.“

„Celý čas, čo tam budeme, mlč. Budem hovoriť ja. Nepozeraj sa im do očí a snaž sa neprezradiť svoje emócie. Využijú každé pohnutie svalu tvojej tváre.“

„Mám sa ich báť?“ nadvihla som obočie.

„Radšej sa ich boj, ako by si ich mala podceňovať.“

Pod nami bolo ticho. Narušilo ho len odsúvanie stoličiek, najviac piatich, a vŕzganie, ako si noví návštevníci baru sadali.

Všetko jasné?“ spýtal sa Lycos. Prikývla som s pohľadom zaboreným do podlahy.

„Tak poď,“ vyzval ju a sám sa postavil.

Zišli sme do priestorov krčmy. Hneď som spoznala rozdiel.

Okolo jedného okrúhleho stola uprostred miestnosti sedeli štyria ľudia. Dvaja na kraji pri neobsadených stoličkách mali na sebe čierne kabáty a pravdepodobne si pravidelne holili hlavy. Predstava ochrany zrejme mala u ľudí rovnaké názory, nech to bolo kdekoľvek. Uprostred nich sedeli vekovo rozdielni muži

Ten starší, vyzeral tak na štyridsať, štyridsať päť, mal bradu potiahnutú neupraveným strniskom, ktorý mu tvoril aj jemné fúzy pod nosom. Vlasy, stiahnuté do krátkeho chvosta, mal ešte pomerne slušne hnedé, porast brady na tom bol trochu horšie.

Druhý muž bol už napohľad oveľa mladší a úplne iný. Akoby svojmu spoločníkovi ukradol všetok šarm. Hnedé vlasy mal upravené ako ktorýkoľvek známy herec, postavu súmernú, výraz príjemne neutrálny. Ešte aj spôsob, akým sedel, bol očarujúco presný, nebol upätý ani príliš uvoľnený.

Ukradomky som sa rozhliadla. Za barom stál barman, nervózne a rýchlo utieral poháre a čas od času zalietal pohľadom po miestnosti. Jeho správanie sa ani trochu neponášalo na toho rázneho chlapa, čo od seba kľudne mohol oddeľovať opilcov v prípade núdze. Aspoň taký bol, keď som ho videla prvý krát.

Lycos si sadol ku stolu na pravú voľnú stoličku a ja na ľavú. Preletela som očami po tých štyroch. Chlapík, čo som pri ňom sedela, na mňa hľadel zhora. Ten starší hľadel na Lycosa, akoby ho odhadoval, ten mladší na mňa. Chvíľu som na neho hľadela, potom som rýchlo uhla pohľadom. Oči mi k nemu opäť zaleteli. Usmial sa na mňa a presunul svoj pohľad na Lycosa. Zarazene som pozrela do dosky stola.

„Kelly,“ prihovoril sa mi Lycos. Prekvapene som na neho pozrela, udivená tým, že vie moje meno. Koľko krát ho vyslovil? Dva krát, odkedy sa poznáme?

„Toto sú Gorwin,“ ukázal rukou na toho mladého. „A Malcolm,“ na staršieho. Malcolm trochu zdvihol bradu, oči, upreté na Lycosa, zúžil na ešte užšie štrbinky. Gorwin sa opäť usmial a pozrel na mňa. Mal krásne oči ako teplý med.

Začala som rozmýšľať, či nie som strapatá.

„Dúfam, že nás nezdržíš dlho,“ zaškrípal Malcolm zubami.

„Malcolm, prosím ťa,“ Gorwin sa na neho uvoľnene celý otočil, a potom sa opäť posadil rovno. Zatiaľ čo Malcolm bol uprený výlučne na Lycosa, Gorwin vyzeral, že je otočený na celú miestnosť.

„Nezdržím,“ ubezpečil ich Lycos. „Kelly zmizla sestra a pravdepodobne ju majú Čierni. Prišli sme, lebo vy ste jediní, čo by ste o tom mohli niečo vedieť.“

Vtedy sa Gorwinov postoj zmenil. Ruky na stole zopäl, posunul sa na stoličke dopredu a zameral sa na Lycosa. Prestala som pre neho existovať.

„Lycos, ceníme si ťa, a preto sme prišli. Ak si myslíš, že sme na špagátik...“

„Tak to už vyklop.“

„V poriadku,“ prikývol a opäť sa oprel. Veľká akciana tvojich priateľov, s cieľom likvidácie. Je to ono?“ nadvihol obočie. Lyvos na mňa pozrel a prikývol. Tiež som na neho pozrela a zamračila som sa.

„Kelly, choď, potom ti to vysvetlím,“ povedal. Otvorila som ústa, aby som namietla, no zahriakol ma. „Choď!“

Postavila som sa, nohou som stoličku prisunula ku stolu.

„Kelly?“ ozval sa ešte. Otočila som sa.

„Choď predným vchodom.““

„Kone sú predsa vzadu,““ namietla som.

„Ja ich dovediem,“ sľúbil. Prikývla a odišla som. Keď som ledva zatvárala dvere, všimla som si, ako na mňa Gorwin zaujato hľadí.

Zabuchla som ťažký dub.

Bola zima a ja som mala na sebe len blúzku a nohavice, kabát visel prevesený cez Crystalovo sedlo a Crystal stál pri Lonerovi v stajni za krčmou. Vzdychla som a zviezla som sa na bedničku v rohu.

Čakala som na Lycosa niekoľko minút, pričom chlad sa mi dostával stále hlbšie pod oblečenie. Trela som si o seba ruky a neskôr som si nimi musela šúchať aj nohy, bola prekvapivo chladná noc. Striedala som pochodovanie pred dverami a sedenie na bedničke.

Dospela som do štádia vrcholnej nervozity. Postavila som sa a zašla som za krčmu. Keď som prešla za prvý rok, začula som ženský chichot, ktorý prerušilo až otvorenie dverí a na zemi sa rozlialo svetlo. Hneď ho zahatala postava, kým sa dvere zavreli.

Chichot nahradil šepot.

Vyšla som spoza rohu, kde ma čakal šok. Stáli tam tri ženy, veľmi pekné, veľmi mladé. Každá mala iné vlasy, jedna bola krátkovlasá ryšavka, ďalšia blondína so silne modrými očami a posledná hnedooká mala hnedé kučery, ktoré by jej závidelo každé dievča. Všetky tri mali pekelne krásne postavy oblečené do rovnakých bielych šiat potiahnutých rôznofarebnými stužkami.

A uprostred nich Lyocs. S čudne zmäteným, vzdorným výrazom, hľadel do steny, zatiaľ čo tie tri sa okolo neho krútili a šepkali mu striedavo do ucha. Hnedovláska obopla jeho plecia a naklonila sa k nemu, a keď mu šepkala do ucha, perami ho dotýkala a kučerami ho šteklila na krku. Na moment na mňa upriamila svoje prenikavo hnedé oči.

Ovládol ma čudný hnev. Vyštartovala som k Lycosovi a strhla som ho za ruku pred dvere stajne, aspoň pätnásť metrov od dievčat.

„Ja.. vďaka!“ oborila som sa na neho. Správala som sa rozčúlenejšie, než som sa cítila, a cítila som sa rozčúlenejšie, než som sa mala. „To... čo to bolo?“ spýtala som sa hlasom o oktávu vyšším.

„To boli Syreny,“ hľadel do zeme.

„No a čo, mne je úplne jedno, kto to bol, ja sa pýtam, čo to malo znamenať! Ja tu mrznem preto, že ty flirtuješ s... s...“ koktala som v snahe nájsť správne slovo, dostatočne neurážlivé. Zdalo sa mi to nemožné.

„Veď ti vravím, sú to Syreny,“ zopakoval.

„A čo sú Syreny?“ skríkla som zúfalo.

„Sú to ženy, ktoré k sebe vábia mužov! Majú na to... talent.“

Takže prostitútky,“ zjednodušila som to nahnevane.

Otvorila som dvere do stajne a vošla.

„Necháš ma mrznúť, lebo si chceš užiť!“ skoro som vykríkla. Kone zafŕkali a začali prestupovať. Lycos sa nahrnul dnu.

„Tak po prvé, nenechal som ťa mrznúť, chcel som hneď prísť, a po druhé, robil som to pre teba! Vystavil som sa nebezpečenstvu kvôli tebe, a ty si sa mi ani raz nepoďakovala!“

Stihla som len otvoriť ústa na svoju obhajobu, premyslieť len prvé slovo textu, už ma zahriakol.

„A po tretie! Čo to teba má čo zaujímať, keby aj som sa pokúšal s tými dievčatami niečo mať?! Keby som sa vôbec pokúšal, pretože nič také som v pláne nemal!“

Chytil Lonerovu uzdu, no kôň sa splašil a s erdžaním sa mu vzopäl. Lycos od neho odskočil a konské kopyto dopadlo na miesto, kde bola pred chvíľou jeho pravá noha. Oprel sa jednou rukou o stenu a sklonil hlavu.

„Ešte aj ten kôň sa ťa bojí!“ vyhŕkla som nahnevane, keď som siahala po Crystalovej uzde, no aj moje dopravné vozidlo sa odo mňa snažilo ujsť.

„Syreny,“ začal odznovu, teraz pokojnejšie Lycos. „Zhypnotizujú muža, nech už chce, alebo nechce. Robia to pre zábavu a tieto kluby sú nimi zamorené, preto som nechcel, aby si išla zadom, ženy hypnotizujú tiež, ale nikdy to dané osoby neprežijú.“

„OK,“ snažila som sa Crystala pohladiť. „Veď mňa to nemá čo zaujímať.“

Lycos sa odrazil od steny a pozrel na Lonera. Kôň k nemu nedôverčivo vystrel hlavu a začal ho očuchávať. Hľadela som, ako napriamil uši a sklonil hlavu. Lycos ho osedlal a vyskočil na neho. Ja som trochu dlhšie sedlala Crystala, keďže on ešte ku mne dôveru nemal, a sedlo mi prišlo oveľa ťažšie ako Lycosovi, takže som ho na koňa vysokého skoro dva metre ledva dostala. Potom som sa zaprela o kamenný žľab s vodou a vyskočila som na neho.

[ » na začiatok « ]