Poviedka:
Pridaná: 6.2.2009, 21:37:28
Čítaná: 5883×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Rodina
Stručný dej: Je to gýč, ale venované mojim rodičom. Prvé (a posledné) čo im venujem, lebo som sa inšpirovala našou hádkou, a potom to šlo samo.

Literárna forma: poézia
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Je to gýč, ale venované mojim rodičom. Prvé (a posledné) čo im venujem, lebo som sa inšpirovala našou hádkou, a potom to šlo samo.

Zase raz sama

plačem nad životom

aj chcem prestať

rozmýšľať o tom.

O tom, že potrebujem vás,

potrebujem Teba!

Nechcem stále, ďalej, raz

sama drieť pre kúsok neba.

Všetkých tu milujem

a tak veľmi nenávidím...

V diaľke je to ľahké, no je mi zle

keď ich v svojej blízkosti vidím.

Svoju lásku dokazujú silou,

nenávisť a plač vo mne vzbudia

a za slzy trestajú.

To sme my - ľudia.

Milujem ťa, nenávidím?

Smejem sa vždy, keď ťa vidím...

Ale už sama neviem,

snívam, že sa rozhodnem.

Zatiaľ je to v nedohľadne,

je to v nekonečnej hĺbke diaľ,

vzbudzuje to vo mne strach,

strháva v nebezpečný ošiaľ.

A čo bude potom?

Zostanem pri zemi

či vstanem

v let bláznivý?

Vie to niekto?

Je tam niekto hore?

Mám ešte dúfať, mať nádej

pri raňajšom zore?

Myslím, že áno.

Dúfam, že áno.

Inak už nemám dôvod

vstať z postele ráno.

V tých diaľkach

snáď na mňa niekto čaká,

ale pred tým ešte bolesť príde

Ďalšia vec, čo ma ľaká.

No verím aspoň v to, že ten niekto

možno to budeš ty či on

a moje srdce bude pre vás

biť ako zvon.

Život je krutý, láska tiež,

snáď budeme dvaja,

ako to ale bude,

to nevieš, teraz nevieš...

Musíme mať nádej,

musíme pre niekoho žiť,

to sme my ľudia,

hlavné pre nás jedno je BYŤ.

Ani samovrah nechce zomrieť,

ani ostatní nechcú zavrieť oči

z jedného dôvodu - strachu.

Už nikdy tento svet zočiť.

Prečo na živote tak lipneme?

Prečo sa bojíme smrti?

Život je najväčšie utrpenie,

všetci sme ošľahaní, zbití.

No život je ako otec

a my ako jeho malé dieťa.

Trestá nás a vychováva

on je to jediné, s čím sa dieťa stretá.

Preto sa bojíme smrti

tak ako malé dieťa cudzích ľudí.

Nevieme, čo máme potom čakať.

Budeme sa ešte smiať či plakať ?

Otec ale dáva aj iné.

Aj lásku a odmenu.

Život nás učí byť aj šťastnými

čakať k lepšiemu zmenu.

Preto ja, ty, všetci

čakáme s nádejou na ráno,

aby sme si mohli povedať:

teraz je ten čas, áno!

Ak ten čas nepríde

a budeme stále padať do prázdnoty?

Čo ak to nebude končiť,

čo ak nám život nenapísal správne noty?

Máme dve možnosti:

život alebo smrť.

Ráno alebo večer.

Máme sa strmhlav dole vrhnúť?

Ako sa rozhodnúť?

Čiernobiely film.

Kompromis tu neexistuje.

Svetlo- tma, nie je tu hmla ani dym.

„Nemôžem nikomu kázať,

nemám právo ani radiť.

Život je ale ako dar-

- a ten sa nezvykne zahodiť.

Vstaň, vyber si svetlo,

nájdi odrazový mostík.

Môže to byť hocičo:

Ja, ty, rodina či nik.

Ale ešte jednu radu ti dám,

choď za skutočným priateľom,

nebuď stále sám...

Iba vtedy nastane zlom.“

[ » na začiatok « ]