Poviedka:
Pridaná: 5.2.2009, 20:21:28
Čítaná: 4380×
Hodnotenie: (počet hlasov: 17)

Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Tak, nemá to pointu, ale ma to tak napadlo... je to písané starým štýlom, lebo je to z pohľadu starého človeka, čítam teraz starú knihu (ktorá ma na to naviedla) a proste... sa mi to tam hodilo. Je to Sirko a nemenovaná... inak, námet z Krstného otca.

Bola to celkom obyčajná noc. Moja práca mi už nevynášala tak veľa ako kedysi, takže som si mohla dopriať ledva starý čaj. Kto v tejto dobe potrebuje "babicu", keď sú nemocnice? Už dokonca aj čarodejníci ich využívali. Iba staré čistokrvné rodiny sa teraz namáhali s tým, aby si priplatili za asistenciu pri pôrode.

Bola som už stará, za svoj život som si toho veľa zažila a na staré kolená som už aj potrebovala pokoj. Moje starecké nažívanie však narušil list zjavený na mojom starom dubovom stole, ktorý som si zaobstarala ešte za svojho mladíckeho rozkvetu. Hneď ako som ho otvorila, spoznala som písmo v ňom, tak rovnaké u každého člena tejto starobilej rodiny. Blackovská črta.

O päť minút už som kráčala k nejakej bytovke v centre Londína. Toho mladého muža som pomáhala mamičke privádzať na svet. Ktovie, prečo teraz nebýva ako pravý Black...

Byt mali na prvom poschodí. Bol len veľmi slabo zariadený, zrejme len nejaké prechodné bydlisko.

Už pred dverami ma čakal veľmi pekný mladý muž v čiernych nohaviciach a tričku, s čiernymi očami aj vlasmi stiahnutými do malého copu. S kamennou tvárou ma zaviedol do inej izby, veľmi temnej, bez jediného okna, iba so starou komodou pri stene, na ktorú si ten mladý muž hneď sadol, a posteľou pri protiľahlej stene. Na nej ležalo veľmi pekné dievča, tmavovláska s očami farby roztopenej smoly, ktorej brucho vystupovalo ako hora uprostred krehkého štíhleho tela.

Nikto nepovedal ani slovo. Dokonca aj to dievča po celý čas ani raz nevykríklo, iba slabé vdychy a slzy na jej lícach prezradzovali jej veľkú bolesť. Niekedy som pozrela na mladého Blacka. Pozeral na dievča s kamennou tvárou, ako keď ma priviedol, ale v očiach mal veľmi čudný výraz. Akýsi zabudovaný hnev, až nevraživosť, no aj štipku strachu. Po láske či nežnosti v jeho pohľade nebolo ani chýru ani slychu, aspoň nie vtedy, keď som sa pozerala ja.

Pôrod trval krátko, hoci príprava trvala hodinu. Keď nakoniec začala rodiť, šlo to rýchlo a ľahko.

Bolo to krásne, tmavovlasé dievčatko. Očká malo tmavé ako mladý Black, nebolo pochýb, že je jeho. Keď bolo poutierané a už neplakalo, ale sladko spinkalo, spýtala som sa matky na meno.

Dievča bolo pokojné a napriek pôrodu stále krásne. Slzy bolesti mala osušené a pot si utrela. Úbohosť jej stavu prezrádzala len jej unavenosť, jej spľasnuté vlasy a celková nschopnosť. Pozrelo na mladého Blacka a opäť na mňa, bez zmeny výrazu.

"Elisabeth," povedala pokojne. V jej hlase bola štipka únavy, no šikovne ju zakrývala.

Myslím, že sa volal Sirius, ten mladý. Vstal a prešiel ku mne, aby si tú malú zobral.

"Eli," zašepkal jej do malého uška a usmial sa.

Pozrela som sa na mamu. Je predsa samozrejmé, že si ju najprv zoberie ona, veď si pre ňu práve vytrpela kopu bolesti. Ona však hľadela na Siriusa so všetkou nevraživosťou, ktorú mohla vo svojom krehkom, unavenom tele nazbierať.

"Daj mi dcéru, Sirius," zašepkala. "Vráť mi moju dcéru."

Sirius sa na ňu pozrel s chladnosťou a akýmsi odporom, či nadradenosťou?

Keď neodpovedal, len sa ďalej venoval dcére, zvýšila hlas.

"Nedovolím, aby si mi ju zobral, Sirius!"

Opäť na ňu vrhol pohľad, tentoraz plný číreho hnevu.

"Nikdy by som ti ju nezobral, a ty to vieš. Chcem ju ešte posledný krát podržať."

Prekvapena som hľadela na tú scénku. Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa v jednom páre nájde toľko zloby, nenávisti.

Sirius prešiel ku komode a znovu si na ňu sadol s Elisabeth. Na ňu sa pozeral úplne inak ako na jej mamu.

Prekvapilo ma, keď som počula vzlyk a pozrela som na to dievča. P lícach jej tiekli slzy. Keď som pozrela na Siriusa, ako sa zatvári, zostala som ešte viac prekvapená. Zrazu bolo v jeho pohľade toľko citu a lásky... vstal, rýchlo k nej prešiel a sadol si na kraj postele. Malú si položil na kolená a jemne jej utrel slzy.

"Neplač, Lea," zašepkal jej jemne. Pozrela na neho veľkými očami, snažiac sa neplakať, a triasli sa jej pery. Usmial sa a prešiel jej po nich prstom. Tiež sa jemne usmiala.

"Musíš odísť?" spýtala sa. Prikývol. Zrejme som tomu nechápala preto, čo oni dvaja vedeli, pre nejakú zamlčanú informáciu. Bola som vrcholne zmätená. Bol to nádherný pár, keby v jednej chvíli nevyzerali, že sa nenávidia na život a na smrť, a v druhej ako milujúci párik.

Myslím, že tu som už bola zbytočná. Pomaly som odišla. Vedela som, že Black svoje slovo dodrží a pošle mi kopu peňazí, toho som sa nemusela báť.

[ » na začiatok « ]