Kapitola:
Pridaná: 24.1.2009, 15:02:10
Čítaná: 4175×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Peter Petigrew, Silvia Serpens, Lily Evans
Stručný dej: Silvia je mierne bacuľaté dievča, a preto si z nej každý robí srandu - najmä Sirius.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Part I. 2 » Part II. 3 » Part III. 4 » Part IV. 5 » Part V.

Ja vieeeem, to je takááá blboooosť, že sa rehocem vždy, keď na to pomyslím... toto je len silné žalúdky, pretože slabšie by mohli prasknúť smiechom... ja som krava!!

Kým Sirius rozmýšľal, kam by mohol so Silviou ísť, James už viedol Lily do jednej z tajných chodieb, kde už pred pár týždňami nachystal pár diek - pre istotu. Nebol ochotný spraviť to kdekoľvek ako Sirius. A už vôbec nie s Lily, ju by tomu TAKTO nevystavil.

Otvoril vchod do tunela a vošiel prvý Zavrel za ňou. Zvrtla sa na otvor.

„James, pusti ma!“ obrátila sa na neho..

„Až keď ma pobozkáš,“ usmial sa, čo však v tej tme ani nebolo vidieť.

„Viem, o čo ti ide, Potter, a nemysli si, že sa s tebou vyspím hneď v prvý deň, čo s tebou chodím.“

„Lily...“ zakňučal a pritisol sa k nej s letmým bozkom na pery.

„Lily, čakal som sedem rokov, mám pocit, že som s tebou za celé tie roky chodil.“

„Ja ale nie,“ odbila ho, ale v jej hlase počul neistotu. Naklonil sa na centimeter k jej perám.

„Lily, ľúbim ťa. A nepovedz, že ty mňa nie, to by si so mnou nechodila.“

„Dôkazom lásky nie je sex.“

Chceš zostať naveky panna?“

„Vieš, že tak to nemyslím. Len... nie teraz...“

„Nemôžeš povedať, že dnes nechceš. Nevieš klamať,“ uškrnul sa.

„Musím...“ zašepkala, no to už jej pery zahŕňal sladkými dotykmi svojich.

„Čau, Sirius, na čo čakáš?“ spýtal sa Sirius a sadol si k nemu.

„Na jediné dievča, s ktorým môžem - vieš čo.“

„Myslel som si, že to ja som odchytal do Lily poctivosť.“

„Nie preto. Nijaká so mnou nechce ísť. Vraj si dávajú pozor... a už ich veľa voľných nie je. Takže som prischol pri Silvii. Nesťažujem si, ale ona chce posteľ.“

„Nečudujem sa jej. No nepozeraj sa tak na mňa! Ani mne by sa nechcelo ležať na studenej zemi, kým... vieš. Okrem toho, dievčatá môžu mať problémy, keď sedia alebo ležia na studenom.“

„Vďaka sa prednášku na tému zdravie pohlavných orgánov.“

„A v čom je problém? Tak pôjdem s chalanmi preč a môžeš ju zaviesť k nám. Len použi tvoju posteľ!““

„To by si spravil?“ rozžiaril sa.

„Jasné, ideme do Rokvillu,“ postavil sa a prešiel okolo nehol. O chvíľu všetci traja bežali preč. Postavil sa a pobral sa ku schodisku.

„Silvia!“ zavolal na ňu. O chvíľu sa vynorila na vrchnom schode, oblečená v riflových kraťasoch a zelenom tričku, obliekajúc si habit, a s vlasmi zopnútými do vrkoča.

„Čo chceš?“

„Poď dolu.“

Navliekajúc si ruku do habitu zišla dole k nemu.

„Ani si ho neobliekaj.“

„Čo?“

„Zohnal som posteľ.“

„To je žart, však?“

„Nie. Poď so mnou,“ ťahal ju do ich spálne.

„Myslela som, že si blázon, ale toto prekonalo všetky moje očakávania,“ skonštatovala, keď ju zatiahol k nim a zavrel dvere. Zamkol.

„Asi tak. Tak čo, posteľ vyhovuje?“ ukázal na svoju výnimočne upravenú posteľ - aspoň nevyzerala ako po výbuchu.

„Asi nemám na výber, čo?“ vzdychla a podišla k posteli.

„Sľubujem, že dnes budem nežný,“ pobozkal ju. Bolo jej to jedno, nech si robí, čo chce. Ona už nič necítila, bolesť jej nevadila, skôr dokazovala, že je naozaj človek.

Naozaj bol nežný. Alebo to bolo preto, že už to nebolo po prvý krát.

Ležali v posteli, prikrytí perinou. Sirius chcel len ležať a mať ju chvíľu v náručí, no ona sa po chvíľi zodvihla a začala sa obliekať.

„Čo blázniš? To už chceš ísť?“ nechápal.

„A čo mám robiť?“

„Silvia, čo je ti? Ja som chcel chodiť s milým dievčaťom, ale vidím, že sa to dievča zmenilo na jednu zatrpknutú kozu! Ani raz si ma sama nepobozkala! Nechceš ma?“

Zvrtla sa.

„Niky som ti nepovedala, že ťa chcem! Vyhral si stávku. Chodím s tebou len preto, že niekoho chcem!“

Nebola to až tak pravda, no to on nevedel. Postavil sa a chytil ju za ešte nahé plecia.

„Poznám ťa aj ako citlivé dievča!“

„Možno až príliš! Áno, kedysi... no to som bola dieťa! Už si na to nepamätám!“

„To nie je pravda! No tak, už mi povedz, čo sa deje! Prečo si taká?“

Hľadeli si do očí.

„Prosím.“

Sadla si na posteľ a on k nej.

„Pamätáš sa na ten list, čo mi oznamoval, že je otec mŕtvy? Povedala som, že som ho nenávidela... bolo to preto, lebo... zabil mi mamu. Zo žiarlivosti, v afekte. Zomrel v Azkabane.“

Prekvapene pozrel do zeme.

„Mala som desať. Začala som priberať... tu som sa stala terčom posmechu.“

Ja... prepáč,“ ospravedlnil sa, vedomý si toho, že sám bol vodcom posmešníkov.

„To nič... aj tak... to nebolo všetko.“

„Prečo si to tak berieš? Ty za nič z toho nemôžeš.“

„Ja... myslím, že mám nejaký blok. Nejde mi to. Nedokážem na to zabudnúť. Pochybujem, že ešte niekedy...“

„Ale áno, Neboj sa.“

„Ja sa nebojím. Už sa ničoho nebojím. Už nič necítim.“

„Ani ku mne,“ odvrátil tvár.

„Ale... ale áno, ja... myslím, že... ťa mám rada.“

Pozrel jej do očí.

„Ublížil som ti.“

„Iba si zo mňa urobil lepšieho človeka. Aj keď... pochybujem, že som dobrá...“

„Nežartuj, jasne, že si. Si najlepšia. A úplne iná ako tá múmia spred minúty.“

Usmiala sa, tým pekným úsmevom, ktorý na jej tvári už dávno nevidel.

„Tak teraz by sme si mohli pokojne ľahnúť a aspoň chvíľu si oddýchnuť. Fakt sa mi nechce nikam ísť.“

Zaváhala. Nepovedala mu všetko. Nechcela sa na neho naviazať. Nie viac, ako bola.

Nakoniec si však k nemu ľahla. Objal ju okolo trupu a ona sa k nemu pritúlila.

Sirius vstúpil do klubovne a hneď uvidel Silviu. Na gauči čítala knihu s vyloženými nohami. V Klubovni už nikto nebol. iba oheň v krbe dohorieval, už len uhlíky žiarili naplno a vyžarovali príjemné teplo. Prišiel k nej a zvalil sa na ňu, až zjojkla a kniha jej padla na zem.

„Black!“ zvolala naštvane a zohla sa po knihu, no Sirius bol rýchlejší, schytil ju a zodvihol hore.

„Vráť mij u!“ prikázala mu.

„Až keď ma pobozkáš,“ odvetil s úškrnom.

Rýchlo sa posadila, vystrelila hlavou k nemu a vytrhla mu knihu vo chvíli, keď čakal jej bozk.

„Tak? Čo si pán želá?“ spokojne si ľahla a otvorila knihu.

„Čo ja viem... žeby jeden bozk?“

„A čo zaň?“

„Hmmm...“ naklonil sa k nej. „Čo tak... trošku adrenalínu...“

„Nevyspím sa s tebou na gauči v klubovni.“

„Nemusíš - stačí...“

„Ani nehovor, čo stačí. Choď spať.“

„A že nejdem!“ vrhol sa jej ku krku, no uhla sa.

„Prestaň, Black!“

„Tak po prvé - prečo ma stále voláš Black? Volám ťa ja snáď Serpensová?“

„Nie, ale ty so mnou spávaš.“

„No veď práve!“

„Prečo by si ma mal volať Serpensová, keď so mnou spávaš?“

„No veď práve!! Prečo ma teda voláš Black?“

„Práve preto.“

„Mám ťa volať Serpensová?“

„Veď spolu spávame, prečo by si ma tak mal volať?“

Zaboril tvár silno do gauča, zahryzol a vydal zvuk medzi výkrikom a zahučaním.

Zodvihol sa a položil si čelo na operadlo. Ruka mu zablúdila k jej výstrihu. Vzdychla.

„Som tehotná, Sirius.“

Stuhol. Sirius? TEHOTNÁ? ČO??

„To... to:.. to...“ koktal a nevedel, ako pokračovať.

„Myslím to úplne vážne a viem to stopercentne. Budeš otcom.“

„Ja?“ zašepkal.

„No nie, Petigrew! Kto asi?“

„V ktorom si mesiaci?“ zasiahol.

„Druhom. A ty?“

„To nebol žart.“

„Viem.“

„Ale... dávali sme si pozor, nie?“

„Ako si si TY dával pozor? Ja áno, ale nič v čarodejníckom svete nie je sto percentné. A teraz - už to nezmeníme. Budeme mať dieťa.“

Sirius sa uvoľnil a padol vedľa nej. Chvíľu bol úplne bez života, rozmýšľala, či neomdlel. Potom, asi po minúte, počas ktorej si všetko uvedomil, zodvihol hlavu.

„A teraz čo?“ spýtal sa ticho. Bolo jasné, že sa s tým ešte nezmieril, ale chce to riešiť.

„Vynosím ho, porodím...“

A“ zoberieme sa.“

„Čo?“ vyvalila na neho oči.

„No, zoberieme sa. Musíme. Tak sa to robí.“

„Ja viem, ako sa to robí, ale... chceš si zobrať mňa?“

„A koho? Samozrejme, že teba. Zoberieme sa.“

„Keď to budeš opakovať, nebude to znesiteľnejšie.“

„Je to dosť znesiteľné. Keď si predstavím, že budeme mať dieťa... je to skoro, ale stalo sa...“

„Už to nerozoberajme.“

Otočila sa k nemu, položila knihu na zem a pobozkala ho. Raz, dva razy, tri razy, bozkávala ho jemne a upokojujúco. Len to chcela - cítiť, že na to konečne nie je sama. Nechal ju, nech mu vybozkáva bradu a krk, schúli sa mu na hrudi a objal ju.

„Zvládneme to. Spolu,“ zašepkal. Jemne sa striasla.

„Spolu,“ potvrdila.

Na druhý deň to oznámili Záškodníkom a Lily. Museli - do konca roka zostávali tri mesiace a dovtedy jej určite narastie aj bruško. Najviac sa báli oznámiť to Dumbledorovi. To sa mu majú priznať, ako trávili voľné chvíle?“

Odhodlali sa ísť za ním až o týždeň na to. Hneď, ako ich prijal, vyklopili to.

Dubledore si vzdychol a oprel sa o operadlo stoličky.

„Bál som sa, že to príde. Ale nič nie je nevyriešiteľné. Obávam sa však, že nebude pre vás, Silvia, dobré, ak by ste zostali tu. Boli by ste veľká atrakcia celého hradu. Budete musieť ísť domov a tam sa doučiť. Ku koncu roka tajne prídete na preskúšanie MLOKov.“

Vzdychla si a pozrela na Siriusa.

„Kedy mám odísť?“

„Čo najskôr. Urobila ste skúšky z premiestňovania?“

„Áno.“

„Tak mesiac.“

Vstali a Silvia Siriusa poslala napred. Ona ešte zostala.

„Pán profesor... ja nemám kam ísť. Podľa dnešných zákonov muklovského sveta sa musím vrátiť do sirotinca. Ako sa mám tomu vyhnúť?“

„Môžete bývať inde. Aspoň tie dva mesiace. Napríklad... môj brat sa dal v poslednej dobe na chov kôr v severnom Anglicku, na jednej samote. Spýtam sa ho, či by vás neprichýlil.“

Prikývla a zvrtla sa na odchod. Pri dverách sa ešte otočila.

„Ďakujem.“

Usmial sa a odišla. On to najlepšie chápal - každý robí chyby.

Sirius, Lily a James sedeli pri kozube a sledovali plamene olizujúce drevo.

„Kde je?“ spýtal sa Sirius.

„Vonku, pri jazere,“ odvetil James. „Už hodinu.“

„Bude jej zima.“

„To je na nej,“ odvetila Lily.

„Neohrozí ju to?“

„Ju nie.“

Chvíľu len pozerali do plameňov.

„Už je zbalená?“

„Áno. Už deň.“

„Musím ísť za ňou,“ vstal.

„Sirius,“ zastavila ho. „Nechaj ju sa vyplakať. Kedysi často plakávala, potom sa naučila neplakať a vypustila všetko zo seba raz za dva mesiace. Keď to v sebe dusí pridlho, môže dostať záchvat, kedy sa v nej všetko búri a nedokáže to zastaviť. Už dávno neplakala. TO jej nemôže uškodiť.“

Prikývol a šiel po deku.

Našiel ju pri jazere, pri tom strome, kde mu povedala, že jej otec zomrel. Sedela pri kmeni, opretá o kôru, s rukou na bruchu, ktoré bolo ešte stále ploché. Sadol si k nej a deku jej prehodil cez plecia.

„Si studená,“ silno ju zavinul a objal.

„Zohriala som zem,“ odvetila bezvýrazne.

„Aj tak.“

Položil jej hlavu na ohnutý chrbát a ruku jej položil na brucho.

„Budeš mi chýbať. Vy obaja,“ povedal.

„Aj ty mne.“

„Dva mesiace zvládneme.“

„Nie je to priveľa?“

„Z akého pohľadu?“

„To neviem.“

Smutne si ľahla a hlavu mu položila do lona.

„Už sa teším na to, keď sa znovu uvidíme.“

„Nechceš pre neho vybrať meno?“

„Alebo pre ňu.“

„Alebo.“

„Čo tak Isabelle?“ navrhol.

„Mne sa páči Margaret“

„To bude ako kvet? Budú sa jej smiať.“

„Čo, púpava a sedmokráska? Ty by si mal anjlepšie vedieť, čo je nadávka a výsmech.“

„No dobre, prepáč. Ale chlapčenské môžem ja?“

„Skús.“

„Nicolas.“

„Nicolas?“ zasmiala sa. „No dobre.“

„Čo je zlé na Nicolasovi?“

„Nič, ja len že si ho Nick privlastní.P“

Zasmiali sa a potom chvíľu ticho ležali. Pozrlea sa na hodinky.

„Kedy odchádzaš?“

„O dve hodiny.“

„Mali by sme už ísť. Aby si sa pripravila.“

Vstali a pobrali sa k hradu. Stále jej na pleciach držal teplú deku.

„Vošli do chlapčenských spální a Sirius zamkol. Mali už s chalanmi dohodu - keď boli dvere zamknuté, bolo jasné, že tam niekoho majú. Najčastejšie James alebo Sirius, Remus zrejme nikdy a Peter už stopro nie.

Silvia si sadla na posteľ a on vedľa nej.

„Chcem sa porozprávať,“ povedal Sirius.

„O čom?“

„Čo sa bude teraz diať. Budem ti každý deň písať, jasné? A hneď pôjdem za tebou. Kým tu budem, nájdem byt, v Dennom Prorokovi býva inzercia. Čo ty na to?“

„Tak dobre,“ pokrčila plecom.

„A... prosím, vzchop sa.“

Pozreli si do očí. Sirius sa k nej naklonil.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal a jemne sa dotkol jej pier. Z oka sa jej vyvalila slza a on jej ju zotrel.

„Vyplač sa,“ objal ju a ona sa mu schúlila na hrudi. Cítil, ako sa trasie.

„Prosím, nenechávaj ma v tom samú,“ palkala.

„Nikdy ťa neopustím.“

James vbehol celý zadychčaný do spálne, kde Remus čítal a Sirius písal list. Sadol si k nemu.

„Už nepíš!“ prikázal mu.

„Čo? Prečo?“

„Lebo... to... prečítaj si to sám!“ s nerozhodno-odhodlaným výrazom na tvári mu strčil pred nos list.

Sirius na neho po prečítaní pozrel šokovane a neveriacky.

„To je vtip,“ snažil sa presvedčiť seba a ostatných. „Je to vtip, však?!“ teraz už naliehal. „Vtip, James! Je, však? James!“ rozkričal sa.

„Nie!“ Nie, nie je!“ zvolala ospravedlňujúco.

„Nie!“ zavyl Sirius. Remus sa postavil a prebehol k nemu.

„Čo sa dej?“

„Sirius...“ snažil sa ho upokojiť James, no Sirius si skryl tvár do dlaní a nešťastne, až šialene sa kýval dopredu a dozadu. Zaryl si prstami do vlasov.

„Prosím, nie!“

Aj James si skryl hlavu medzi kolená.

„Čo sa deje?“ triasol ním Remus s obavami. James mu podal list.

„To musí byť omyl...“ počuli Siriusov tlmený, nešťastný hlas. „Niekto si z nás vystrelil. To proste nie je možné!“

„Ale je,“ klesol Remus Na posteľ celý biely. „Už som o tom počul. Ale je to... nemožné! Teda, viete, ako to myslím...“

/Silviu prešiel kombajn. Jej telo sa nenašlo - predpokladá sa, že jej telo aj s dieťaťom sa stratilo v čase./

Pri prešetrovaní našli v Aberforthovej kôlni očarované kozy. Na dva mesiace pitoval do Azkabanu a potom išiel podnikať do Rokvillu.

[ » na začiatok « ]