Poviedka:
Pridaná: 12.1.2009, 17:14:35
Čítaná: 4246×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Fred a George
Stručný dej: Bratská slash. Len pre silnejšie povahy.

Literárna forma: próza
Žáner: slash

Žáner: Psychologické; Romantika, Preslash

Beta-read: Fleance

--------

Vždy si bol moja súčasť, kúsok zo mňa. Presná polovica našej dvojice. Boli sme dve kópie. Alebo sme si to aspoň naivne a zaslepene mysleli.

A mne to vadilo.

Bola to jediná vec, ktorá mi na našom bratskom vzťahu prekážala, jediná myšlienka, s ktorou som sa ti nikdy nedokázal zveriť, aj keď si mal právo poznať moje sebecké myšlienky. Myslel som na to vždy, keď som ťa videl odpočívať so zavretými očami, keď som ťa sledoval, ako vychádzaš polonahý z kúpeľne. Pripomínal som si to až do tej osudnej noci, kedy sme sa stali konečne rozličnými.

Išlo len o hlúpe ucho, ale obaja sme vedeli, že sa niečo zmenilo. Vtipkovali sme o tom, smiali sa pred bratmi a priateľmi. Nikdy si ma neľutoval, lebo si cítil, že takto som šťastný.

A nasledujúce ráno bolo neskutočné, šialené, nepredstaviteľné.

Sedel som vyčerpaný na svojej posteli a premýšľal som nad nami. Bez slova si vstúpil dnu a venoval mi zadumaný pohľad. V tom momente som ti v očiach dokázal prečítať toľko pocitov, ako za celý náš doterajší život dokopy.

Najlepšie však bolo, že tie pocity boli len čitateľnejším odrazom mojich. Boli sme si zrkadlami navzájom aj napriek tomu, že navonok sme už rovnakí neboli. Ešte si aj konal tak, ako by som ja konal na tvojom mieste, v tejto situácii, s týmito pocitmi a besnými myšlienkami.

Pristúpil si k mojej posteli a bez vysvetlení si sadol kúsok odo mňa, pohľad nespúšťajúc z mojej tváre.

Otočili sme sa tvárami k sebe a ty si ma chladnými prstami chytil za bradu, aby si si ma pritiahol bližšie. Neprotestoval som, nechcel som, aby sa to skončilo skôr, než to začne, aj keď som veľmi dobre vedel, že ak sa stane to, k čomu sa schyľuje, cesta späť bude nemožná.

Nahol si sa k sčervenanému obväzu, ktorý pokrýval miesto, kde som mal kedysi ucho. Nosom si ma pohladil, aby si mi naznačil, že ti to neprekáža, aby si dal najavo, že pre teba som stále najdokonalejší tvor. Vedel som, že si to myslíš o mne, tak ako som si to ja myslel o tebe. Obdivovali sme sa navzájom už od malička.

Týmto tvojím gestom sa stal vzduch okolo nás razom ťažší, napätejší. Doteraz neviem, či si bol rovnako nervózny, ako ja. Konal si však sebavedome.

Nežne si mi natočil tvár k sebe, mohol som zreteľne počuť tvoj zrýchlený dych, tvoje hlasné srdce, ktoré ti išlo vyskočiť z hrude, presne, ako mne.

Palcom si mi prešiel po chvejúcich sa perách. V tejto blízkosti som ti mohol bez problémov zrátať všetky tie rozkošné chlapčenské pehy na nose i na lícach, dokázal som ti v očiach zazrieť odraz samého seba a pritom aj tvoje vlastné vzrušenie, ktoré vzrastalo zo sekundy na sekundu, podporované touto chvíľou. Vzrušenie z poznania, že sme konečne rozdielni.

Možno si tieto pocity zazrel tiež v mojich očiach, odrazu sme si boli celkom istí. Chceme. Aj budeme. Vždy rovnakí, vždy svoji, vždy verní a vždy spolu.

V rovnakom momente sme zavreli hnedozelené oči a naše pery sa k sebe pritisli. Vždy kópie... V tejto chvíli som nedokázal popísať, čo cítim. Neboli sme bratia, ale neboli sme ani milenci. Boli sme milujúci sa bratia. Dvojičky. Akoby sme zabudli na našu spoločnú budúcnosť, na vyhliadky do budúcna. Naše srdcia bili pre prítomnosť, pre toho druhého.

Odtiahol som sa od teba len na pár centimetrov, aby som lapil dych, ktorý som si pri tomto prvom nesmelom bozku odoprel. Sotva som sa však nadýchol, opäť sme boli spojení nedočkavými perami. Rukou si sa vydal na púť mojím chrbtom, čím si si ma k sebe privinul a jazykom si neústupne prehĺbil náš hriešny bozk. Roztrasenými prstami som ti gombík po gombíku rozopol tú zbytočnú košeľu, ktorá ti z ramien skĺzla na posteľ. Nemusel som otvárať oči, aby som videl tvoje nádherné telo. Mal som ho v mysli celý čas, odkedy som ťa začal vnímať ako muža. Nemusel som rozmýšľať, kam sa nahnúť, keď som chcel opäť ochutnať tvoje ústa, ako si ty nemusel rozmýšľať, keď si ma naslepo zbavil trička. Prstom som bez váhania skĺzol k tvojej bradavke, akoby bola magnetom a ja len kúskom poddajného železa.

Boli sme ako odrazy v zrkadle a nikdy sa to nezmení. Ani týmto činom sa nič v našom harmonickom vzťahu nezmení. Ani keď mi budeš naďalej do ucha vzrušeným hlasom šepkať, že robíme chybu, keď ti budem naďalej studeným prstom hladiť slabiny a v očiach čítať, že chceš, aby som pokračoval. Nič sa nezmení, ani keď prekročíme všetky hranice. Ani keď sa bude toto ráno opakovať pravidelne do konca nášho života, vždy budeme dvojčatá, dvaja bratia, ktorí dokázali splynúť v jedno telo. Dve časti jedného neodmysliteľného celku.

Budeme rovnakí do konca života, lebo to je zmyslom našej lásky, bráško.

--------------

Ostávam verná poézii... -_-

[ » na začiatok « ]