Poviedka:
Pridaná: 1.1.2009, 21:48:49
Čítaná: 5006×
Hodnotenie: (počet hlasov: 23)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Keď Remus Lupin súhlasil s miestom na Rokforte, ešte netušil, čo všetko ako učiteľ bude musieť riešiť.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma

„Expecto patronum!“vykríkol Harry a demontor cúvol späť do krabice pod vplyvom kúzla.

„Výborne, Harry, výborne! To bolo skvelé!“potľapkal som ho po pleci a chvatne som pozrel na hodinky. „Mal by si už ísť, lebo budú problémy.“

„Áno, ďakujem, pán profesor. Dobrú noc,“pozdravil Harry a odišiel.

„Niet za čo, chlapče,“povedal som sám pre seba, keď sa za ním zavreli dvere a odtisol som truhlicu s prízrakom k stene, kde som ju prikryl čiernym plátnom.

Vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Ďalej!“zavolal som. „Niečo si zabudol, Harry?“

„Dobrý večer,“ozval sa dievčenský hlas.

„Oh, ty nie si Harry,“usmial som sa a podišiel bližšie k Patricii. Je to piatačka z Chrabromilu. Má veľké tmavohnedé oči a dlhé rovné vlasy podobnej farby.

„Čo si želáte, slečna Stimpsonová?“spýtal som sa a zasvietil som nejaké sviečky navyše, aby izba nepôsobila natoľko pochmúrne.

„Ja len... Ani neviem. Videla som Pottera vychádzať z vášho kabinetu a...“odvetila váhavo.

„A čo, slečna? Potrebujete s niečím pomôcť alebo poradiť?“

„Nie, nie. Teda, vlastne... ja neviem, pán profesor! Ja neviem... Ako vám to povedať.“ Vysypalo sa z nej napokon a pristúpila ku mne.

Oprel som sa rukami o stôl a snažil som sa pôsobiť uvoľnene a priateľsky. Netušil som, čo odo mňa premerlina chce. Bolo veľa hodín, študenti mali byť dávno v posteliach a ja by som sa ta rád dostal tiež, ale Patricia sa začala nervózne prechádzať po triede.

„Ja pociťujem silnú túžbu,“koktala a hádzala na mňa prosebné pohľady- asi aby som nezaspal.

„Nedákežem žiť bez... teda,“Patricia si skryla tvár do dlaní a nezrozumiteľne niečo vykríkla.

„Môžete sa najprv upokojiť?“chytil som ju za ruku a posadil do kresla. „Dáte si čaj?“

„Nie, pán profesor, ďakujem,“odmietla a prerývane dýchala. Mysím, že som si dovtedy nevšimol isté jej prednosti, ale teraz som si ju pozorne prezrel.

„A kávu?“spýtal som sa ešte, keď som postavil variť vodu. Odmietla, no ja som kávu potreboval a to dosť silnú. Uvedomoval som si, že nebudem spať celú noc, ale na druhej strane som nemohol zaspať, keď ma študentka žiadala o pomoc!

Mlčky sme čakali, kým voda zovrie. Teda, ja som čakal, že začne hovoriť prvá, keď prišla za mnou- ona si zrejme myslela, že mám začať ja.

Keď som sa konečne dostal k stolu, priložil som si studené prsty k horúcej šálke a pozrel na ňu s úsmevom.

„Môžte hovoriť. Budem počúvať ako najlepšie viem,“posmelil som ju, načo sa usmiala a spustila.

„Začalo to, hneď ako som nastúpila do školy... ale iba tento rok. Vlastne tento školský rok. Neviem prečo, ale vždy, keď idem spať myslím len na jednu vec a na jedného človeka. Povedala som to kamarátke, ale ona to nepochopila. Myslí si, že mi šibe, vraj to nemôžem, a že by ste nemohli ani vy...“

Šálka mi takmer vypadla z rúk. Čo sa mi to sakra snaží povedať? Čo by som nemohol. Náhodou, ako som sa tak na ňu díval, aj by som mohol...

„Slečna, to je normálne. Nie ja na tom nič zlé. Aj keď vaša priateľka mala pravdu, ale nemala by vás za to odsudzovať. Vy za to nemôžete a za pár týždňov vás to aj tak prejde, vážne,“usmial som sa opäť i keď by som radšej zaplakal. Také pekné dievča!

„Ste si istý, že to prejde? Ale čo keď nechcem? Čo keď sa mi to páči?“spýtala sa s divným úsmevom, až mi prešli do chrbte zimomriavky. Dračica!

„Trápi vás to, preto sa toho pocitu musíte zbaviť,“oponoval som a začínal som pomaly uvažovať rozumne.

„Ale to nie je len pocit, je to skutočné! Ja to viem,“zavzlykala a pokrútila hlavou. „Len neviem, ako sa k nemu dostať,“

„Pozrite, slečna, cením si to, ale je to nezákonné a takisto nemorálne,“povedal som a mal som čo robiť, aby som sa tiež nerozplakal. Nie od žiaľu ale od hnevu- keby som to nebol ja, bol by som sa za také reči zabil!

„Ale ja tomu nedokážem zabrániť! Som proste upír a profesor Snape by bol perfektná obeť! Je taký... veď sa len niekedy pozrite na tie jeho svaly a ten perfektný zadok a ten nádherný krk! Na zjedenie,“Patricia sa zasmiala, no v zápätí sa rozplakala ešte väčšmi.

Moja nálada klesla pod bod mrazu.

„Viete čo, slečna, keď po ňom tak túžite,“zavzdychal som napokon v duchu preklínajúc Snapa a jeho „perfektný zadok“. „Máte ho mať!“

Povedal som a hladina endorfínov v mojom tele opäť prudko stúpla.

*****************

Taký nenápadný nápad... no aj za Remusom mohli chodiť študentky, nie? :)

[ » na začiatok « ]