Kapitola:
Pridaná: 9.10.2008, 17:40:33
Čítaná: 5312×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Linda
Stručný dej: Príbeh o trinásť ročnej kolotočiarke...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Lindáá 3 » Víkend končí

Všimla som si, že tu vo FF je taký zvyk venovať poviedku. Aj ja ju venujem :) Až nezostane na ocot :) Veľa ľudí tu ešte nepoznám, skôr tak povrchne ale aj tak ju venujem. Komu? Tým, na koho si spomeniem. Tááákže:

-Imogen Watersonovej a Amy- Lili madysonovej pretože dobrá rad nad zlato a enter 4ever :) Naozaj ďakujem Vám :)

-Dore Tonksovej lebo krásne píše :)

- Porcelankiss. Len tak, lebo som si na ňu spomenula, tiež krásne píše a trochu sme spolu kecali :D

-Dorotie Euriel Figgovej lebo sa jej chcela čítať tá predchádzajúca časť :)

- Alyz, lebo mi dala pekný komentárik ku jednotke :D

- A tomu, kto si to prečíta ako prvý... (Dajte vedieť v komentároch, upravím) :)

V nedeľu sa Linda cítila ako zbitý pes. V meste, kde práve boli bolo stánkov naozaj požehnane a Linda si povedala, že minie svoje úspory. Nakúpila si toľko blbostí, koľko tam len predávali. Náušnice, arafatku, prívesky, kľúčenky, medovníčky, teplučké ponožky... Bolo toho neskutočne veľa.

Linda sedela na svojej posteli v ich maličkom príbytku – maringotke a triedila si svoj nákup. Veci boli porozhadzované sem a tam a vôbec – vládol tam neskutočný neporiadok. Z vonku sa ešte stále ozývala hudba a krik ľudí, hoci bolo už desať hodín. Linda vyzrela von oknom a s nechuťou nahádzala veci ktoré si dnes kúpila do igelitky.

„Vivinka, poď už spinkať drobček!“

Linda nepočula, že by jej Vivien odpovedala, no zrazu začula tlmené dupkanie. O chvíľku pred ňou stála nahnevaná Vivinka.

„Ja ze som dlobcek!? No dovol!“

Huncútsky prižmúrila očká, no Linda ju rýcho schmatla a uložila do postieľky.

„Vivi, a tebe nebola zima? Veď si studená ako žabka. Prečo si sa hrala len v pyžamku?“

„Aj zabky sa hlajú v pyzamku!“

„Tak už spinka, ty žabka! Je toľko hodín...“

„A maminka este pledava listky?“

„Áno“

„Linda?“

„Hm?“

Povedala Linda flegmaticky a postavila sa na posteľ, aby si mohla z hornej poličky vziať svoju obľúbenú knižku.

„Pleco nejdes hajkat?“

„Pretože čakám na maminku.“

„ Aj ja chcem cakat na maminku!“

„Vivi!“

„Doblu noc...“

Linda ešte dlho do noci listovala stránku po stránke. Občas nakukla von špinavým okienkom ale stále to vyzeralo, že zábava je v plnom prúde. Keď bolo asi pol tretej v noci, Linda si obliekla pyžamu a odložila knižku. Hneď ako zadriemala, vtrhla do maringotky mamina.

„Mami!“

„Linduška! Prečo si nešla spať? Zajtra ideš do školy! A myslím, že pôjdeš autobusom. Škola je dosť ďaleko. Budeš vstávať dosť skoro, princezná!“

„Škola? Och, škola! Ja idem do školy?!“

Linda púšťala slová z úst ako zhypnotyzovaná. Ako by sa držali jej kútikov úst a nie a nie von. Zaleskly sa jej oči. Tieto odporné prímestské školy, ktoré stále striedala z hĺbky duše nenávidela.

„Linda, čo si malá?!“

Zamračila sa mama a linda sa trucovito zakutrala do perín. Plakala. Asi som malá... pomyslela si. Ďalšie slová nepočula, bola príliš unavená a zdeprimovaná na to aby mohla vnímať.

„Heeeej Linda meskas!“

Ktosi kmásal perinu ako o život, len aby z nej vyslobodil zakuklenú Lindu. Ktosi? Ona sama hneď vedela že je to Vivinka. Ráno vstáva príšerne skoro a či sa jej to páči, či nie, všetkých to otravuje.

Linde bolo úprimne jedno či zmešká. Lenivo sa otočila, schmatla Vivi a uložila ju ku sebe do postele. Bola úplne studená – ako vždy. No ani potom sa neupokojila. Vrieskala linde do ucha ako divá. Linda mrkla na budík. Bolo pol ôsmej. Škola jej začínala o ôsmej a autobus šiel o trištvrte. Ak by to chcela stihnúť, musela vstať.

V hlave jej vírili tisícky myšlienok. Nestihne- nevadí.

„Vstaň! Okamžite!“

Povedal ocko neoblomne a ztiahol z nej perinu. V maringotke bola poriadna zima. Linda sa striasla. Dnes ocko nemal dvakrát najlepšiu náladu...

„Linda, ak nevstaneš, bude nasledovať voda!“

Ocko zvykol mať vždy tie najkrutejšie metódy a veru voda bola jednoznačne to, čo si linda nepriala. Pretrela si oči a jej nohy ťažko dopadli na dlážku.

O päť minút už stála pred maringotkou pripravená na cestu. Mamina jej ešte hodila do batohu desiatu a Linda utekala po tráve. Tenisky mala mokré od rannej rosy a nohy ju oziabali. Ponáhľala sa - chcela to stihnúť. Ani sama nevedela prečo, nohy jej šli tak rýchlo, že o chvíľu bola zadýchaná. Našťastie zastávka bola nedaleko a autobus stihla.

Dnes mala Linda pocit, že náladu jej už nevylepší ani malá Vivien. A to teda už bolo čo povedať. Z novej školy sa vrátila otrávená. Dnes naozaj nemala náladu na klasiku. Ešte ku tomu tam bola prvý krát. Jediné šťastie bolo, že maringotka bola odstavená pár metrov od zastávky.

Už na začiatku vyučovania bolo počuť, ako dážď bubnuje na strechu školy. Lindu to upokojovalo. Cítila sa tak slobodne, tak voľne nespútane a nezávisle... To, čo hovorila tá stará striga za katedrou, bolo to posledné čo Lindu trápilo. Bol nanešťastie ešte len pondelok. Čaká ju celý týždeň v tejto odpornej škole. Steny mali plesnivý, zelenkastý nádych, zariadenie jej pripadalo starodávne a hoci bol už október, radiátory boli studené ako ľad. A to zďaleka nebolo to jediné čo ju hnevalo.

To, ako ju tieto decká privítali jej tak trochu tiež ovplivnilo náladu. Len čo podľa papierika konečne našla tú 7.C , tesne pred dverami na ňu zrúklo akési ryšavé dievča.

„Heeeeej a ty si čo za opicu!“

Nepekne sa mračila.

„ Ja som Linda...“

Znelo to nezávisle a neutrálne ale ryšavka tomu zjavne nepochopila.

„Héééj? Nehovor.“

Dievčina pohodila dlhými lesklými vlasmi , hlasno a afektovane odfrkla. Linda si povedala, že nebude hnusná, ale keď zbadala tú nechutnú ryšavku ako “frká“ neodpustila si to. Namyslene kráčala po chodbe a dievča na ňu zazeralo ako vlk na ovce.

„Hm...“

„Nič inteligentnejšie zo seba nevidáš?!“

Dievča zvraštilo čelo a odtiehlo od Lindy pohľad. To Lindu tak rozčúlilo že zastavila. Obzerala sa a varovne sa pousmiala.

„Vieš čo, ryšavka?“

Dievčina sa pri pomenovaní Ryšavka nenávistne zahľadelo do Lindiných očí. Zjavne jej to nelichotilo.

„Máš štastie. Ja deti nebijem a zvieratká mám rada.“

Linda sa uškrnula a kráčala ďalej. Počula za sebou kroky a ryšavka už – už vyprskla zo seba nepeknú poznámku na Lindinú adresu ale zrazu sa stalo niečo očakávané aj neočakávané zároveň.

Zazvonilo.

***

Komentujte, hodnoďte. :) Thanks.

[ » na začiatok « ]