Poviedka:
Pridaná: 2.10.2008, 14:10:59
Čítaná: 7117×
Hodnotenie: (počet hlasov: 26)

Typ: Fiction
Postavy: Peťa, deti, muž, priatelia
Stručný dej: Zlý sen o tom, ako sa človek dokáže báť života viac ako smrti. Netreba sa vzdávať, určite sa nájde niekto, kto bude pri nás stáť večne.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Viem, že to sem nepatrí, ale... proste to sem chcem dať.

Do jesenného rána ma preberá hlas môjho syna: „Maminka vstávaj!“ hučí mi do ucha a mne sa tak strašne nechce. Muž ho posiela zjesť jogurt a ja som mu vďačná za ďalších päť minút spánku. Než stíham zatvoriť oči, počujem mrnkot mojej dcéry. S úsmevom sa postavím a zrazu ma zapĺňa zvláštny pocit príjemnej prázdnoty. Zdvihnem ju na ruky a opäť si s ňou líham. Dám jej prsník a rozmýšľam či jej bude za mnou niekedy smutno. Prebalím ju a z obývačky počujem svojho syna ako sa háda so svojim otcom, že on sa obliekať nebude, lebo jemu sa v škôlke nepáči. Keď prezlečiem moje dievčatko, pomôžem presvedčiť synátora, že v škôlke je super. Dávam mu bozk na líce a sľubujem mu, že pre neho prídem do škôlky. Nenávidím klamstvo, ale dnes to je iné. Dnes proste musím. Dám bozk na pery svojmu mužovi. Uistím ho, že má prísť na obed domov a so zaželaním pekného dňa zavriem dvere. Vzdychnem si. Moja myseľ je pokojná. Čaká ma toho ešte veľa. Rozmýšľam čo urobiť ako prvé. Umyjem riady a pri tom sledujem tie malé rúčky ako búchajú o detskú stoličku. Malá sa na mňa usmieva a ja rozmýšľam, či mi to niekedy odpustí. Dám jej do ruky piškótik a ubezpečím ju, že ju nikto tak neľúbi ako jej mama. Je mi to všetko tak ľúto. Rozmýšľam, či má vôbec význam si umyť zuby. Pozerám sa na seba v zrkadle, v tichej predsieni. Nikdy som nebola typická kráska. Nikdy som nebola najmúdrejšia, ale ani hlúpa. Vždy som chcela byť výnimočná. Nikdy mi to nedovolil strach. Sledujem svoj odraz v zrkadle a rozmýšľam, či by som chcela mať menší nos. Teraz je to už aj tak jedno. Už som sa rozhodla. Už sa viac nechcem báť. Vždy som sa bála všetkého. Že ma nikto nebude milovať. Že sa nikdy nevydám. Že nikdy nebudem mať deti. Že si nenájdem prácu. Že nebudem mať priateľov. Že sa jedného dňa zobudím a budem sama. Po dnešnom dni sa už nebudem musieť báť. Malá džavoce a ja sa pri pohľade na ňu uistím, že keby to neurobím, tak by som nedokázala zvládnuť, ak by ma nemilovala, ak by mi raz vyčítala, že som ju zle vychovala. Idem do kúpeľne a odtiahnem záves, tak, aby nebol vo vani. Rozmýšľam, ako by som to mužovi čo najviac uľahčila. Zo spálne zoberiem čistú osušku a položím ju k vani. Rozmýšľam, či mi to niekedy odpustí. Možno si nájde nejakú inú, ktorá vychová naše deti. Zaženiem túto myšlienku, lebo to je asi jediné, čo by ma odhovorilo od môjho rozhodnutia. A možno im bude nakoniec lepšou matkou než som ja. Zoberiem malú na ruky a pobozkám ju na čelo. Pevne ju stisnem. Chcem sa rozlúčiť. Položím ju do postieľky a ona mi venuje ten najkrajší bezzubý úsmev aký som kedy videla, teda okrem môjho syna. Môj chlapček má taký úsmev ako ja. Možno si pri pohľade do zrkadla vždy na mňa spomenie. Len dúfam, že mu muž nebude ukazovať fotky, keď som bola tučná. Malej dám cumlík a kopu hračiek, aby jej nebolo smutno, keď bude sama. Idem do kuchyne a beriem nôž s čiernou rukoväťou. Rozmýšľam, že by som ho mala naostriť, aby to príliš nebolelo. Vytiahnem so zásuvky ostrič a pomaly ním prechádzam po čepeli. Uvažujem, že si napustím vaňu teplou vodou, predsa len by som bola nerada, keby tá krv zaschla. Nechcela som, aby mal muž starosti. Dobre viem ako sa zle umýva zaschnutá krv. Keď už je nôž dosť ostrý, ešte raz sa pozriem cez škáru vo dverách na malú. Pekne sa hrá s plyšovým mackom a jej očká sa o chvíľu zatvoria v sladkom spánku. Čo najtichšie sa utiahnem do kúpeľne. Vyzlečiem si pyžamo a úhľadne ho zložím do koša na špinavú bielizeň. Ešte raz sa pozriem na seba do zrkadla a rozhodnem sa umyť si zuby. Mama mi predsa hovorila, že keby sa mi niečo stalo, mala by som byť v stave, aby som sa za seba nehanbila. Ja už sa síce nebudem. Ale nechcem, aby sa za mňa hanbila ona. To by ma mrzelo. Bude ma vlastne ešte vôbec niečo mrzieť? Zátku dám do odtoku a pozerám ako sa teplá voda valí do vane. Nôž položím na kraj umývadla. Spomeniem si, že by som to mala vysvetliť. Ešte na chvíľu vypnem batériu a nahá vychádzam z kúpeľne. Zoberiem si papier a pero. Vrátim sa a sadnem si na kraj vane. Neviem čo mám napísať. Keby napíšem pravdu, tak by tam stálo: Som sebecká a aj napriek tomu, že vás milujem alebo práve preto, to inak nejde. Bojím sa života viac ako smrti. Bojím sa, že nepokazím len ten svoj, ale aj ten váš. Nie som zlá, len už nedokážem žiť. Ďakujem, že ste. Rozmýšľam nad tými slovami a nakoniec sa rozhodnem, že ich tam predsa len napíšem. Zaslúžia si aspoň pravdu. Znova pustím vodu. Keď už je jej dosť, ľahnem si do vane a rozmýšľam, či bude za mnou syn plakať. Dúfam, že nie. Prechádzam si rukou po vnútornej strane zápästia. Rozmýšľam, že by som mala začať pravou rukou. Som praváčka a keď si ju oslabím, nebude to ľahké. Viem, že sa musím trafiť, inak sa budem musieť porezať viackrát. Nechcela by som zašpiniť kúpeľňu. Muž by mal o ďalšiu starosť navyše. S pocitom, že nikto sa lepšie nepostará o moje deti ako ich otec, beriem do ruky nôž. Zavriem oči. Potlačím strach z bolesti. Pritlačím čepeľ noža na viditeľnú žilu. Tlakom vediem rez cez priesvitnú modrú čiaru pozdĺž predlaktia. Okamžite z rany vyteká teplá bordová krv. Nebolí to až tak veľmi. Chytím nôž do druhej ruky a aj keď sa mi trochu trasie, predsa zopakujem to čo predtým. Z pocitom, že sa to všetko o chvíľu skončí si líham. Voda je príjemná, keď mi obmýva telo. Sledujem ako sa prúd krvi mieša s vodou a vytvárajú krásne obrazce. Slabosť zachváti moje telo. Radšej zavriem oči. Vidím môjho muža ako prichádza domov. Malá bude možno plakať. Počujem ako kričí kde má svoje lásky. Zoberie dievčatko na ruky a pýta sa jej kde má mamičku. Malá sa na neho len usmieva. Muž prejde celý byt. Kričí moje meno. Otvorí dvere na kúpeľni. Uvidí ma ako ležím nahá vo vode plnej krvi. Preľakne sa. Nevie kam má položiť malú. Kričí moje meno a trasie so mnou. Som prekvapená, že moje telo sa neskĺzlo pod vodu. Možno je to len mojou predstavou, že sa tak nestane. Malá sa bojí keď tak kričí a začne plakať. Chcem na neho zakričať, aby s tým prestal. Nech ju netrápi. Som však príliš slabá. Obraz zmizne. Vidím náhrobný kameň. Pred ním otvorená truhla. Musím uznať, že ma upravili pekne. Je zamračené, asi bude pršať. Možno za mnou smútia aj nebesá, aj keď to je až príliš melancholické. Vidím veľa ľudí. Možno chceli vedieť ako budem vyzerať keď zomriem. Prečo ma vlastne nenechali spopolniť. Ja hlúpa som to nenapísala do toho odkazu. A prečo ma vystavujú vonku? Cítim ako odchádza z môjho tela posledný život. Ľudia sa zahmlia. Vidím svojich priateľov. Nechcem vidieť svoje deti, ani mojich rodičov. Vidím Luciu ako si mimovoľne utiera tvár a vyzerá, že sa na mňa možno aj hnevá. Určite mužovi pomôže. Má rada jeho, aj moje deti. Vidím Zuzanu ako si drží vreckovku na tvári a slzy jej stekajú po tvári. Ona je silná žena. Možno najsilnejšia akú v jej veku poznám. Ona to zvládne. Určite tiež pomôže mužovi. Vidím Mirku ako niekomu vzlykajúc plače na ramene. Jej tvár nevidím, ale cítim, že sa tiež na mňa hnevá. Vidím Betku ako potláča slzy a nechce sa na mňa ani pozrieť. Je mi to ľúto. Nechcela som aby sa hnevali. Za mojimi nohami stojí Jerguš. Tvár má meravú. Studenú ako ľad. Možno má hrču v krku a keby mohol, tak mi vynadá na plné hrdlo. Pri pohľade na mojich priateľov ako sa na mňa hnevajú som rada, že som mŕtva. Je mi to ľúto. Cítim ako mi steká slza po tvári a chcem im zakričať, že ich ľúbim. Anjel pristúpi ku mne a pohladí ma po líci. Usmejem sa. Šepká mi: „Vstávaj.“ Ten hlas mi je známy. Stále ho počujem zreteľnejšie. Keď už mám pocit, že mi až príliš hučí do ucha, otvorím oči. Vidím svojho syna. Bozkáva ma na tvár. Som najšťastnejšia na celom svete. Muž ho posiela zjesť jogurt a mne dá bozk na čelo. Zašepkám: „Milujem ťa.“ Prekvapene sa na mňa pozrie. „Aj ja ťa milujem. Ale vstávaj, malá je už hore.“ A tak sa začína deň ako každý a ja som šťastná, že to bol len sen. Keď dám malej prsník, hladím ju po tvári a ubezpečujem ju, že ju nikdy neopustím. Syna aj keď je celý od jogurtu vybozkávam a vystískam a hovorím mu, že nikto ho nikdy nebude ľúbiť tak ako jeho mama. Keď odídu, idem umyť riad. Mimovoľne pozriem na nôž zabodnutý v stojane. Odvrátim od neho tvár. Po chvíli naň zase pozriem a aj keď viem, že sa bojím života, bojím sa ho menej ako smrti.

--------------------------------------------------------

Takéto ja mám prosím pekne sny. Je to kruté, ale je to tak. Neviem, či sa dá k tomu ešte niečo napísať, možno jedine to, že milujem všetkých svojich blízkych a nemienim ich opustiť, však čo by kurník šopa bezomňa robili ;-).

[ » na začiatok « ]