Poviedka:
Pridaná: 6.9.2008, 21:22:48
Čítaná: 5200×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Voldemort, Harry, Martina
Stručný dej: Ako to vyzerá, keď Harryho Pottera je až príliš veľa a až sa nám o ňom sníva? No, asi takto... Inšpirované snom.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

(Inač varujem vyskytujú sa slangové slová :D.A ten sen som sa pokúšala trochu zhumorniť. Zrejme tam mám aj chyby, keď budem mať čas tak ich opravím.)

Nejaké zelené svetlo ma skoro trafilo do nohy. Počujem kroky. Otočím sa niekto za mnou uteká. Počujem odporný smiech. Tak strašidelne sa nedokáže smiať ľudská bytosť. Rozbehnem sa a zabočím za roh ulice. Začínam mať strach.

"Do šľaka, čo odo mňa chce?" Všimla som si ho iba kútikom oka. Vysoký, v tmavom obleku, s takým divným kukučom. Strašne mi pripomína rybu. (Už chýbajú len žiabre a šupiny cheche! V duchu sa mu vysmievam.) Šibrinkuje nejakou paličkou a čosi na mňa kričal. Nepočula som ale čo. Ten rybací ksicht mi je nejaký povedomý. Ale odkiaľ ?? Niekto ma zozadu sotí a ja spadnem na betón rukami napred. Aká som široká a dlhá, rozpľasknem sa na zem. Opäť zelený záblesk

"Čo robíš??" počujem svoj agresívne znejúci hlas.

"Dávaj bacha!" soptím.

"Nepýtaj sa a bež!" povie mi neznámi.

Až po chvíli si uvedomím, že mi zachránil kožu.

"Čože?" pozbierala som sa zo zeme.

Zdrapol ma za bundu a ťahal smerom k lúke. Zišli sme z betónovej (alebo asfaltovej cesty - to som akosi neskúmala :)) Utekali sme do kopca a za každým krokom som mala pocit, že už neudvihnem nohy. Ako by som sa proste nemohla pohnúť. Boli ťažké ako sviňa. Riadne olovené. Ledva som stačila s dychom. Keby ma môj spoločník neťahal, ten mne povedomí tupohlavý rybací hajzlík, by ma určite už trafil tým čudným zeleným svetlom.

"Počkať zeleným??" zašomrala som si. "Žeby Avada Kedavra??" trochu mi to prišlo smiešne.

Zahli sme smerom k lesu. Bežali sme cez pekne hustý les. Predierali sme sa ním. Inštinktívne som si dala ruky pred tvár. Pár krát mi konáre, šibli do tváre. Ihličie mi napadalo za krk a nepríjemne ma pichalo, zrejme som ho mala až v gaťoch.

Vidím nejaký zákop, zrejme ešte z dôb druhej svetovej vojny, ktorý je v lese za našou záhradou. Spoločník skočí zaň a ja ho nasledujem.

Pričupili sme si za kopu hliny, ktorá bola maskovaná pokrývkou hnedého ihličia popadaného zo stromov. Papradie pri ktorom som mala tvár ma šteklilo do nosa. Skoro som si kýchla. Ten dotyčný vytiahol niečo ako zelenú deku. (Vyzerala skoro ako moja obľúbená deka možno to bola aj ona J asi fungovala ako neviditeľný plášť)

"Martina, NÁJDEM SI ŤA !! " Počujem chrčiaci hlas volajúci moje meno. Z jeho papule znie strašne. Bol niekde blízko.

"NEUJDEŠ MI!!" zachrapčí už našťastie z diaľky.

Chvíľu sa ešte potichu krčíme pod dekou.

"Kto si?" pýtam sa chlapca potichu, takmer šeptom, neodvážim sa hlasnejšie.

Neodpovedá mi.

Mám pocit, že je to Harry, neviem to však iste. Nevidím ho zreteľne. Ale myslím si, že to bol on. Nik iný ma vtedy nenapadol.

"A kto je to??"

"Voldemort!"

Jasné!! Preto sa mi zdal taký známi, len som si ho hneď nemohla zaradiť. Vedela som, že je to niekto kto v skutočnom svete neexistuje. A nemá tu čo hľadať.

Dofrasa prečo ide po mne ? Preháňa sa mi v hlave. Vyliezli sme spod čarovnej deky a rozbehli sme sa opačným smerom. Vôbec už nevládzem. Ach tá moja kondička. Nadávam si.

A prichádza finále hlavnej blbosti :)

Vidíme zaparkované policajné auto.(Neviem čo robilo na poľnej ceste ale nevadí :)) Skôr taký americký typ policajného auta. Sadli sme si doňho. Ja za volant.

"Myslíš, že mu s týmto črepom ujdeme?" pýtam sa Harryho.

"To zistíme!" odpovedá mi

"Tak štartujeme!" naštartujem auto a rýchlo prcháme.

"A kam pôjdeme?" pýta sa ma.

"Netuším!!" Odpovedám a vybočím z poľnej cesty na hlavnú. Pozerám sa do pravého spätného zrkadla. Nikoho nevidím. To ma však neupokojí.

Harry mlčí.

Blížili sme sa ku križovatke. Odbočujem doprava.

"Prečo ma vlastne Voldem.. " Nedokončím. Spomenula som si na to ako mi kamoška pred týždňom vravela, že jeho meno funguje ako alokátor a aktivuje sa jeho vyslovením.(Jednoducho ako keby mu na mape začala blikať dióda kde sa nachádzam (GPS alebo niečo podobného.) Jednoducho by vedel kde sme.

Premávka na ceste sa zhusťuje. Vchádzame na diaľnicu. Opäť kuknem do spätného zrkadla. Vidím ho ako letí za nami. Skôr ako by stál a približoval sa za nami.

"Je za nami!" vybafnem na Harryho.

"Dofrasa!" Pridám koľko môžem. Až auto hučí ako stará práčka.

Pri krajnici vidím stáť policajné auto. Dokelu merajú rýchlosť. To by ma netrápilo však sedíme v policajnom aute. Horšie je, že policajt stojaci pri krajnici. Zrejme si všimol, že vnútri nesedia policajti. Začal nás aj on prenasledovať.

Fajn už máme za zadkom nielen Voldyho ale aj policajne auto. Pomyslela som si.

´Pip, píp, píp, píp. Zazvonil mi budík.´ Zobudila som sa.

"Jéj ja som v svojej postieľke !"

"Tak Voldy a teraz si môžeš akurát tak trhnúť nohou. Chachacha! To bol sen." Povedala som radostne.

THE END

[ » na začiatok « ]