Poviedka:
Pridaná: 5.9.2008, 23:22:14
Čítaná: 5165×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Typ: Fiction
Postavy: Edmund
Stručný dej: Ďalšie Edmundove osudy, tentoraz popretkávané niťami života

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Chvíľu stál, chvíľu bdel, na chvíľu zatvoril oči... Plakal a smial sa, no necítil žiadnu emóciu. Pokynul pohľadom na cestu. Nerovnú ako jeho život, prašnú ako jeho duša, popukanú ako jeho srdce, krivú ako jeho osud a predsa slúžila svojmu účelu. Čo mal v osude? Cestu...

Nitky sa preplietajú, no žiadna sa nikdy nepretrhne, nitky sa tkajú, spevňujú... Príde hnev, príde túžba nenávisti a nitky sa prestrihnú, nikdy však nepretrhnú... Len raz, len jedna môže a má taký osud. Tá hlavná, prvá, čo sa začala tkať. Prvá, od ktorej sa odvinuli iné, tá pevná a strapatá, tak voľná a napnutá... Nitka hlavná a najtenšia, tak napätá, až puká, no nepukne, až sa rozťahuje, no nepovolí... Len raz, dnes, zajtra, možno o rok, dva... sa odmotajú posledné vlákna, ťarcha spočinie a povolí, trhne a padne na prašnú zem...

Edmund kráčal po nerovnej ceste nerovného osudu. Stretol obchodníka, ktorý spadol nešťastne do priekopy. Zlomil si nohu, rebrá, ktoré sa mu zapichli do pľúc – posledný vzdych, posledný pohyb a je koniec, duša vyfúkla, tak ako prišla... aj odišla. Nitka sa pretrhla, koniec... padol do priekopy, navždy pod sprašou suchej ulice. No skôr, než nitka spadla, preplietla sa. Spočinula na napätých vláknach Edmundovej cesty – osudu.

Edmundom myklo k zemi, nevedel prečo... no vedel, snáď aspoň tušil, že to je osud, jeho nerovná cesta, plná hrboľov a výmoľov.

Prišiel do mäsiarstva, stretol ďalšieho muža. Tentoraz mohutného, prísneho, statného... nie plachého ako obchodníka vonku – nitky sa opäť preplietli.

„Zdravím,“ placho podišiel Edmund.

„Čo chceš? Pre faganov ako si tu nikdy nič nebolo a ani nebude!“ zrúkol mäsiar.

„Ja...“ ako pokračovať?

„Vypadni, pre soplošov bez peňazí tu niet miesta!“ koniec debaty, sekera sekla o pult stola, minula mäso, no trafila niť. Preťala prepletené miesto ich osudov...

Už to viem? Už to mám? Kam sa môj osud poberá? Smiem to nájsť? Miesto konečné? Smiem sa striasť pochybností? Že nikam to so mnou nevedie?

Nemohol! Musel ísť... cesta sa zvažovala.

Z kopca sa rútil vinár. Brečka naplnená sudmi, ktoré popriväzoval silnými lanami, sa rútila za ním. Jedno bolo uvoľnené. Ako sa vinár blížil, stále rýchlejšie a rýchlejšie... lano šľahalo zo strany na stranu – zmietané poryvmi vetra. Brečka rýchlo prešla popri Edmundovi a keď sa za ňou zahľadel, lano ho zhodilo z nôh. Nitky sa prekrížili a ťahali tým istým smerom...

Edmund naberal rýchlosť, kotúľal sa strmou cestou, nevnímajúc okolie. V očiach ho štípal prach, na tele cítil každú nerovnosť, na krku ho pálil horúci povrch cesty vystavený celodennému praženiu slnečných lúčov.

Konečne sa blížil koniec tohto kotrmelca, no nebol príliš šťastný. Môže byť koniec koncov koniec šťastný? Vždy je taký, aký má byť, ani šťastný, ani smutný... ale konečný... reálny.

Edmund sa točil a dusil prachom keď... Prudký náraz! Až mu skoro z hlavy rozum vyletel. Pred očami sa mu splietali rozšantené nitky sťa by tŕňová koruna. V jednom uchu mu rinčalo, v druhom pískalo. Keď sa šiel otočiť smerom k tvrdej stene – spadli na neho tehly, plno tehál. Pálených červených tehál.

Každú jednu pocítil na svojej krehkej hlave. Ani jeho olivovozelené vlasy nestlmili tú bolesť.

Na nitku od vinára dopadla jedna z tehál, tá sa za ňou napínala, no nepretrhala. Tkala sa ďalej, ale držala.

Na miesto tejto spleti vlákien nastúpila pevná niť majiteľa vozu, do ktorej sa neborák Edmund doslova zamotal. Polámaný, dotlčený, zničený a utrápený sa pomaly vyhrabal z hromady tehál a pokúšal sa postaviť na zadné. No v štvorbodovej opore sa cítil istejšie.

„Chlapče? Si celý?“ mohutne na neho zakričala silueta, ktorú spoza prachu nebolo dobre vidieť.

„A-a-áno, myslím, že áno, pane,“ pokúšal si Edmund zosumarizovať svoje zranenia a zmysli.

„Výborne! Teraz vstaň a okamžite tie tehly nalož do voza, lebo budeš taký dolámaný ako nikdy!“ zrúkol muž.

Teraz bolo jasné, že to nie je hocaký kamenár, ale statný chlap so svalmi na mieste a rozumom vo hviezdach – nebezpečná kombinácia.

Edmund sa preľakol a spopod voza sa pokúšal vyliezť tak, aby sa mužovi vyhol. Keď sa driapal von pri ľavom kolese, skoro všetky nitky, do ktorých sa zamotal pri tejto kolízii sa prerezali na hrdzavom klinci. Lepšie neskončilo ani jeho koleno, ktoré teraz zdobila päťcentimetrová rezná rana – ešteže plytká.

Hľadať svoj osud, svoju cestu, je niekedy ťažšie, než sa na začiatku tejto púte zdalo. Nitka bola jedna, tenká a neomalená. Ale na konci sa preplietla, postrapatila, zašpinila a niektoré vlákna na hlavnej niti ostali potrhané. Nie je jasné, kde skončí niť, kde sa pretrhne... možno sa ešte dlho bude tkať, možno aj nie, ale teraz akokoľvek je popletená, je napnutá... Čaká čo príde, kam sa zapletie...

---------------------------

Nie je to krásna predstava? Byť zamotaný v spleti neviditeľných vlákien, ktoré sa strapatia, prestrihávajú, motajú... byť v neviditeľnom kotone? V kukličke, odkiaľ po smrti (keď sa utrhne spojovacia nit) vyletíme a budeme voľný - bez ťarchy problémov a záväzkov? ...nuž, ale iba predstava, nezmyselná a nereálna... (veď predstava)

[ » na začiatok « ]