Poviedka:
Pridaná: 1.9.2008, 20:08:25
Čítaná: 4142×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Typ: Fiction
Postavy: diabol, žena
Stručný dej: Chcelo sa mi ukázať, že Diabol nie je zlý! Aspoň podľa mňa... Diabol nás má rád, pomáha nám, on je zdrojom všetkého. On rozhoduje o nás... tak asi tak.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Ležím a všetka moja energia sa vytráca spolu zo spomienkami...

Vidím svojho záchrancu. Stojí vpredu toho všetkého... a čaká ma. Celý čas tam bol, len som ho nemohla dobre vidieť. Ale teraz je to iné. Konečne sa mi rozlepili oči a ja vidím veci, ktoré nikto iný vidieť nemôže, kým nedosiahne to, čo som dosiahla ja - nie, nie je to sláva, uznanie alebo múdrosť. Nijaká dobrá vec, nič, s čím by ste sa mohli pochváliť. Je to len inteligencia, ktorá je dosť vysoká, aby nezvládla nápor žiaľu a potupenosti. Keď už má vaša hlava dosť trápnych situácií, ktoré z mysle neschádzajú, ani keď sa ich stade snažíte dostať násilým. Každá jedna trápna situácia, každé pošmyknutie, každé slovo, ktoré som vyriekla, všetko mám vo svojej hlave a cítim, že prichádza v určitých vlnách nová nepriazeň... viem, možno by som si to nemala brať tak k srdcu, možno mám ísť ďalej a nevšímať si, čo bolo, ale mne to proste nejde. Nedokážem to. Nemôžem sa neobzrieť, nemôžem nepovažovať každé svoje slovo za zlé. Nemôžem. Moja hlava by asi praskla, keby som bola iná, keby som nepovažovala za dôležité svoje konania. Ale prečo práve ja musím každý výraz tváre premietať v hlave toľko krát, až sama seba presvedčím, že to bolo potupné?

Vidím muža, ktorý je zárodkom toho všetkého. Áno, práve on ma posadol a prinútil ma rozmýšľať...

Má krásne modré, opantávajúce oči. Jemné strnisko a divé črty, ktoré ma tak priťahujú, trochu prešedivelé vlasy, vlajúce vo vetre... je pekelne krásny, hoci má aj cez štyridsať... nie, viem to, on má nula aj tisíc rokov, už sa jeho roky nepočítajú.

Postavím sa zo svojho ležmého premýšľania. Stojí a čaká... viem, že čaká na mňa. Robil to preto, aby sme boli spolu. Aby ma mohol cítiť a ja aby som bola jeho kráľovná. On vie, čo mám v duši, vie, že som tá pravá, vie, že ja budem o životoch rozhodovať správne...

Pristúpim k nemu.

"Urob to."

Tie slová mi v mozgu rezonujú ako zvon. Podáva mi dýku... áno, teraz to urobím. Vzdám sa života ako to urobil on, aby som mohla pomáhať... lebo on vždy pomáhal. On, ktorý bol vykreslený ako zlo samo, lenže on jediný existuje, nie je nijaký Boh, je len on a on pomáha všetkým živým bytostiam... a jemu sa oddám, aby som mohla pomôcť zas jemu.

Zodvihnem dýku. zaleskne sa ostrie...

A je to. Som v... nebi? Pekle? Sama neviem...

Zobudí ma jeho pohladenie.

"A teraz sme nerozluční. Ty - si Diablova žena.

___________________________________________________________________

Chcelo sa mi ukázať, že Diabol nie je zlý! Aspoň podľa mňa... Diabol nás má rád, pomáha nám, on je zdrojom všetkého. On rozhoduje o nás... tak asi tak. Dobrú noc.

[ » na začiatok « ]