Poviedka:
Pridaná: 29.8.2008, 19:03:49
Čítaná: 4112×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Typ: Fiction
Postavy: Wyome, Adam
Stručný dej: Absurdná prechádzka po chodbách školy a rozhovor s divnými obrazmi. Veď posúďte sami!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia

„Buď už na chvíľu ticho, Lota! Nechápeš, že musím? Teda v prípade, že nechcem byť tretiačka ešte rok navyše, prípadne dva... Nie je to zlý ročník, ale má to jednu nechutnú nevýhodu. V ročníku sú poväčšine mladšie decká a to veru nie je nič extra.“

Lota vie byť výrazne otravná. A tie jej kecy ako „veď nechoď, načo?“ alebo „ešte máš dosť času“ mi už kvalitne žerú nervy. Človek to odkladá do blba a keď už to doodkladá, príde nejaká namyslená mreňa, ktorej nemá kto urobiť manikúru a snaží sa vás zdržať. No ďakujem pekne...

„Ale no tak, Wyo, veď ešte počkaj!“

„Daj sa upchať, Lota...“

„Čo si to povedala?!“

„Aby si okamžite dala spiatočku a narvala si svoj ružový lak do tej otravnej papule! Snáď si nemyslíš, že sa tu budem baviť s tvojimi dokonale zbrúsenými nechtami o šablónových rozmeroch?!“

„No presne to si myslím!“

„Tak si na omyle, drahá, lebo ja mám namierené do hradu. Na obchôdzku. Hovorí ti to niečo? Ach, nie, prepáč, zabudla som, že na poslednej hodine legily si si zrovna sťahovala hrošiu kožu z toho svojho navoňaného zadku. Dovi dopo.“

A odišla som. Až na konci chodby som sa otočila a víťazoslávne pozrela na Lotu, ktorá tam ohromene stála a so slzami v očiach sa snažila zistiť, či skutočne má celulitídu..

„To sa ti podarilo.“

Hlasy vedľa mojej učenej hlavičky ma obvykle dokonale vystrašia. To viete, tá roztržitosť. Nakoľko ale milujem adrenalín a strach sám o sebe, na vlastnú rozkoš mnou divoko šklblo, mierne som sa pošmykla a nebyť mojej rovnovážnej zručnosti, rozplesla by som sa na zemi ako nešikovne prehodená palacinka. Dvihla som pohľad smerom k neznámemu objektu, keď tu zrazu...

„Lord Potmeking.“ vycerila som svoj nedokonalý chrup na podobizeň, podľa Loty príťažlivého, postaršieho pána, ktorý sa mi až do dnešného dňa odmietal prihovoriť. (http://www.gewo.info/nalim/faraday2.gif ) Možno potreboval vidieť, že nie som nejaká padavka. A možno... Nie je to vlastne jedno? Alebo rovno tri? „Ako sa máte?“

„Priam skvele, drahá. Práve si mi pripomenula časy mojej mladosti.“

Ten blažený výraz sa nedal prehliadnuť. No teraz som stála pred bránou jednej ohromujúcej otázky, ktorú som musela položila. bola to moja povinnosť!

„Vašej mladosti? Snáď ste dievčatám nehovorili, že majú celulitídu?!“ pohoršene som pred ním zamávala prstom. Veď niečo také sa nehodí. Keď to poviem ja, čo už, všetci si zvykli, že to mám v hlave trochu popletené, ale nejaký lord? Veď tí sa musia k ženám správať úctivo!

„Och, to v žiadnom prípade!“ Na chvíľu to vyzeralo, že urazene stíchne, ba dokonca odíde na návštevu do obrazu k slečne Maríne. Len tak medzi nami, tá celulitídu má. A riadnu. Napokon to však nespravil a rozprával ďalej. „V časoch mojich mladých liet som vyvádzal podobne ako ty. Hoci som zapáral skôr do mladíkov. Dievčatá sme v tých časoch považovali za Božie stvorenia.“

Náhle zmĺkol. Zjavne si vybavil jedno z tých „Božích stvorení“. Ktovie, možno sa podobám na nejakú zvodkyňu spred niekoľkých storočí a preto sa ostýchal mi prihovoriť. Až do dnešného dňa. Mala by som si naňho dávať pozor, ešte mňa, takú nevinnú dušičku, zavalí nejakými chlípnymi ponukami...

Vybrala som sa teda ďalej, moja púť sa predsa ešte len začala.

„Nazdar...“

Bola som práve uprostred schodiska vedúceho na piate poschodie. Efektne som po zadku zjazdila desať schodov a ostala som vycivene zízať na ružovovlasého emáka s ofinou až kdesi pod nosom, o ktorého som zabrzdila. Tak mu treba, veď to všetko bola jeho chyba!

„Ehm, čauko.“ Napriek faktu, že emo ako také veľmi neuznávam... no.. skrátka bol celkom sexi. Mal taký milý úsmev, veď to poznáte. A mnou plieska puberta... No nepodľahnite tomu.

„Čo sa tu mochleš, mladá?“

Vraj mladá. Že neprepadol, sa tu teraz tvári ako nejaký macher. Zdala sa mi tá ružová kešeňa povedomá... Zaregistrovala som ju minulý rok zrovna na legile.

„Na teba som čakala.“ samozrejme, toto som nemyslela vážne a doplnila som to aj patričným úškľabkom.

„No to je skvelé, zrovna som si totiž chcel prostredníctvom tvojej šklbnutej spoločnosti splniť úlohu na legilu. To vieš, motať sa tu osamote je dosť otrava a ty si vraj milá spoločnosť.“

Ten jeho schválne presladený tón ma neskutočne iritoval. Keď ma schytil za jednu ruku a jednu nohu akoby som nemala poriadne ani desať kíl a vyvliekol ma až na piate, takmer ma porazilo, už fakt. Skončila som tam zglondžaná na zemi v polohe číslo dvadsať tri.

„Ešte raz spravíš niečo podobné a ustrihnem ti tú tvoju mastnú ofinu, je ti to jasné?!“

Nevyzeral, že by ho to nejako veľmi trápilo. Zrejme to nebola ofina, na ktorej by si nejako výrazne zakladal. Alebo má niekde v zásuvke ešte zásoby rovnakých...

„Pekný podvečer, mladý pán, čo vy tu takto sám?“

„A mňa nevidíš, ty potvora?“ Tá ženská z obrazu s ním snáď chcela flirtovať? Má úchylku na ružovú alebo čo? ( http://www.galerianz.sk/zbierky/Miklos%20Barabas%20-%20Portret%20mladej%20vdovy.jpg ) Odignorovala ma, ak to chcete vedieť.

„Som Magdaléna, vynálezkyňa pôvodného elixíru lásky.“

To žmurknutie, ktoré naňho uvalila, by pochopil aj pološialený obyvateľ Azkabanu. Išla po ňom ako po údenom, ak nie viac. A ja som sa tam zatiaľ ďalej váľala po zemi a premýšľala, že tej ženštine jednu vrazím. Alebo lepšie, rozrežem jej plátno.

„Teší ma, madam. Som Adam.“ Uklonil sa. Normálne sa tej ženskej z obrazu uklonil, zatiaľ čo mňa tam nechal slajdnúť schody, ani sa neunúval ospravedlniť sa. A teraz sa tu ukláňa nejakej úchylnej starej ježibabe, ktorá nevyzerá zďaleka tak dobre ako ja!

„Adam, aké pekné meno...“ ten jej úsmev mi prevracal všetky vnútornosti.

„Vôbec sa k nemu nehodí.“ zamrmlala som podráždene, čisto z nutkania protirečiť, ktoré ma náhle posadlo, keď som hľadela na to, ako ma teraz už obaja úplne odmietajú brať na vedomie.

„Vďaka, madam.“ Usmieval sa. Dofrasa aj s nimi, nech sa tam aj zjedia.

Bez slova som sa postavila a namosúrene sa vybrala ktovie kam, pátrať po nejakých zaujímavejších obrazoch. Síce už zase sama, ale tak čo. Nemusím sa flákať s nejakým dilinom s ružovou kotrbou.

„Veď ma mňa počkaj!“ doháňal ma. Zase som ho mala za pätami.

„Myslela som, že máte rande, nechcela som rušiť.“ žiarivo som sa naňho usmiala a otočila sa zase do smeru cesty.

„Tak sa už naňho nehnevaj. Vyzerá milo.“ ten piskľavý hlas ma dostal k zemi. A to doslova. Tak som sa ho naľakala, že sa moje zvodné pozadie usadilo na zemi a zotrelo niekoľkohodinový nános prachu. „och, prepáč, nechcela som ťa vystrašiť.“

Všade naokolo sa rozliehal tichý chichot stvorenia z obrazu. Bol to akýsi škriatok v ženskom prevedení.

„A ty si kto?“ vyštekla som skôr, než som stihla zvážiť svoj tón.

„Chcela sa spýtať ako sa voláš.“ opravil ma rýchlo ten ružovohlavý žabiak, ktorý ma momentálne násilne staval na nohy, čomu som sa dosť výrazne bránila, kým sa tá krpaňa z obrazu naďalej pobavene chichotala. (http://st.blog.cz/s/summer.blog.cz/obrazky/1190115.gif )

„Kedysi som bola domácim miláčikom jedného študenta... Jeden čas ma používali ako maskota.“ ďalší nával chichotu. „Nechali si ma teda zvečniť. Vraj aby na mňa mohli spomínať, lebo som bola svetlom hradu.“

Jej prejav dokonale prerušovali neustále záchvaty ušitrhajúceho chichotu. Inak to ale bolo milé stvorenie. Avšak trochu príliš zvedavé, lebo náhle zbystrilo pozornosť a začalo si nás prezerať.

„A vy dvaja čo spolu máte? Vyzeráte spolu dobre.“ žiarivo sa na nás vycerila. Reakcia? Adam ma pustil na zem tváriac sa, že sa ma v živote nedotkol a ja, keď som si uvedomila, že už sa nemusím brániť jeho dvíhaniu, som odštvornožkovala o kúsok ďalej. Ak tá malá potvora začne niečo rozširovať, prepadnem sa pod zem. Niečo také nesmiem dopustiť!

„Ale no taaak, mne to môžete povedať.“

Už ma tam nebolo. Ešte si domyslí nejaké ďalšie nekalosti a o chvíľu si budú prváci o mne šepkať nejaké oplzlosti, ktoré sa na mňa ani v najmenšom nehodia.

„St!“ to už som bola na štyroch niekde na treťom poschodí a lapala som po dychu. Tá rýchlosť bola závratná a chichot „maskotky“ ma prenasledoval až sem. Keď som zazrela ten ružový kokos, ktorému patrilo „st!“, takmer som sa rozplakala.

„Už ma neprenasleduj! Privodíš mi skazu!“ a otrčila som pred ním ukazováky krížiace sa v tvare kríža. Škoda, že som pri sebe nemala cesnak alebo niečo podobné, tento zlosyn by sa tomu iste bránil. Momentálne ma ale za golier ťahal do neznáma.

„Okamžite ma pusť! Hryziem!“ divoko som sa doňho pustila a hádzala som sebou na všetky strany. Neskončilo to ale len pri tom. Tričko zrazu povolila a tak nejako sa roztrhlo. Krátko som zažmurkala, Adam ledabolo preskúmal môj chrbát a potiahol ma za podprsenku.

„Úchylák jeden...“ zašomrala som, keď ma konečne pustil a pouzlila som potrhané tričko aspoň tak, aby zakrývalo, čo má, hoci to asi vyzeralo veľmi zaujímavo. „Za toto mi zaplatíš.“

Nevyzeral, že by sa ma obával, len Ďalej spokojne kráčal, akoby vedel, že pôjdem za ním, ako nejaká prihlúpla ovečka. Čo som vlastne aj urobila, ehm.

„Aspoň mi niečo povedz, ignorant jeden.“

Mlčal. Zato prehovoril niekto iný.

„Pekný deň prajem, mladý pán.“

Stavím sa o svoje tren... ehm, o svoje ponožky, že taký oplzlý úsmev ste ešte v živote nevideli. Bolo to.. nechutné.

„Dobrý.“ Adamovo obočie výrazne vystúpilo. Ani sa mu nečudujem, chlapík, čo naňho hľadel, vyzeral dosť lačne. ( http://blog.sme.sk/blog/2902/105748/018obrazy_thumb.jpg ) A jedna vec bola jasná. Ten chlap nie je tak celkom správne naladený a orientovaný.

„Som Lionel Veľké srdce. Ale i ten, čo zachránil troch študentov z hlbín školskej jaskyne.“

Školská jaskyňa? Na to sa musím bližšie pozrieť. Chlípnik zatiaľ žmurkal, usmieval sa, oblizoval si pery.. no brrr.. a to všetko na Adama!

„Nie je vám teplo, Lionel?“ nevinne sa naňho usmial Adam, za čo som mu v duchu pripísala bod, a vzápätí už mizol za rohom. Vybehla som za ním, ani som nepozrela na toho nechutného obrazomuža.

„Nebež, nebež... Vieš mi povedať, prečo všetci ľudia, ktorí tu dnes flirtovali, flirtovali s tebou?“

Vy by ste to nechceli vedieť? Veď som dievča v rozkvete, mladá, milá, navyše celkom pekná... Zatiaľ čo on si ma prezeral, ja som len čakala, aký ďalší obraz sa naňho bude chcieť vrhnúť.

„Pravdu povediac, neviem. Účes mám síce lepší, ale inak...“

Nie len účes. Jeho zuby boli rozhodne belšie ako moje, keď sa tak škeril. Ach, biedny to život...

„Maj sa, kočka!“ zahlásil náhle a už ho nebolo. Ehm, no... aspoň trochu zaujímavá bola táto vychádzka...

„Čau...“ len som pokrčila ramenami. Keď už nič iné, aspoň som mala zaujímavú prechádzku. Veď... nestretnete sa každý deň s ružovou hlavou.

************************************

ak by to čírou náhodou niekoho trápilo, písala som to ako úlohu... na istú stránku:P a tak som si povedala, prečo to niekde nehodiť a nevypočuť si nejakú kritiku? snáď sa vám to aspoň kúsok zapáči...

príjemné čítanie...

zase niekedy.

Wyomátor

[ » na začiatok « ]