Poviedka:
Pridaná: 27.8.2008, 16:35:05
Čítaná: 4211×
Hodnotenie: (počet hlasov: 23)

Typ: Fiction
Postavy: Autorka
Stručný dej: Krátky životopis autorky

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

UPOZORNENIE: Všetky deje, postavy a udalosti v texte sú pravdivé! Za ujmu na psychickom zdraví neručím...

********************************************

Narodila som sa jedného, takmer jarného dňa, okolo deviatej hodiny rannej... Mama chcela chlapca, otec dievča...

Nuž a prišla som na svet ja... Mala som husté čierne vlásky a veľké modré očká, roztomilé bábätko s miernou nadváhou, ktorá sa časom stratila. A tak som rástla a rástla... Keď som sa učila chodiť, plienky efektne brzdili moje pády na zadok, takže neboli až také bolestivé. Keď som už chodila ako veľká frajerka, aj po schodoch som vedela chodiť priam ukážkovo, nepotrebovala som už ani plienky. Tak sme prešli na nočník. Mala som taký korytnačkový, aj hral, to si pamätám. Rozprávať som sa celkom čisto naučila keď som mala rok, už som vedela aj pekné, čisté ,,R" ako Radka a tak som sa hrdo predstavovala každému okoloidúcemu, s obľubou som zdôrazňovala svoje meno, začínajúce sa na ,,R" a v duchu som sa ako drobec vysmievala všetkým tým nevzdelaným deťom, ktoré na ,,R" ešte nemali ani pomyslenie. Aj rodičia na mňa mohli byť hrdí, však mali doma krásnu mladú slečnu, ktorá sa chystala do škôlky. Pani kuchárku v škôlke dôverne poznám, je to totiž moja stará mama, s ktorou žijem pod jednou strechou. teda, žila som. Mamka chodila do práce, tatko tiež. A tak ma každé ráno so sebou do škôlky brávala stará mama. Vraj som dokázala pred skriňou ráno tráviť celé hodiny a nevedela som si vybrať... Jedno ma ťahalo, druhé pichalo v ďalšom som sa vôbec necítila príjemne, proste a jednoducho som mala rada pohodlie, ktorého sa nie a nie vzdať. Keď sa stará mama už veľmi ponáhľala do práce, nemala som na výber a musela som ísť do škôlky taká, akú ma Boh stvoril - v pyžame. Pamätám si, ako na mňa stará mama navliekla len topánočky a kabátik, lebo som si nechcela dať povedať. Pamätám si aj červené odtlačky rúk na mojom zadku, keď som nechcela poslúchať. Väčšinou som do škôlky chodila s hrozným plačom, pravdu povediac, neznášala som to tam. Deti, ktoré nemali najmenší pojem o zábave, čo v mojom podaní predstavovalo obhadzovanie sa dažďovkami, napchávanie sa pieskom, či hra na mamičku a otecka. Oni len samé hojdačky a preliezky... Tie preliezky boli zábava, ale žiadna z tých otráv, učiteliek mi nechcela dovoliť visieť dolu hlavou na preliezke a to ma bavilo najviac. Za svoje aktivity som väčšinou bola odsúdená na hru vo vnútri, v triede, bez ostatných deciek vonku. Môžu si za to sami, keď nevedia, čo je zábava...

Jedného krásneho dňa, som nám v triede (keď ma odsúdili na hru vo vnútri) rozmontovala vianočný stromček, čo spôsobilo jeho pád a moje zavalenie. Samozrejme, ešte som aj poriadne dostala, aká som nezodpovedná. Čo odo mňa čakali? Mala som dva a pol roka, nie som Einstein. Ďalšia vec, ktorú som na škôlke nenávidela, bolo to, že sme si stále museli umývať ruky, hrôza! Voda ma priam odpudzovala! A ten rituál: vycikať, umyť a spať.... mali sme také primitívne malé záchodíky a ešte primitívnejšie malé postieľky, čo mne ale prekážať nemuselo, keďže som aj tak bola najnižšia. V tých odporných nevkusných postieľkach ma väčšinou nútili spať. A boli pri tom skutočne dosť nesnaživí... Čím viac rozprávok nám čítali- tým viac som bola nažhavená na ďalšiu... A verte či nie... v mojich štyroch rokoch som sa celkom sama naučila čítať, čiastočne aj písať. Pamätám si jedného chlapca zo škôlky. Volal sa Filipko, už si poriadne nepamätám ako vyzeral, len viem, že mal tmavé vlasy aj oči a krivý nos. Učiteľky ma s ním na vystúpeniach vždy nechávali tancovať- chyba! On totiž tancovať nevedel! Ale aspoň bol najkrajší a tak bolo moje čelné postavenie v skupinke zaručené. Och, hlúpa Ľuba! Chcela mi ho prebrať, ešte mám v živej pamäti ako vtedy prišla za pani učiteľkou a pýtala sa jej, či by nemohla s Filipkom tancovať ona. Zradkyňa! Ostal mi nejaký... neviem ako sa volal, také čosi na ,,D" , minule som ho stretla. V škôlke vyzeral lepšie. teraz má vyholenú hlavu a krivý úsmev, ktorý stále nosí, už sa mi ani nepozdraví! Hnusák jeden! To už zabudol, ako sme sa hrávali na otecka a mamičku? Och, prvá detská láska. Našťastie, dávno skončená.

V škôlke mi veľmi znepríjemňovali život ufňukanci, ktorí nevedeli vydržať bez maminej sukne.. akí len boli neodvážni! Stále len fňuk sem- fňuk tam, fňuk tu... Dávalo mi veľa námahy ovládnuť sa.

Blížil sa môj nástup do školy. Konečne preč odtiaľto! Ako jedinú z tohto zapadákova ma rodičia dali do školy vzdialenej od našej dedinky 9km... Cestovala som autobusom odjakživa a priznajme si, bola som šikovné dieťa. Avšak, keď som prišla do školy, uvedomila som si, že som skočila z kaluže do blata! Tie deti nevedeli čítať, písať, ba dokonca ani počítať! Nech sa prepadnem, to mám žiť tu? S týmto? Spodina!

Ale zvykli sme si na seba... Viem, že som sedávala s takou jednou dievčinou, ktorá v živote nikdy nevedela, aké má priezvisko. Potom s chlapcom, ktorý mal o dvadsať kíl naviac a tupých kamarátov. V druhom ročníku nám dali novú učiteľku a pribudli aj nejaké decká. Nová učiteľa-nový spolusediaci. Blond vlasy, vypuklé oči, keď čítal z čítanky, nadychoval sa častejšie ako karibský potápač... A s týmto som musela ostať sedieť až do štvrtého ročníka. Nepredbiehajme však udalosti! V druhom ročníku ma postretla moja prvá veľká láska! Po čase som však prišla na to, že nejaký úbohý herec z Titanicu nie je na mojej vývojovej úrovni a preto som sa musela Leonarda zbaviť, aj myšlienok naňho! len mi ubližoval, keď sa v tom filme furt motal za tou... neviem ako sa volá... A to sme mali prežiť spoločne! Nevážil si ma, tak som ho nechala!

V treťom ročníku mi nejaký môj spolužiak vnukol geniálny nápad! Gymnázium! Inteligentné deti?! Vďaka ti, Bože!

Na gympli som už štyri roky, teraz idem potiahnuť piaty. Nestojí to tu za veľa... Kuchárky nevedia variť, profesori kašlú na moje osobné potreby a snažia sa ma poučovať, čo je v mojom prípade zbytočné, lebo potom aj tak dostanem poznámku za papuľovanie, drzosť, nevychovanosť. A to je snáď môj problém?

Jediný, kto tu oceňuje moje sklony byť slávnou je katechetka... Zbožňujem jej výroky o tom, aká som hriešnica a herečka, ako sa viem perfektne pretvarovať. Až toto raz budeš čítať, ty stará striga, tak vedz, že to nie je pretvarovanie! Je to čisto môj negatívny vzťah k tvojej osobe! och, nechala som sa uniesť pocitmi... Už nemáme výtvarnú a chýba mi to. Maľovala som (povedzme si pravdu) najlepšie, aj keď boli pokusy predčiť ma, na mňa nemajú. V telesnej vo volleyballe tiež vynikám len ja, áno, mám talent.

A čo ostatok? Veci ako matika či fyzika, tým sa nezaťažujem, nebudem si predsa namáhať mozog kvôli zbytočnostiam...

Toľko o škole... Som už veľká slečna, ako vravia starenky susedky... Celá slečna!

Hej, som. Ale, som dieťa. A som na to právom hrdá. Lebo... možno mi neveríte, ale nie som až taký sebec, ako som sa práve odprezentovala... Záleží mi na šťastí milovaných... A možno som hlúpe decko, za ktoré ma ľudia majú, ale som to ja... ja... nenávidím lož, zastávam si pravdu a žijem si svoj život, v ktorom stále snívam o láske... Že si po mňa príde môj... vysnený princ a budeme spolu počítať hviezdy... A svet sa na moment zastaví a ja budem navždy dieťaťom, ktoré si žije svoj sen...

******************************************

A vopred ďakujem, že chápete moju zvrátenú myseľ... A že ma obdaríte nejakou hviezdičkou a komentárom :) Ďakujem :)

P.S.: Písané zo zúfalstva! Je to v podstate môj životopis, ako ste pochopili... A napísala som ho, lebo chcem, aby o mne ľudia vedeli, čo najviac... nepýtajte sa prečo, len chcem, aby ľudia vedeli, kto som ... že som len niekto s citmi, ale pre niekoho tie city môžu znamenať všetko...

[ » na začiatok « ]