Kapitola:
Pridaná: 25.8.2008, 20:58:43
Čítaná: 4112×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Rozena, Vordak, Gurat, Dofilis
Stručný dej: Na územie okupované vlkolakmi sa po stovkách rokoch vracajú obávaní upíri a hrozí krvavá vojna. Komu pomôžu elfovia a draci?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prvá časť 2 » Druhá časť 3 » Tretia časť 4 » Štvrtá časť 5 » Piata časť 6 » Šiesta časť 7 » Siedma časť 8 » Ôsma časť 9 » Deviata časť 10 » Desiata časť 11 » Jedenásta časť 12 » Dvanásta časť 13 » Trinásta časť 14 » Štrnásta časť 15 » Koniec

Nechcelo sa mi, tak je koniec. Posledná kapitola.

Gurat stál pred oknom vo svojej komnate a zúril. Keď sa Rozena neukázala, za alfa samicu vymenoval Juliane, svoju milenku. Tá sa hneď začala správať ako najväčšia kráľovná. Neohol ju však teraz nahradiť, pretože by vyzeral ako absolútny idiot a stratil by dobrú milenku.

Ozvalo sa zaklopanie a dnu vošiel nejaký strážnik.

„Prišiel ten elf, Laionel. Vraví, že má informácie.“

„No konečne!“ zavrčal. „Po dvoch týždňoch!“

Čakal, kým sa dvere znovu otvoria a dnu vstúpi elf.

„Môžem začať?“ spýtal sa. Gurat prikývol a musel skrývať pod nevrlosťou zvedavosť.

„Chcel som toho upíra zabiť, ale zachránila ho Zaten. Vystrelil som na neho a tentokrát ho trafil. Chcel som zachrániť Zaten, ale už bola mŕtva, a ten upír tiež.“

Sklonil hlavu, aby nedal poznať, že nesmúti tak celkom, akoby bola naozaj mŕtva.

„Výborne,“ potešil sa Gurat. Dva problémy sú zničené. Už len ten tretí.

„Chcete tu zostať?“ spýtal sa elfa.

„Rád by som sa vrátil domov. Ak vám to nebude vadiť.“

Ten elf je smiešny... Gurat sa už nemohol dočkať, kedy konečne vypadne.

Laionel sa obrátil a odišiel. Chcel sa hneď zbaliť a odísť. Keď však hradom prechádzal do svojej komnaty, vycibreným elfským sluchom začul tlmené vzlyky. Šiel za nimi, no tam, kde bol vzlyky najsilnejšie, bola iba stena. Prehmatal ju a kde tu preklopal, až našiel kus dutej časti. Prekvapene klopkal a hľadal nejaký otvor. Aj ho našiel. V stene bol úplne maličký otvor, akurát pre tri prsty. Strčil ich tam a potiahol.

V stene sa zjavila veľká puklina, v ktorej usedavo plakalo krásne dievča. Hneď ho očarila.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa jej. Dievča na neho pozrelo krásnymi veľkými modrými očami. Mala plné pery a na pekne sfarbených lícach jemné pehy, ktoré siahali aj na jej nos. Tie krásne oči mala mierne sčervenané a opuchnuté, ale aj tak bola očarujúca.

„Stalo sa ti niečo?“ spýtal sa znovu.

Pokrútila hlavou.

„Nič sa mi nestalo,“ prehovorila zvučným hlasom, z ktorého bolo cítiť, že je naučená rozkazovať.

„Celý život je jedna zlá udalosť a ja jej už mám dosť. Preto plačem.“

„Nie je všetko zlé. Možno by som ti mohol pomôcť. Nepoprechádzame sa?“

Pozrela na jeho špicaté uši. Aspoň že nebol upír... ale bol veľmi pekný.

Natiahla k nemu ruku, aby jej pomohol vstať. Mala na sebe pekné čierne šaty bez ramienok, ktoré jej siahali pod kolená, kde sa rozširovali. Bola bosá, čo jej umožňovalo aj bežať.

„Tak čo sa ti stalo? Vyzeráš zmučene.“

„Vieš... otec mi nenašiel nijakého ženícha. Teda áno, našiel, ale ten je už mŕtvy. A Juliana ma chce vyhodiť z hradu. Budem musieť odísť, lebo ona chce mať s otcom svoje dieťa a to chce dosadiť na trón.“

„Tak ty si Katy?“

Vlkolačica vyzerala trochu urazene.

„Áno, som,“ odvetila. „A ty si?“ spýtala sa s úmyslom potupiť aj jeho, čo jej však nevyšlo.

„Laionel. Mala by si sa brániť, keď ti trón patrí. Ide o princíp.“

„Ja už asi ani nechcem byť kráľovnou. Na čo mi to je? Chcem tu proste žiť a mať isté práva, ale to mi Juliana nedovolí. Ona nechce, aby som tu žila, aby ma bolo čo i len vidieť. Vieš, u nás je to tvrdé. Ak sa nestane tak, ako chce silnejší, slabšieho zabijú. A silnejší napokon aj tak vyhrá. Tak to musí byť vždy.“

„Takže ťa zabije?“ elfovi bolo tej krásnej dievčiny ľúto. Bolo to nespravodlivé...

„Zrejme,“ zvesila ramená.

„A čo tvoj otec? Nemôže tomu zabrániť?“

„Pochybujem. Mocenské boje by sa príliš zaplietli a on to nechce komplikovať. Pre svoje dobro ma radšej nechá zabiť.“

„Čudná politika.“

Uhm...“ prikývla.

„Tak skús ujsť,“ navrhol jej.

„A kam? V lesoch ma nájdu, vo vašich byť nemôžem a ľudia ma zabijú...“

„Kto ti povedal, že nemôžeš byť v našich lesoch? Keby si chodila loviť sem... tak môžeš žiť u nás.“

„Naozaj by som mohla?“ potešila sa. V očiach, ktorými na neho pozrela, bola nádej.

„Áno. Mohol by som to vybaviť. Kedy by si mohla ísť?“

„Aj hneď.“

„Dobre, choď sa zbaliť a počkaj ma pod hradom. Oblečenie si neber, my ti dáme, nech splývaš s prírodou.“

Rozišli sa a o chvíľu sa stretli pod hradom.

„Hádam nás z hradu nevidia...“ zašepkala vystrašene.

„Mohli by?“ spýtal sa.

„Áno. Zo strážnych veží... a otcovo okno je sem natočené... a aj Julianino. Ak nás ona uvidí...“

Ani to nedopovedala a z hradu sa ozvali poplašné výkriky. Rozbehli sa do lesa, ale doleteli k nim už prvé šípy. Jeden z nich zasiahol Katy do boku a ona sa zrútila na zem. Laionel sa otočil a zhrozene vykríkol, čo jeho samého prekvapilo. Prečo...?

V podvedomí sa mu v tušení blízkej smrti uvolnili všetky pocity tých rokov, a nešli zadržať. Zrazu pocítil všetko v plnej sile...

Do kelu s elfom! nadával sám sebe. Rozbehol sa k nej a spadol na zem na kolená.

„Laionel...“ zachrapčala. „Umriem tu.“

„Neumrieš,“ krútil hlavou, zatiaľ čo okolo neho lietali šípy a zasekávali sa do kôry stromov, do tvrdej zeme a odrážali sa od kameňov naokolo.

„Ale áno... mám posledné želanie. Prosím... nikdy som nikoho nepobozkala. Chcem... chcem to pocítiť. Aké to je, keď... prosím. Dopraj mi to jediné... nič viac už v živote nestihnem. Prosím.“

Laionelovi po lícach tiekli horúce slzy. Teraz tu zomrú, to je isté. A on... chcel. Tiež nikoho nikdy nebozkával...

Naklonil sa k nej, ale ako sa skláňal, uvidel v húštine nejakú skrýšu... akurát pre nich...

A ako sa to končí? Áno, tu sa to končí. Pre nedostatok trpezlivosti? Asi som to len proste chcela zakončiť. A tak... krátky zostrih.

Laionel zatiahol Katy do tej skrýše, kde ju vyliečil. Samozrejme, zamilovali sa do seba, ale dlho im to nevydržalo. Elfovia totiž, preto, že Laionel sa dlho neukazoval, vyšli zo svojho lesa a videli útok na nich. V domnení, že porušili zmluvu (veď mali pravdu), zaútočili na nich.

Rozbúrila sa vojna, v ktorej nakoniec tí dvaja zomreli. Vlkolaci boli porazení, s pomocou upírov a Zaten s Turdropom. Tí teda boli na víťaznej strane, upíri dostali les a vlkolaci sa roztrúsili vo svete ľudí. Upíri dali pokoj elfom a naopak.

Vo svete ľudí žijú teraz aj vlkolaci, jedine na Slovensku je skrížená rasa, ktorú vytvorili Danbar s Rozenou. Ich prvý potomok sa narodil 11.9.1142. Zomreli rok po narodení posledného potomka, mladého dievčatka, ktoré sa narodilo zaujímavo – tiež 11.9.1994. Dievčatku dali meno Lifaén, ale museli ju zamaskovať ako človeka a jej noví rodičia jej dali meno Kristína. Na nete teraz vystupuje ako Dora Tonksová Gauntová... ale to už sme inde.

A tak to končí. Už sa mi nechce.

MÁM TO Z KRKU!!!!!!!

[ » na začiatok « ]