Kapitola:
Pridaná: 7.8.2008, 08:49:02
Čítaná: 5062×
Hodnotenie: (počet hlasov: 42)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lincey Worsstnová, Lily Evansová, Mellanie, Remus Lupin Sirius Black, James Potter
Stručný dej: Pokračovanie príbehu o Záškodničkach.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Prečo vždy trapoším? 2 » Nová éra 3 » Tretia úloha 4 » Keď podvedieš podvodníka 5 » Pomenuj dievča, ktoré podvedie svojho priateľa 6 » A sme si kvit 7 » Štvrtá úloha 8 » Koniec

AŽ RAZ...

Skončila jar a prišlo leto. Ani sa nenazdali a už boli prázdniny. Teraz, keď sa na to pozerajú s odstupom času, môžu povedať, že to boli ich najkrajšie a zároveň najškaredšie prázdniny.

Prečo?

Lebo všetko, všetko to krásne čo zažívali po celých šesť rokov, sa razom vytratilo. Začalo to po bankete, na konci šiesteho ročníka.

Sirius

Sirius po rozhovore s Mellane stratil všetok záujem o to, aby sa s ňou ešte niekedy rozprával o téme ,,dieťa“. Bol bláznivý, chodil za dievčatami, vymýšľal plány na Snapa a školníka. Samozrejme, nikto od neho nečakal (a ani dodnes nečaká), že sa stane viazaným na Mellane. Všetci, ktorí o ňom mali mienku ako o sukničkárovi a namyslenému chalanovi, si to len potvrdili. Len málo ľudí vedelo, ako to naozaj je. Tých málo ľudí, boli jeho priatelia (ak sa po toľkých rokoch tak dajú nazvať aj teraz). No vtedy to boli priatelia s veľkým P. Stáli pri ňom po celý čas.

Ostatní ho nevideli každý večer zničeného výčitkami svedomia. Takého zraniteľného. No vtedy tu pre neho boli už spomínaní priatelia, ktorí mu dodali toľko síl, aby mohol byť na druhý deň ten istý Black, ako bol doposiaľ. Len oni, priatelia, vedeli že to už tak celkom nie je on. Aj keď bol bez pochyby úžasný herec. Stačilo aby sa na neho človek zahľadel vo chvíli, keď pozeral na hodine elixírov von oknom. Zamyslený, v tvári oveľa starší ako bol len pred chvíľou, zraniteľný...

James. Človek, bez ktorého by sa ani nenadýchol. Remus, priateľ, ktorý mu vedel dať vždy dobré rady (aj keď on, samozrejme, ich nikdy neposlúchol). A Lincey... Dievča, ktoré ho jediné na svete, poznalo úplne dopodrobna. S ktorou trávil takmer každý večer. Sedeli spolu dlho do noci a rozprávali sa. Povzbudzovala ho. Rozosmievala. Pripomínala mu, že je úžasný človek. A často, áno je to pravda, často si pri nej poplakal. Až raz...

Mellane

Mellane sa až do konca šiestej triedy, od rozhovoru s Lincey po skončení Štvrtej úlohy, zdôverovala len jej. Bolo to častokrát počas dňa, dokonca aj noci. Bola sama. Lincey ju chápala. Človek by nikdy nemal zostať sám. A už vôbec nie, keď pri sebe potrebuje niekoho druhého.

Mellane sa nikdy nezmierila s tým, že sa s ňou Sirius rozišiel. Nechcela si to pripustiť. Stále si stavala vzdušné zámky. Predstavovala si ich ako rodinu, ktorá bude držať pokope v dobrom aj zlom. Nechcela si ani len pripustiť fakt, že je už koniec. A to jej robilo veci ťažšími, ako by v skutočnosti boli. Celé leto zabila tým, ako mu vypisovala listy, ktoré on aj tak nečítal. Snažila sa s ním naviazať spojenie, kontaktovať ho, no odpoveď jej nikdy neprichádzala.

Do siedmeho ročníka už nenastúpila. Zostala doma, s mamou, ktorá sa o ňu starala. Mala to ťažké, prvé chvíle sú vždy najťažšie. Hlavne ten krik, ktorý zažila doma, keď oznámila rodičom novinu. Vtedy, to bol ten čas, keď ho potrebovala mať pri sebe.

Sirius jej raz v siedmom ročníku napísal poštu. Tú poštu, ktorú s malou dušičkou čakala celé leto. Až sa dočkala. No radosť z obálky s jeho rukopisom hneď pominula, len čo si prečítala dopis.

Ahoj Mellane.

Ako sa máš? Viem, že som sa neozýval. Už som ti to veľakrát vysvetlil. Rozprávali sme sa o tom... Chcel som len vedieť čo je nové s dieťaťom. Tak mi daj prosím vedieť. Ak budeš ty, alebo malé niečo potrebovať, len sa mi ozvi. Zdedil som niečo od strýka, takže vám už môžem prispievať. S pozdravom

Sirius.

Takto nechutný list, bez štipky partnerskej lásky ju dostal na pokraj všetkých síl, ktoré v nej ešte zostali. Nevydržala to. Nedokáže to takto.

Až sa to stalo. Narodila sa jej dcérka. Bolo to na jar. Keď slniečko príjemne hrialo svojimi teplými lúčmi, a zelená tráva šuchotala pod jemným tlakom vetra. Keď sa jej svet stal zrazu krajším. Keď ju videla. Keď ju držala v náručí. Keď sa na ňu prvýkrát usmiala. Pohladila ju. Pobozkala na to malé, rúžové líčko. Jej malá Jasmin.

Siriusovi napísala hneď ako mohla. Napísala mu všetko. Všetko! Do každej podrobnosti. Aká je malá krásna, šikovná, bezproblémová, ako ju pomenovala. A pripísala aj vetu: ,,Ak by si nemal cestu, tak tu je jej fotka.“ A pribalila malí rámček s fotkou bábätka, ktoré sa usmieva a máva svojimi malými ručičkami. Všetko bolo krásne. Až raz..

James a Lily

James a Lily. Ako krásne sa vyslovujú tieto mená. Bol to pár, ktorý sa k sebe hodil aj v tom najmenšom. Pár, ktorý už ani inak byť nemohol, len párom. Dvaja ľudia, ktorí sa milujú natoľko, až je to neuveriteľné. Pri pohľade na ich dvoch, sa zdvihla nálada aj tomu najsmutnejšiemu človeku na tomto svete. Ich zaľúbené pohľady vám vlievali teplo do srdca.

Celé prázdniny boli spolu. U Potterovcoch. James Lily predstavil svojim rodičom a tí z nej boli nadšení. Bola šťastná. James bol šťastný. Nič na svete by im to nepokazilo.

Hneď po skončení školy sa zamestnali ako aurori. Najskôr na Ministerstve mágie, no vzhľadom na vyskytnuté okolnosti (ktoré tu nemá zmysel rozoberať) sa pridali k Dumbledorovi. Naďalej, aj keď už v dlhších intervaloch, sa stretávali so svojimi priateľmi. James krátko po prvých Vianociach od ich odchodu zo školy, požiadal Lily o ruku a tá mu povedala áno. Päť rokov na to, čakala Lily bábätko. James bol šťastnejší, ako doteraz len mohol byť.

Remus

Remus. Zaľúbený chlapec. Zaľúbený do nesprávneho dievčaťa. Nikdy(aj keď časom z časti možno áno) mu jeho city neopätovala v rovnakom množstve, v akom jej ich on dával. Ľúbil ju dlhšie, ako by si kto mohol myslieť. No ona? Bohužiaľ, zaľúbila sa do najväčšieho sukničkára na škole. A čo bolo horšie( zo začiatku si to nepripúšťal), sa aj on zaľúbil do nej. Snažil sa. Tak veľmi sa snažil presvedčiť ju o tom, že ju ľúbi. Ľúbi? Miluje! No vždy to skončilo len pri tom: ,,Remus, ja nemôžem.“

Vedel, že sa trápi. Videl to na nej. Snažila sa. Snažila sa až priveľmi. Nemala na to toľko síl. Aj tie posledné, ktoré mala mať pre seba, dávala druhým. Vyčerpávalo ju to. Dobre to vedel. On, James, Lily, Bett! Všetci to dobre vedeli. No ona ich presviedčala, že je v poriadku. Že to zvláda. Že nemá nijaké problémy. Všetci sa zmenili. Viac ako by sa mal zmeniť sedemnásťročný človek. Zostarli. Zostarlo im vnútro. Zostarlo? Nie, dospelo.

A prečo sa trápila? Pre neho... Pre Siriusa Blacka. Čo bolelo jeho, bolelo aj ju. Dvojnásobne. Čo bolelo ju dvojnásobne, bolelo Remusa štvornásobne. Mal Siriusa rád. Boli priatelia. No ich priateľstvo ochladlo. Po tom, ako časom zistili, ľúbia jednu ženu. Až raz...

Lincey

Zostala sama. Vedela to. Nechcela mať okolo seba toľko ľudí, ako by možno chcela mať za normálnych okolností. Nevedela sa s nimi rozprávať. Už sa nevedela sústrediť na ich radosti, rozhovory ktoré spolu viedli. Svoje myšlienky mala aj tak stále niekde inde. Mohla za to ona? Mohla za to, ako nakoniec skončili? Ako skončila ona?

Jej sestra, sa s ňou odmieta rozprávať. Doma na ňu vlastný rodičia pozerajú, ako na psychicky labilného človeka. Potrebovala odbornú pomoc? Nie. Len sa bála... Bála sa o svojich priateľov. O ľudí, ktorých má tak rada. Naozaj nikto nič nevidel? Že sa ich priateľstvo rúti k nejakej neznámej priepasti? Že sa všetko v jednu neznámu sekundu úplne skončí? Že časy, ktoré boli na začiatku šiesteho ročníka, sú už celkom stratené. Aj keď si budú nahovárať, raz to aj tak príde. Krutá pravda, ktorá im ako bič švihne do tváre. Že sa to všetko... skončilo.

Koniec siedmeho ročníka. Koniec Rokfortu, strednej školy čarodejníckej.

,,Decká! Budete mi tak strašne chýbať!“ Bett to už nevydržala a rozplakala sa.

,,Prestaň! Veď nikam neodchádzame. Budeme stále spolu. Budeme sa stretávať.“ Utešovala ju Lily, zatiaľ čo James jej bozkával krk.

,,Tebe sa to povie. Ty budeš tuto s jeleňom!“ ukázala prstom na danú osobu. V siedmej triede sa dozvedeli o ich záhadných potulkách. Záškodníci im vysypali všetko. Veď bolo aj načase.

,,Paroháč! Paroháč! Nie jeleň!“ odul sa naoko James a všetci sa zasmiali. Stáli na stanici a čakali, kedy príde Rokfortský expres.

,,Neboj sa. Sľubujem, že ti budem písať každý deň aj niekoľkokrát. Budem ťa informovať o všetkom. Aj o tom, ako som sa práve vys-“

,,No, myslím že nám je to všetko jasné Sirius!“ štuchla do neho Lily. Bett sa znova zasmiala a hodila sa mu okolo krku.

Ešte niekoľko minút sa lúčili, rozprávali sa a dohadovali si už vopred stretnutia. Prišiel vlak a oni sa teperili aj s kuframi dnu. Ich rozhovor pokračoval celú cestu. Ani sa nenazdali a vlak už zase stál. No a vtedy to prišlo. Lily plakala, Bett ešte viac ako doteraz, a Lincey to nevydržala tiež. Chalani sa objali, pobúchali si chrbty a znova sa pozerali na plačúce dievčatá. Až sa rozlúčili úplne.

Na stanici zostala len Lincey a Remus. Lincey čakala na svoju rodinu, ktorá pre ňu mala prísť. No a Remus čakal s ňou, aby nebola sama. On išiel domov ďalším vlakom.

,,Lincey?“ prehovoril na ňu po dlhšom tichu. Pozrela na neho.

,,Viem že to vieš.“ pozrel jej do očí. ,,Milujem ťa.“

Nič mu nepovedala. Chvíľu na seba hľadeli a ona sa znova otočila smerom k príjazdovej ceste na stanicu.

,,Už sú tu naši.“ Povedala, s pohľadom upretým na červené auto. ,,Pôjdem.“ Otočila sa k nemu. Remus nemo prikývol.

,,Ahoj. Ešte sa stretneme.“ Usmiala sa a objala ho. Remus ju poslednýkrát stisol. Zdvihla svoj kufor a vybrala sa k autu, z ktorého vystupovala žena s vlasmi aké má ona a muž ktorý sa podobal skôr na Sharllot.

Už bola skoro pri nich. Zastala. Položila na zem kufor. Nadýchla sa a pomaly otočila. Remus tam ešte stále bol. Stál, s rukami vo vreckách, vietor mu strapatil vlasy a uprene na ňu pozeral. Jedna, dve, tri sekundy... Rozbehla sa k nemu. Už bola skoro pri ňom. Remus vytiahol ruky z vreciek a objal ju. Chytila ho okolo krku a hlavu si položila na jeho rameno. Stáli tam a tisli sa k sebe. Počula Remusov zrýchlená dych. V hlave jej preblesol obraz z noci, ktorú s ním prežila.

Pustil ju na zem. Pozrela mu do tváre.

,,Ľúbim ťa.“ Zašepkala a pobozkala ho na pery.

O päť rokov neskôr

,,Lincey?“ vstala z postele. Počula známy hlas z kuchyne. Otvorila dvere a nahla sa cez zábradlie na schodisku.

,,Raňajky.“ Vyceril na ňu zuby. Usmiala sa. Obliekla sa, umyla a zišla dole.

,,Dobré ráno.“ Pobozkal ju a pritúlil k sebe.

,,Dobré aj tebe Remus.“ Schuti sa zahryzla do hrianky s džemom. Jej obľúbené jedlo. Jedla ho asi každé ráno.

,,Hádaj, čo mi dnes James o štvrtej ráno oznámil.“ Pozrel na ňu s iskričkami v očiach.

,,Hm... žeby sa nevedel z jeleňa premeniť späť?“ uškrnula sa.

,,Nie.“

,,Tak potom neviem.“

,,S Lily čakajú bábo.“

Lincey až vyskočila od samej radosti ktorá ju práve zaplavila. Okamžite vypustila z ruky hrianku a vybehla z kuchyne. Schytila telefón a Remus už len počul niečo ako ,,ÁÁÁÁÁ!!!“ alebo ,,JA SA TAK TEŠÍM LILY!“... ,,MUSÍME SA STRETNÚŤ!“

Približne po pol hodinke sa vrátila späť do kuchyne. Celá červená a strapatá sa mu hodila do náručia.

,,Remus?“

,,Áno?“

,,Prečo ti to James hovoril ráno o štvrtej?“

,,Lebo ho Lily zobudila, nech jej ide kúpiť čokoládu.“

CŔŔŔN

Bola nedeľa večer. Spolu s Remusom sedeli v obývačke a pozerali televíziu.

,,Idem otvoriť.“ Povedal Remus.

,,Nie seď. Pôjdem ja. Len mi potom povedz čo bolo.“ Pomaly vstala zo sedačky a až do poslednej chvíle neodtrhla zrak od obrazovky. Vošla do chodby a otvorila dvere.

,,Ahoj.“

,,Sirius!“ usmiala sa a na to sa objali. ,,Čo ty tu tak neskoro? Teda, nieže by som ťa vyháňala.“

Sirius sa uškrnul.

,,Mal som cestu okolo a povedal som si, že sa s vami prídem ešte rozlúčiť.“

,,Ahoj Tichošľap.“ Vošiel do predsiene Remus a objal sa so Siriusom. ,,Poď ďalej.“

Všetci traja vošli do obývačky. Lincey vbehla ešte do kuchyne a doniesla im ďatelinové pivo a nejaké slané koláčiky.

,,Ale ale. Ty si sa naučila aj piecť?“ podpichol ju Sirius. Lincey mu postrapatila vlasy a sadla si k nim.

,,Čo sa stalo Sirius?“ zvedavo na neho pozeral Remus.

,,Musím na nejaký čas odísť. Neviem kam a ani na koľko. Požiadal ma o to Dumbledor. James teraz nemôže, veď viete už tú novinu.“ Vážny výraz tváre mu vystriedal veselý úsmev.

,,Dnes sme sa to dozvedeli.“ Skočila mu do reči Lincey a tiež sa usmievala.

,,A vieš prečo musíš odísť?“ vrátil ich späť do témy Remus.

,,Ani to neviem. Pred chvíľou som bol u Lily s Jamesom. Je tam aj Bett. Mám vás všetkých pozdravovať. Chcel som sa s nimi rozlúčiť. A ešte som chcel ísť aj za vami. No a teraz pôjdem za Dumbledorom a on mi povie čo a ako.“ Odmlčal sa a mykol plecami na znak, že netuší o čo ide.

,,Tak nám daj vedieť hneď ako budeš môcť.“ Prísne na neho pozrela Lincey.

,,Neboj sa. Dám.“ Usmial sa.

Sedeli a rozprávali sa. O všetkom, o čom sa len dalo a o čom stihli. Chvíľu rozmýšľali nad tým, čo by od neho Dumbledore mohol chcieť a chvíľu sa tešili z noviny, že pribudne medzi nich bábo. Keď bolo desať hodín, Sirius vstal.

,,Musím už ísť.“

,,Dávaj na seba pozor.“ Chytila ho Lincey za ruku a ustarostene na neho pozerala.

,,Drž sa! Píš nám a nerob blbosti.“ Pobúchal ho Remus po ramene a zaškerili sa na seba.

,,To si buď istý.“ Ubezpečil ho.

Vyprevadili Siriusa pred dom a ešte nejaký čas sa tam s ním lúčili.

,,Hneď prídem dnu.“ Otočila sa Lincey na Remusa. Chvíľu na ňu pozeral a potom vošiel do domu.

So Siriusom k sebe podišli bližšie. Bola tma, tesne pred Vianocami a začalo jemne snežiť.

,,Dávaj si na seba pozor.“ Zašepkala. Na úrovni svojich úst mala jeho bradu.

,,Sľubujem.“ Potichu jej odpovedal.

,,Píš mi.“

,,Budem.“ Ruku jej položil na rameno. ,,sľúb mi, že aj ty si budeš dávať pozor.“

,,Sľubujem.“

Pritisli sa k sebe ešte bližšie. Objali sa. Tuho sa stisli. Zacítila jeho vôňu. Ľahko privrela viečka. Sirius jej položil jednu ruku na driek a druhou ju jemne hladil po vlasoch. Pery mal opreté pri jej uchu. Na krku cítil teplo jej dychu.

,,Tak... ahoj...“ Povedal a pozreli si do očí. Dal jej ešte jeden priateľský bozk na pery a už aj sa otočil na odchod. Lincey tam zostala stáť a pozerala za ním, ako mizne v tme. Nakoniec sa otočila a vbehla do domu.

O týždeň neskôr jej prišla sova. Sedela v spálni na posteli a čítala si knihu. Remus bol s Jamesom v Deravom kotlíku a oslavovali Lilyne a jeho “maličké“ ako ho volal.

Otvorila okno a vpustila sovu dnu. Dobre ju poznala. Táto sova jej nosí poštu už šesť rokov. Bola to biela sova, trochu menšia ako mali všetci ostatní. Ale bola veľmi pekná. Odviazala jej z nohy list a pomaly ho roztvorila.

Ahoj Lincey.

Asi sa na mňa nahneváš, ale nezostáva mi nič iné. Ty jediná si so mnou v neustálom kontakte. Potrebujem od teba pomoc. Nikto iný teraz pri mne nie je. Vieš, že tesne po tom, ako mi Sirius oznámil, že ani narodenie Jasmin nezmení jeho postoj, som sa pohádala s mamou. Od vtedy som sama a Carl... no vieš, on mi pomohol. Vážne ma miluje. Na nejaký čas odídem za ním. Chceme začať od začiatku a... nemá sa mi kto postarať o malú.

Nijako inak ti to vysvetliť nemôžem. Prosím, odpusť mi to.

Jasmin príde za hodinu na stanicu.

Mellane

Lincey neverila vlastným očiam!!! Ona len tak odloží, opustí, nechá svoje vlastné dieťa?!!!

,,Krava! Hlupaňa! Odporná! Hnusná!“ celou silou kopla do postele, hodila vázu o zem ,ktorá im doteraz zdobila v spálni komodu na oblečenie. Vrhla sa na posteľ a rozplakala sa ako malé dievča.

Samozrejme že to vedela! Vedela, že Mellane zostala bývať sama, po tom, čo ju mama odvrhla. A ona.. ona to teraz spraví vlastnej dcére! Celých šesť rokov sa s ňou stretávala. Pomáhala jej ako len mohla (psychicky. Sirius pomáhal finančne veľmi dobre.). Podržala ju vždy keď to potrebovala a aj keď to nepotrebovala to spravila, aby náhodou zase nepadla na samé dno. Koľkokrát jej postrážila Jasmin, keď niekam potrebovala ísť, alebo sa len tak zabaviť. Aby aspoň na chvíľu zabudla na starosti. Lenže vtedy Lincey ešte netušila, že niekde stretne toho Carla. Nechutného chlapa s pofidernou povesťou.

Rýchlo zbehla po schodoch, načmárala na kúsok papiera Remusovi odkaz, hodila na seba bundu a vybehla z domu. Na stanicu sa ponáhľala najviac ako len vedela. Keď tam prišla, stálo tam päťročné dievčatko s batohom na chrbte a pri nej sprievodca.

,,Dobrý deň.“ Postavila sa k nemu, keď v tom sa jej okolo nôh hodila Jasmin.

,,To vy ste tá Lincey, že?“ zamračene si ju obzrel.

,,Áno.“

,,Mali by ste sa polepšiť v starostlivosti.“

Lincey mala chuť mu vykričať všetko, čo sa len pred malou chvíľou dozvedela, no šetrila si sily na to, aby to vedela všetko vysvetliť Jasmin.

,,Dovidenia.“ Odzdravila ho a chytila Jasmin za rúčku.

Možno to mala spraviť už dávno a možno nie. Od toho dňa, čo bola pre Jasmin na stanici, ubehol mesiac. Strávili spolu Vianoce a Silvester. Remusovi sa vyplakala len čo prišiel domov. Jasmin zatiaľ uložila do malej hosťovskej izby, ktorú s Remusov používali skôr na úschovňu nepotrebných vecí.

Hneď na druhý deň z nej spravili krásnu detskú izbičku. Vždy keď sa Jasmin pýtala na svoju mamičku, Lincey jej povedala, že teraz jej maminka nemôže prísť, že má veľa starostí, ale určite príde.

Spravila zle? Možno áno... ale nemala srdce na to, povedať jej pravdu.

Už veľakrát chcela napísať Siriusovi, že Jasmin je u nej. No nechcela ho tým zaťažovať. Keď sa vráti, všetko mu povie.

Raz na jar, sedela s malou na záhrade a močili si nohy v bazéniku s vodou. Na nohách mali poukladané albumy s fotkami a obzerali si ich. Jasmin držala v rukách akurát jeden, ktorý bol zo školských čias.

,,Toto je tvoj ocko Jasmin.“ Lincey poťukala prstom po Siriusovi, ktorý držal okolo pliec Jamesa a smial sa. Bolo to na konci piateho ročníka. Keď bolo ešte všetko tak, ako má byť. Jasmin si ho zo záujmom obzerala.

,,Aj toto, že?“ ukázala malým prstíkom na fotku, kde boli spolu. Sirius a ona. Sedeli na sedačke pred kozubom v klubovni. Sirius bol opretý a Lincey mala hlavu na jeho ramene. Držali sa za ruky a vyplazovali jazyky.

,,Áno.“ Usmiala sa na fotku.

,,Lin?“ pozrela na ňu Jasmin svojimi tmavohnedými očami, aké má Sirius. Mala presne také črty tváre ako on. Snedú pokožku a blonďavé husté vlasy po mame.

,,Hm?“ vytrhla sa z myšlienok.

,,Ľúbiš Remusa?“

,,Jasné že áno! Čo ťa to napadlo drobček?“ zasmiala sa. Jasmin sa usmiala a pretočila ďalšiu stranu v albume. Lincey si prehrabla neposlušné pramene vlasov a zadívala sa na les, za ich domom.

,,Lincey?“

,,Áno?“ neodtrhla pohľad od lesa.

,,Ľúbiš aj môjho ocka?“

,,Ľúbim...“

Tak a toto bola posledná kapitola.

Očakávam, že sa nebude všetkým páčiť, no dúfam aspoň, že to bolo pre vás zaujímavé.

Je to až ohromné, že tak dlho ste to so mnou dokázali. A som z toho vážne milo prekvapená. Keď som začínala písať Záškodníčky, netušila som, že to bude čítať až toľko ľudí!

Som veľmi rada z toho, že som to dokopala až sem, do konca. A že ste ma vy, dokopali do konca. Keď som mala obdobie bez nápadov a moja múza zmizla niekam za hory, tak ste ma z toho vždy dostali. Čím? No vaším povzbudzovaním, pochvalami a záplavami sov. Veľmi, naozaj veľmi pekne vám za to všetko Ďakujem. A som rada, že som mala takých čitateľov.

Nechcem sa ďakovať menovite, lebo ako sa poznám, určite by som na niekoho nechtiac zabudla a to nechcem.

Tak ešte raz Ďakujem! :)

S pozdravom Alex.

[ » na začiatok « ]