Kapitola:
Pridaná: 17.7.2008, 20:34:09
Čítaná: 6493×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Jade a Arianna Mirranová, A. Dumbledore, S. Snape, Harry Potter, Ron Weasley, Hermiona Grangerová

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Privítanie 2 » Arianna Mirranová 3 » Len nie Slizolin 4 » Nevídané, neslýchané 5 » Čo priniesla Rumelda

Netrvalo dlho a Arianna bola pri Jade. Madam Pomfreyová jej hneď, ako ju profesorka McGonagallová priviedla, podala odvar proti vysokej horúčke, zmerala tlak, starostlivo ju poprikrývala a nakázala, aby sa poriadne vyspala. Arianne dala päť minút, aby sa na ňu mohla pozrieť.

„Čo si hľadala tak neskoro v noci na chodbe?“ vyčítala jej mama.

„Chcela som len nájsť svoj prútik,“ vysvetľovala Jade. Napadlo jej, že by mohla mame spomenúť, koho videla na chodbe a čo počula, ale nebola si istá, či to mama pochopí. Sama presne nevedela, či sa to stalo naozaj, alebo to bol len prelud z vysokej horúčky.

„Ten máš predsa tu na nočnom stolíku,“ ukázala jej Arianna. Celý čas ležal tam. Jade ani nenapadlo pozrieť naň. Arianna jej potom urobila prednášku aká je nezodpovedná, že sa jej mohlo niečo stať, a že nemyslí na ňu, pretože Jade je to jediné, čo má. Keď dokončila svoju reč a na škaredé pohľady od madam Pomfreyovej, ktorá ju prebodla pohľadom vždy, keď sa na ňu pozrela, konečne opustila ošetrovňu a nechala Jade spať. Tá poslúchla, hneď ako jej matka odišla a ihneď upadla do hlbokého spánku. Na ošetrovni ostala ešte aj nasledujúci deň, pretože madam Pomfreyová sa chcela celkom uistiť, že sa jej už nemôže nič stať. Až potom ju prepustila. Jade zistila, že na tejto škole sa rozhodne nevypláca ostať chorým. Domáce úlohy sa jej neuveriteľne nazbierali a pochybovala o tom, že sa jej podarí všetko dohnať. Z herbológie dostali za úlohu opísať správanie sa huby Iskerníka stromoplazivého pestovaného v domácom prostredí, čo nebola žiadna hračka, pretože zohnať túto hubu je mimoriadne ťažké. Z transfigurácie zas dostali za úlohu precvičovať kúzlo premeny neživých predmetov na živé a späť, z dejín mágie tridsaťpäť centimetrovú esej o krízových obdobiach čarodejníckeho sveta z rokov 1800 až 1900. Keď si to Jade všetko zhrnula, vyšlo jej, že na hľadanie záhadného predmetu jej neostane veľa času. Ale nemohla si dovoliť nerobiť si úlohy. Pilne pracovala a nepoľavila ani na chvíľu, pričom stihla sledovať aj Malfoya a znepriateliť si pár spolužiačok. Ubehlo niekoľko dní, až napokon konečne dohnala všetko učivo, ale voľno si spraviť nemohla, pretože mala stále na mysli tú záhadnú vec. Keď odovzdala aj poslednú prácu, ktorú dostali za úlohu, nešla si oddýchnuť do klubovne tak , ako každý normálny študent, ale vybrala sa do knižnice. Nieže by očakávala, že práve tu nájde to, čo hľadá, ale aspoň to skúsi. Vybrala si prvú knihu, o ktorej si myslela, že by mohla stáť za pokus. Volala sa Veľmi záhadné predmety mágie. Uvelebila sa v jednom z kresiel pri okne v krátkej uličke a začala čítať. Kniha ju tak zaujala, že zabudla, prečo ju vlastne otvorila. Celý čas nevenovala pozornosť svojmu okoliu, napriek tomu postrehla, že už asi po štvrtýkrát sa ozvalo čiesi „ehm“ vedľa nej. Nasrdene pozrela na tú drzú osobu.

„Ahoj!“ pozdravila ju Hermiona. Jade sa prekvapila. Po tom, ako si vypočula posmešné rečičky o sebe, pochybovala, že sa s ňou dá ešte niekto do reči.

„Ahoj,“ odzdravila.

„Tak ako?“ opýtala sa Hermiona a sadla si do kresla oproti nej. „Už sa cítiš lepšie? Tá nehoda v triede každého vydesila. Vieš, nestáva sa to často,“ dodala na koniec, keď videla, ako nechápavo sa tvári. Jade silno zovrela čeľuste, akoby bola veľmi podráždená a chcela niečo odfrknúť. A Hermiona vyzerala, že sa chce čo najrýchlejšie vypariť, ale keď Jade prehovorila, jej hlas znel priateľsky.

„Hej. Som v pohode, veď sú to tri týždne.“ Hermiona sa slabo začervenala.

„No jasné. Už musíš byť fit.“

„Chcela si niečo, alebo ťa niekto poslal vyzvedať?“ jednoducho sa opýtala.

„Čože? Nie, chcela som byť len milá. Všimla som si, že sa s nikým nekamarátiš. To, čo ti povedali baby zo Slizolinu na obede... vôbec to od nich nebolo pekné...“ smelo reagovala Hermiona.

„Mňa to vôbec netrápi. Okrem toho, to, že nemám kamarátov nie je moja chyba, a nerozumiem, prečo to práve teba trápi.“

„Tak mi prepáč, že som sa chcela spriateliť a s týmto tvojim prístupom sa nečuduj, že priateľov nemáš a áno, je to tvoja chyba,“ odvetila Hermiona a postavila sa na odchod.

„Počkaj! Nikam nechoď!“ zastavila ju Jade. „Viem, že viem byť poriadne nepríjemná, ale vyrastala som so starou mamou, a keby si ju poznala, pochopila by si,“ Jade sa zatvárila kyslo, „ale buď rada, že ju nepoznáš,“ prevrátila oči.

„Myslela som si, že bývaš s mamou, ale vlastne veľa toho o tebe neviem.“

„Veď hej, bývam. Nerada o sebe rozprávam...nikoho to veľmi nezaujíma...to, aká som,“ Hermiona sa posadila naspäť do kresla a Jade ďalej pokračovala, „vieš, bosorky sú čudné, plné tajomstiev, a ja, pretože som príliš mladá, nič mi nepovedia...“

„Chceš povedať, že nemáš žiadnych priateľov?“ žasla Hermiona.

„Ale áno,“ rozosmiala sa Jade, „pravdaže mám, chcela som len povedať, že nikomu o sebe nerozprávam, ale to je vlastne jedno.“

„A čo si hľadala tu? Všimla som si, že nečítaš knihu do školy.“ Hermiona bola veľmi zvedavá, vrhla pohľad na knihu, ktorú Jade držala v ruke. Tak jej vysvetlila, že hľadala dáke záhadné predmety, ktoré nie sú bežne používané, a ktoré by mohli súvisieť s veštením. Nič však nenašla, a o Malfoyovi jej samozrejme nepovedala. Potom sa zdvihli, že spolu odídu do klubovní a cestou sa ešte pozhovárajú, ale do cesty im vstúpili Ron s Harrym.

„Hermiona! Hľadáme ťa celú večnosť, kde toľko trčíš?!“ prihovoril sa Ron, ale keď zbadal Jade ustúpil o krok dozadu.

„Ahojte, chalani! Chcela som už ísť, ale trochu som sa zarozprávala s Jade.“ Chlapci na ňu vrhli nechápavé pohľady. Ron sa trochu nahol k Hermione, priložil si ruku k ústam a tak nenápadne jej pošepol: „Ona je zo Slizolinu! Nemôžeš sa priateliť so slizolinčanmi.“

„A prečo nie? Kde je to napísané?“ namietla Hermiona. Jade sa naňho veselo usmiala a zamávala mu: „Ja som tu, ak si si nevšimol, všetko som počula.“ Ronovi očerveneli uši.

„Hermiona má pravdu. Okrem toho, všimol som si, že so svojím zaradením nie si veľmi spokojná,“ povedal Harry, ale Jade iba mykla plecami: „Nie, nie som, ale teraz sa s tým už nedá nič robiť.“

„Čo ste chceli, chlapci?“ opýtala sa Hermiona.

„No...“ váhavo pozreli na Jade a svoju kamarátku.

„Stalo sa niečo?“ naliehala Jade.

„Tatko písal, že dnes bola na ministerstve jedna bosorka, rozprávali sa o tom útoku smrťožrútov. Vraj sa spoja proti Veď-Viete-Komu,“ povedal Ron. Jade sa prekvapene pozrela na Hermionu.

„Ronov otec pracuje na ministerstve,“ vysvetlila jej.

„My si myslíme, že to mohla byť tvoja mama,“ doplnil ho Harry.

„Mama nie, určite to bola starká,“ zamyslela sa Jade, „ale neviem si predstaviť, ako sa práve ona dohaduje s ministrom o spojenectve.“

„Zrejme to bude zajtra v Dennom prorokovi, prikrášlené podrobnosti si určite nenechajú ujsť,“ skonštatovala Hermiona a potom sa všetci spoločne pobrali do svojich izieb.

Na druhý deň, hneď pri raňajkách, musel každý, kto si predplatil Proroka, čeliť náletom poštových sov, ktoré sa ako splašené ponáhľali odovzdať balíček. Jade ledabolo pozrela na chrabromilský stôl a vymenila si nedočkavé pohľady s Hermionou.

Presne, ako povedala Hermiona. Bolo to hneď na titulnej strane a ďalšie dve strany zapĺňali správy o návšteve bosorky, podľa fotky Jadeinej starej mamy. Z článku sa nedalo presne vyrozumieť, prečo prišla za ministrom, ale to Prorokovi nebránilo všetko nafúknuť.

Do riaditeľovej pracovne vletel vták, fénix Félix. Silno zatrepotal krídlami, keď hladko pristál na svojom bidle a zobol si trochu z kúskov mäsa, čo mu tam Dumbledore pripravil. Láskavo pohladil silného vtáka po hlave a otočil sa k mužovi za sebou.

„Dáš si čaj, Severus?“ zdvorilo sa opýtal.

„Áno, ďakujem,“ súhlasil Snape. Dumbledore vyčaril ešte jednu šálku a nalial mu čaj.

„Citrónový bonbón?“ ponúkol ho. Snape sa posadil do kresla a otrávene pozrel na riaditeľa, keď mu podstrčil misku s cukrovinkami popod nos, ten mu pohľad opätoval úsmevom.

„O čom si sa chcel rozprávať, Severus?“ opýtal sa napokon a sadol si za stôl.

„Už vás nemôžem prehovárať, aby ste Ariannu Mirranovú nepozývali na hrad, pretože na to je už neskoro, ale môžem vám pripomenúť, že ešte vždy ju môžeme poslať späť,“ navrhoval Snape.

„Dobre vieš, Severus, že to nespravím a ani v budúcnosti to nemám v úmysle.“

„Aspoň som to skúsil,“ rezignoval, „ale povedzte mi, prečo? Pre našu spoluprácu by bolo výhodnejšie, keby ste mi už konečne prezradili váš záhadný plán, Dumbledore,“ Snape sa posunul bližšie k Dumbledorovi, položil si ruky na stôl a skoro tak zhodil drevený stojan na brká.

„Nebuď netrpezlivý. Všetko sa včas dozvieš.“

„Myslím to vážne! Ja totiž nevidím žiadny rozumný dôvod pre jej prítomnosť,“ zasyčal.

„Ak sa nemýlim, a ja sa nemýlim, určite vieš, že zákaz, ktorý dostala Arianna, bude čoskoro zrušený,“ oprel sa do kresla a preplietol si prsty, „Arianna sa pridá k Fénixovmu rádu a ak všetko pôjde tak, ako predpokladám, jej pomoc bude nevyhnutná,“ riaditeľ sa na chvíľu odmlčal. Snape bol čoraz nervóznejší a hneval sa, že mu celú túto situáciu nevie vyhovoriť.

„Dúfal som, že sa potešíš,“ pokračoval.

„To nemyslíte vážne! Viete predsa, čo je v hre!“ rozhneval sa Snape, „Keď sa Temný pán vrátil, tŕpol som strachom, kedy si na ňu spomenie. Nespomenul si. A čo spravíte vy?! Privediete mu ju rovno pod nos!“

„Mám tomu rozumieť tak, že si mu povedal, že je tu?“ opýtal sa Dumbledore celkom pokojne.

„Musel som! Pretože sa ma na to pýtal...“

„Dobre.“

„Nič nie je dobre!“

„To je v poriadku, Severus. To, čo si spravil bolo správne, teraz už len počkáme, čo proti tomu Voldemort podnikne. Vieme už, že niečo hľadá a očividne nemal predstavu, kde to je, ale po tvojej informácii správne vydedukoval, že s tým majú niečo spoločné bosorky,“ nadvihol obočie a pozrel na Snapea.

„Aj tak neviem, čo to má s nimi spoločné. Čo môžu mať ony, že potom tak pátra?“ podozrivo si premeral Dumbledora. „Vy to určite viete!“

„Iba predpokladám,“ pokrčil ramenami.

„Neverím, že ste ich sem priviedli iba pre moju radosť,“ ironicky poznamenal Snape a uškrnul sa.

„Pre nami známe fakty by to ani nebolo také čudné,“ usmial sa Dumbledore.

„Mne sa to zdá skôr ako krutý žart,“ urazene odfrkol. Cítil sa podrazený, nečakal od Dumbledora takýto úder pod pás.

„Bolo nevyhnutné priviesť ich sem, Severus,“ prehovoril riaditeľ, „Sám sa presvedčíš.“

„Nehovorme už o tom,“ podráždene povedal Snape a vstal od stola. Prešiel k Fénixovmu bidielku a prudko sa otočil.

„Ten útok v Madride na klan bosoriek,“ začal rozprávať, pričom nervózne pochodoval po miestnosti. „viete, že bolo veľa mŕtvych?“ opýtal sa, ale nečakal na odpoveď. „Nebol som tam, ale viem, že bola unesená jedna bosorka. Pravdepodobne ju budú mučiť, kým neprehovorí a myslím, že neprehovorí. Aj potom môžeme počítať s ich spoluprácou!?“ sarkazmus v jeho hlase sa nedal prepočuť.

„To nechaj na mňa, Severus,“ riaditeľ sa postavil od stola a chcel podísť k Snapeovi, keď zrazu obaja začuli hlasy spoza dverí.

„Nech sa vám páči, madam, pokojne vstúpte,“ vošiel dnu Filch a za ním krivkala Rumelda. Vkráčala do vnútra podopierajúc sa o drevenú paličku. Rukou naznačila školníkovi, aby sa ihneď vyparil, že tu kazí vzduch, povýšenecky si premerala Dumbledora a úplne ignorovala Snapeovu prítomnosť. Filch sa tak hlboko uklonil, ako mu len jeho artritída dovoľovala, trikrát sa ospravedlnil za vyrušenie a odišiel.

„Drahá Rumelda,“ oslovil ju Dumbledore, „práve sme hovorili o tej nešťastnej udalosti.“

„Ale nevravte, a na čo ste prišli?“ odfrkla.

„Je nám to veľmi ľúto, ale ani ja som neočakával útok smrťožrútov tak skoro,“ povedal riaditeľ.

„Myslela som si, že máte čerstvé správy priamo od jedného z nich,“ zamračila sa na Snapea, „ale zdá sa, že váš zdroj nie je vierohodný,“ preskočila pohľadom na Dumbledora. Snape sa nervózne zahojdal na špičkách nôh a vymenil si s Dumbledorom pohľady.

„Teraz sa už skutočne nedá nič robiť, musíme vyriešiť situáciu, ktorá nastala... bez ohľadu na jej následky.“ Rumelda podišla k Dumbledorovi nebezpečne blízko.

„O čo sa snažíte, Dumbledore!? To, čo sa stalo je len vaša chyba! Preklínam deň, keď som vás spoznala a dovolila dcére, aby sa s vami zoznámila! Ministerstvo mágie, fuj!“ odpľula si na zem. „Odporná háveď, čo sa nám stará do života... som zvedavá, ako toto vyriešite!“ posledné slová vyslovila veľmi dôrazne.

„Čo s tým má spoločné ministerstvo?!“ podráždene sa opýtal Snape. Úkosom naňho pozrela, ale jej odpoveď smerovala k riaditeľovi.

„Iba takú maličkosť,“ ironicky poznamenala a spod habitu vytiahla malú zažltnutú obálku a podala ju Dumbledorovi. Ten ju otvoril a rýchlo si prečítal jej obsah.

V liste stálo: Arianna Mirranová, bosorka veštica, obvinená z napomáhania Tomu-Ktorého-Netreba-Menovať, zakliata kliatbou Spútania schopností na päťdesiat rokov je po šestnástich rokoch zbavená obvinení na základe znovu preštudovania záznamov z vyšetrovania. Ministerstvo rozhodlo, že dôkazy sú irelevantné a nepostačujúce a nové vyšetrovanie dospelo k tomuto rozhodnutiu. Ste zbavená obvinení a kliatba Vám bude sňatá. Z dôvodu maximálneho pracovného vyťaženia sa minister mágie nemôže dostaviť na zrušenie tejto kliatby, zároveň sa ospravedlňuje a žiada profesora Albusa Dumbledora, aby ho v tejto vec, zastúpil.

S pozdravom, dolu podpísaný Rufus Scrimgeore, minister mágie.

Prosím potvrďte toto rozhodnutie svojím podpisom.

„Práve prichádzam od Scrimgeora.“

„Toto vám dal on?“ opýtal sa Dumbledore.

„Osobne,“ odfrkla, „teraz ste už spokojný?! Máte, čo ste chceli!“

Snape preskakoval pohľadom z jedného na druhého, nerozumel, čo sa deje. List od ministra, zrejme oznamoval Ariannino zrušenie zákazu, ale minister tu nie je.

„Ale vás to neteší.“

„Nie! Nie za takýchto okolností!“

Dumbledore jej vrátil obálku a opýtal sa, čo sa ešte udialo na ministerstve a aké má správy z domova. Rumelda okato naznačila, že pred Snapeom hovoriť nebude.

„Myslím, že moja prítomnosť tu, je viac ako nežiaduca, pán riaditeľ,“ povedal Snape, „radšej pôjdem.“

„Len ostaň, Severus,“ požiadal ho Dumbledore.

„Nepoviem nič pred týmto zločincom!“ pohrozila Rumelda. „Nebudem predsa riskovať, že hneď ako sa mu naskytne možnosť, pobeží s mojimi informáciami k svojmu pánovi!“ kričala.

„Poznáte môj názor na Severusovu vierohodnosť!“

„Poznám. A poznám aj príbeh o Potterovcoch,“ podlo sa uškrnula Rumelda. Snapeovi to stačilo, otočil sa k dverám a chcel odísť.

„Severus!“ zvolal za ním Dumbledore. Snape ostal stáť. „Prečo Scrimgeore neprišiel? Myslel som si, že bude chcieť sňať tú kliatbu sám.“

„Netuším,“ znudene odpovedala.

„A predpokladám, že neviete ani to, prečo na vás zaútočili smrťožrúti, je tak?“

„Už som povedala, že pred ním hovoriť nebudem,“ tvrdohlavo nástojila na svojom.

V Severnej veži, kde mala Arianna hodinu veštenia, sa žiaci pohodlne usadili na stoličky a bez slova sledovali svoju učiteľku. Prikázala im nalistovať si kapitolu o veštení z čajových lístkov. Vtedy každý pochopil, prečo má na stole čaj. Keď mal každý ten svoj dopitý, dala im ďalšie inštrukcie, ako v nich majú hľadať skryté posolstvo. Arianna bola veľmi nesústredená, každú chvíľu si masírovala spánky a pozerala von z okna, pričom žmolila v ruke zrolovaného Proroka. Dovidela rovno na prístupovú bránu. Postupne každého zo žiakov vyvolala, aby jej povedal, čo v šálke vidí, ale neopravila ich, keď povedali niečo zle. Chodila po triede ako duch, nervózne si medlila ruky a teraz už stála pri okne a ani sa odtiaľ nepohla. Kdesi v diaľke za oknom spozorovala čosi nenormálne veľké. Hojdalo sa to vo vzduchu zo strany na stranu a ešte k tomu za sebou niečo ťahalo. Keď tá čudná vec bola bližšie, Arianna ju spoznala. Bol do čierny koč, do ktorého bol zapriahnutý obrovský biely pelikán s čiernymi nohami a zobákom. Pristál za bránami rokfortu a vystúpila z neho Ariannina matka, ktorá sa vybrala rovno do hradu.

„Pani profesorka?“ oslovilo ju jedno z detí. „Však tento druh veštenia nie je celkom presný?“ Arianna sa strhla, nechápavo pozrela na deti a povedala: „Ostaňte tu, ja sa hneď vrátim... ak by som sa nevrátila, pokojne choďte na obed, dobre?“ a vybehla z triedy. Cestou stretla triedu profesorky McGonagallovej, ktorá na ňu prekvapene vyvalila oči, keď ju uvidela trieliť po chodbe. Arianna sa jej zdvorilo pozdravila a trochu spomalila krok.

Kým sa ona snažila dostať do riaditeľne, Snape bol rozhodnutý opustiť miestnosť. Dorazila práve včas. Otvorila dvere a pred ňou stál sám veľký Severus Snape; očividne mal veľmi zlú náladu. Ešte väčšmi sa zamračil, keď sa jeho pohľad stretol s jej.

„Arianna, ideš, ako na zavolanie,“ podišla k nej Rumelda a chytila dcéru za ruku, pritiahla si ju k sebe a podala jej list od Scrimgeora: „Tak? Čo na to hovoríš?“ Arianna si po dočítaní každého z nich premerala, napokon sa usmiala a skonštatovala: „To sú dobré správy.“

„Naozaj to chceš?“ opýtala sa jej matka, „Ešte si to môžeš rozmyslieť...potom už bude na všetko neskoro,“ tajomne ukončila svoju myšlienku stará žena. Arianne bolo jasné, že jej mama toho vie rozhodne viac, než je ochotná povedať. Upozornila ju, že toto rozhodnutie bude mať zlé následky. Toto je to, čo mu sa snažila vyhnúť? Arianna sa už pevne rozhodla. Nech to má akékoľvek následky, nebude sa ich báť a bude im odvážne čeliť. Napokon, dozvie sa to, len čo bude môcť znova veštiť... a potom si osud usporiada sama.

„Áno, som rozhodnutá!“ pozrela na matku. Podišla k stolu, zobrala brko a podpísala sa na písomné zrušenie rovno vedľa podpisu ministra mágie. Po dopísaní sa atrament zaligotal, akoby tým bola nenávratne spečatená zmluva. Rumelda nespravila nič, nedala najavo svoju nespokojnosť, čo bolo v jej prípade nezvyčajné. Arianna pozrela na Snapea. Hľadala u neho podporu, ale nedočkala sa jej. Vyzeral nahnevane.

„Pán riaditeľ, teraz keď som to podpísala... už môžete,“ nesmelo začala, „zrušiť kliatbu.“

Dumbledore k nej podišiel pomalým krokom. Rumelda odstúpila a Snape vyzeral, že prestal dýchať. Arianne bilo rýchlo srdce...od strachu, od vzrušenia? Nepoznala odpoveď. Dumbledore zdvihol prútik a začal vyslovovať protizaklínadlo... okolo Arianny sa zjavila zlatá niť, ktorá ju zväzovala. Slabučko svetielkovala, a keď riaditeľ skončil, naposledy sa silno rozžiarila a napokon rozplynula. Povraz zmizol a Arianne sa uľavilo.

„Tak, to by sme mali za sebou,“ poznamenal Dumbledore, „a teraz by sme mohli pokračovať tam, kde sme prestali. Drahá Rumelda, prezradíte nám, o čom ste sa s ministrom zhovárali?“ milo pozrel na starú ženu. Arianna pocítila pohľad na svojom tele a opatrne sa obzrela, ale Snape sa už odvrátil.

„Och, tak to vás zaujíma? Minister? Nepoviem vám nič, čo by vás potešilo drahý Dumbledore, minister chcel moju spoluprácu, ale naša Rada starších nesúhlasila, bosorky sa nijako nechcú zapojiť do boja proti Tomu-Koho-Netreba-Menovať, ale teraz už máte moju dcéru, ktorá vám z pre mňa záhadných dôvodov chce pomôcť,“ rezignovala Rumelda.

„Myslíte si, že ten útok bol prvý a posledný? Pretože ja si myslím, že vy veľmi dobre viete, že to tak nie je... a ak predpokladáte, že tým, že nám nepomôžete, že sa budete dištancovať, vás Voldemort nechá len tak,...“ pri Voldemortovom mene sa obe ženy strhli, „potom sa hlboko mýlite!“

„Rada v to dúfa... ale podľa môjho názoru ďalší útok môžeme očakávať už čoskoro... tentokrát však budeme pripravení!“

„Nechcem spochybňovať metódy boja, aké vyvíjajú vaši čarodejníci, myslím si však, že sú nepostačujúce a iba zbytočne pribudnú ďalší mŕtvi,“ prehovoril Dumbledore mrazivým hlasom a pozrel na starú bosorku ponad svoje polmesiačikovité okuliare.

„Je v tom veľký rozdiel, keď bojujeme za seba a nie za ministerstvo!“ napajedila sa Rumelda, až jej navreli žily na krku.

„Ale my nebojujeme za ministerstvo, mama! Stále bojujeme za čarodejníkov, ak pomôžeme rádu, pomôžeme každému, kto o to stojí,“ pridala sa Arianna. Rumelda na ňu vrhla pohŕdavý pohľad. Riaditeľ si to všimol a všimol si aj to, ako sa to Arianny dotklo. Pristúpil bližšie:

„Chcel by som vás požiadať, aby ste ešte raz prehovorili v Rade starších v náš prospech... rozmyslite si to ešte.“

„Uvidím, čo sa dá robiť,“ neochotne pristúpila na požiadavku a s týmito slovami odišla z kabinetu. Arianna ju išla odprevadiť dolu k bráne. Mohutný vták zatrepotal krídlami, keď si stará bosorka sadala do koča.

„Dúfam, že svoje rozhodnutie neoľutuješ, Arianna,“ prehodila si okolo krku hrubý šál.

Arianna pokrútila hlavou: „Nie, mama,... ale urob o čo ťa Dumbledore požiadal, prosím,“ Dvere koča sa zavreli, odstúpila; pelikán hlasno zaškriekal a potom sa zdvihol do vzduchu a stratil na oblohe. Arianna sa vrátila späť do hradu. Na ceste do svojich komnát stretla Snapea. Zastavila sa na schodoch, kde si ju začal premeriavať.

„Dočkala si sa vysnívanej chvíle. Kto by to bol povedal, že si to minister nechá ujsť,“ škodoradostne sa uškrnul.

„A koľko zbytočných rečí okolo toho bolo,“ prešla popri ňom, chcela ho tam nechať samého, ale zastavil ju: „Vieš, do čoho si sa pustila?“

„Pusť ma!“ chcela sa mu vytrhnúť.

„Pochybujem, že to vieš! Nemôžem sa prestať diviť nad tým, čo všetko si schopná podstúpiť, len aby si dosiahla svoje!“ precedil pomedzi zuby.

„Neviem o čom hovoríš, ale možno keby si aspoň raz hovoril jasne... možno by som pochopila, tak čo keby si to tentokrát skúsil!“ rýchlo zareagovala. Pustil ju, trochu odstúpil, akoby sa mu zazdalo, že zašiel priďaleko. Už skoro zabudol, aké to je dotknúť sa jej.

„Rozhodla si sa pomáhať rádu... zistíš, čo to všetko obnáša,“ odišiel a nechal ju tam stáť. Bola si istá, že tým chcel niečo povedať, ale nedokázal to. Staré predsudky mu to nedovoľovali.

poznámka: dlho mi trvalo napísať túto kapitolu, ale ...no...neviem, či je dobrá...či má zmysel pokračovať

[ » na začiatok « ]