Poviedka:
Pridaná: 13.7.2008, 21:17:01
Čítaná: 5025×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Edmund Pixii
Stručný dej: Voľné (pred)pokračovanie Šťastného Edmunda o jeho nezvyčajnom dni na čarodejníckom festivale.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Všetko to začalo myšlienkou, nevinnou, dobrou a zaujímavou. Edmund si našiel v čarodejníckych novinách oznam na letný fest super kapely. Bol nadšený, chcel premôcť strach a zžiť sa s ľuďmi bez utrápených rodičov, no to razom vyprchalo. Nie, teraz ešte nie...

Rozhodol sa ísť vlakom, lebo vlakom nikdy nešiel a to je mu už 15 rokov. Divíte sa ako chodil na Rokfort? Tak sa už toľko nedivte a počúvajte jeho príbeh.

Občasný študent Lorendu prišiel na vlakové nástupište v jeho rodnej obci. Zobral si formulár a vyplnil ho podľa potrieb a tak ďalej, ako to chodí. Vybral si svoju najkrajšiu fotku, akú mal v repertoári, lebo sa mu nechcelo ísť k fotografovi. A ten blesk neznášal. Vždy keď sa to podpálilo, mal husiu kožu a tak to potom aj na fotkách vyzeralo. Milá teta mu ju tam nacapila, spísala všetko potrebné a odovzdala mu preukaz, na ktorom bilo do očí: Edmund Pixii

„Hurá!“ mohol ísť vlakom na polovičný lístok.

Prišiel deň H, hrozný deň, no predsa hrozne úžasný. Zdvihol ľavú ruku nad svoju zelenú šticu a v momente sa pred ním objavila ošarpaná mestská linka pobočky Rytierskeho koču. Nastúpil, no ostal stáť. Nemalo zmysel si sadať, veď to bolo kúsok. O pár minút už vystupoval z tejto hrkotavej napoly rozpadnutej konštrukcie.

Topánky sa mu dotkli červených tehál – stál na krásnej železničnej stanici – bola po rekonštrukcii na parníky. Už nebude žiadna konská železnica.

Hlboký nádych – výdych... chce to lístok. Vkročil do chladnej miestnosti, čakal len chvíľku v rade. Zatiaľ sledoval ako na tabuli vymenili papier na jeho spoj.

„Nemám lístok! Ujde mi!“

Panika pominula, len čo si pozrel čas odchodu. Mal celú celučičkú štvrťhodinu. Podišiel k staršej pani, trikrát žmurkol a ukázal preukaz s čarodejníckym kupónom na zľavnené cestovanie.

Preukaz ani neprijala, moc dôverčivá, pomyslel si Edmund.

Všetko ide plynulo, nastúpil do vlaku, našiel si útulné, ako tak nešpinavé kupé v druhej triede. Zatvoril oči a v duchu sa tešil...

Na ďalšom nástupišti sa do kupé nahrnul postarší pravdepodobne manželský pár. Neboli moc sympatickí ani odpudiví. Pripomínali rodičov Lorelai Gilmorovej z jedného pokrokového muklovského seriálu.

Ten muž sa ozval: „Máme dve miestenky pri okno.“

Miestenky v druhej triede? Podivné, pomyslel si Edmund. Ale keďže si nebol istý a ani nesedel pri okne, iba sa nad tým pousmial.

A dobre urobil, aspoň si to myslel. Lebo ten prísny pán si vytiahol veľmi zaujímavú knižku a tak sa pustil do hltania každého slova. Bola naozaj veľmi pútavá a udržala Edmundovu pozornosť až do konečnej stanice. Keby ste mali záujem, bol to Frankenstein od Mary Shelleyovej.

Vlak brzdil, stihne vyjsť? Nič nenechal na náhode a počas erdžania koní sa predieral pomedzi cestujúcich, ktorí nemali toľké šťastie nájsť si kupé.

„Uf, som tu!“ a vykročil pravou nohou z peróna, no zastavil sa, lebo tadiaľ chodili len páni s placačkami a píšťalkami. Tak si to zamieril k podchodu – ošarpanému podchodu bez cedúľ. Žiadna vydláždená podlaha, samá hlina a bahno. Vôbec to nebolo také, ako v jeho rodnej stanici. Teda tej stanici, blízko jeho rodnej stanice.

Vyšiel z budovy na slnkom zaliate udupané priestranstvo, útočisko kočov.

„Ešteže je to tak blízko pri sebe!“ zaradovali sa mu nôžky, ktoré sa od rána vôbec nenamáhali, lebo viseli zo sedadla v kupé.

Vybral si z vaku opísaný rozpis ciest vedúcich k dedinke. Nechcel znovu obťažovať TÚ OTRASNÚ pobočku Rytierskeho koča a rozhodol sa ísť verejnou hromadnou dopravou.

Opäť „Uf, idem mi to až o druhej...“ čo teraz?

Nič, sadol si na lavičku a čakal. Čoby! Edmund je rebel, objaviteľ, výmyselník... Postavil sa a išiel na 'špacír'.

Nič svetoborné neobjavil a tak sa vrátil naspäť, ani nevedel ako.

Konečne! Sedel v zadnej časti dvojposchodového kočiara, nenadhadzovalo to. (Zatiaľ) A ako sa tak blížil k cieľu začal dumať.

Vystúpim pri moste a pôjdem strmým svahom, alebo vystúpim ďalej a budem sa vracať po rovine?

Kto by sa vracal, že? A tak vystúpil skôr...

Bol v očarení. Stál na krásnej kamienkami vysypanej ceste, tohtoročné zhromaždenie čarodejníkov sa nesmierne vydarilo z pohľadu cestárov.

Preskočil járček – prepáčte, potôčik – jasne, posledné ospravedlnenie – POTOK – a išiel po svahu hore. Na chrbát krásne pražilo slniečko.

Keby sa na neho niekto pozeral z oblohy, ani by ho nevidel. Zelená štica splývala s prírodou, hnedé nohavice s konármi a ten čierno-červený vak pohupujúci sa vo vzduchu nebol ničím zaujímavý.

Po úmorných 20tich minútach stupáku dorazil do cieľa. Presne nie, ale do kľúčovej medzizastávky.

„Ahoj babi! Dedko! Ujo Jean, Pierre!“ z plných pľúc zakričal na poľnohospodársky sa činných roľníkov.

„Vnúčik!“ podišla k nemu babička a poriadne ho vystískala, až mu pár kostičiek popukalo.

„To nič babi – episkey!“ zamieril si na 2 rebrá.

A s krásnym úsmevom vnúčika prijal navrhovanú hrudku tvarohu.

„Babi, čo by som ja bez tvojej hrudy 'syra' (ako to volá babička) a domácej paštéty robil,“ usmial sa do jej starobou zmáhaných očí.

„No chudol, chlapča, chudol,“ a postrapatila mu olivovozelené vlásky.

Bolo pol tretej, krásny čas... Slnko sa zatiahlo za oblak, staručičká kobyla sa ochladzovala v tieni. Bol čas... čas na novú tvár, na novú éru... KONCERT! Ako povedal jeden dospelý čarodejník: (citácia) no a keď nie si spokojný s tým, že si introvert, tak musíš vyhľadávať také situácie, kde s tým budeš musieť bojovať a ono to prejde.

Poďme overiť teóriu, námestie plné ľudí je dosť vhodná situácia na podnietenie zmeny.

Kobylu zapriahli do brečky a smelo išla po hrboľatých cestách. Z kopca to nebol problém, ľahké pribrzďovanie od pohoniča Jeana, no len čo prišiel strmší kopec, kobyla len na sucho prehrabávala cestu. Ale načo by bol kočiar plný čarodejníkov, keď nie na pridanie konských síl? Veru, na nič.

Konečne cieľ, tri hodiny odbili. Z krásneho dedinského kostolíka sa ozývalo: „bim-bim-bim“

„Šou sa začína!“ v duchu a z plných pľúc si zvolal Edmund.

Šou bola nudná... takto skoro nemali ísť, ale naskytla sa geniálna príležitosť na pochôdzku obcou. Kam sa zatúlajú nohy pocestného? Na cintorín. Krásne, čarom dýchajúce hroby volali – oživ nás – vráť prababičku späť (aby sa zistilo kedy zomrela, čert nechcel, aby to mala na náhrobku napísané, vytepané, vyryté).

Keby aspoň kosili, nemusel by si mladý Edmund vytáčať kliešťa. Sviňucha jedna, tá správa cintorína.

A už to začína.

HUP ČASOM – MÍĽOVÉ ČIŽMY

Zotmelo sa, dal si pár pohárov teplého čaju a zamieril pred pódium.

Je desať a námestím burácajú zle zladené zvuky – čo to? Zvukár opitý, darmo mu vraví mladík, aby niečo tak a niečo onak nadstavil... Nečudo, keď sa oslavovalo od poludnia. Ani ten najlepší zvukár neodolá vínečku (ak nie pálenke, či dokonca preslávenému koňaku Martell).

Ale hrajú, hrajú a faninky prichádzajú. Námestím sa zmohla triaška, z valcov hučia pokrokové basové tóny.

No len náš Edmund mrzne, kto by tušil, že tu na horách bude väčšia zima ako v nížine?

Juj! Ten mládenec, ktorý sa darmo pokúšal navigovať zvukára, mal krásnu chalanskú vestu (určite Edmundova veľkosť). Červenú s hviezdou na chrbte. Edmund si pomyslel: „Prišla hviezda.“ Veru, tá vesta bola hviezdna. Hrubá, bavlnená – znak teplúčka.

No keď sa spoza pódia opäť vynoril, už ju nemal...

„Kam ju dal? Mne je zimá,“ drkotal Edmund.

Hviezda nám odišla, opäť si pomyslel. A tak aj on vstal zo stoličky a vybral sa za pódiom, kde už bol ako doma. Bolo to totiž jediné miesto, kde počul čo sa deje, no tie začarované valce mu nehučali presne do uší.

A čo nezbadal! Vesta sa vrátila! No fúj, ale mal ju taký človek – viac pri tele.

Ale hviezda nevyhasla, len zmenila tvár, v duchu sa uškrnul Edmund.

No potom to začalo, predspev, chvíľa napätia a vystúpil mladík bez vesty (škoda, bol v nej hviezdou) pred nedočkavý dav. Pár buchnutí do 'kopáka' a srdce hneď zmenilo rytmus tlkotu.

Zvukár konečne začaroval zosilňovač do prijateľnej podoby a ten zosiloval, devy sa išli pretrhnúť – vhodné miesto pre introverta? Kdeže, šup ho z hlavného pľacu.

A tak milý Edmund so zelenou, chvíľami modrou, oranžovou, červenou ba dokonca žltou šticou (podľa svetiel z prútikov) si vypočul nádherný koncert z odstupu, nik si ho nevšímal. Uvalili na neho splývajúce zaklínadlo? Kiežby, no aj tak si ho vychutnal... Tóny išli rad za radom, slová sa vrývali do duše:

Ak sa ti zdá, že sa dá, dobehnúť chvíľa stratená, vrav čo chceš povedať. Nesmieš sa toho báť...

Bolo to krásne, nádherne.

No smutné, hrozne smutné zároveň. Ale bol šťastný, i keď si ho neužil, ako plánoval... ale užil si ho, ako chcel... v tom momente to tak cítil. S hudbou, rodinou a smiatím sa na poskakujúcej mládeži. Devy šaleli, chalani pískali a Edmund len stál opretý o stenu (už sa ani netriasol, zvuk z valcov v ňom rozpumpoval stuhnutú krv). Pokúšal sa zapamätať si každý tón, každú scénu a každé gesto veľmi pohyblivého mladíka s gitarou na pódiu.

A potom to prišlo, mladík sa utiahol preč s Edmundovho zorného poľa. Na vyvýšenú tribúnu ladným knísavým pohybom vystúpil 'uvádzač' so starostom (vtedy to ešte Edmund netušil).

Uvádzač si začaroval hrdlo: „Ticho! Hik - vravím ticho! TICHO -hik- bude!“

A mládež híkala, pískala, hučala iným spôsobom, no chcela naspäť kapelu.

„Ticho! Silencium! (vytrvalý opilec, nevzdával sa) Predstúpi starosta!“

A z ústrania sa do svetiel dvoch hlavných lucerien, myslím troch, ale bola zima, čiže to Edmundom riadne drkotalo... „TICHO, som vravel!“ ...vystúpilo 'mladé ucho' alias starosta obce, v ktorej sa konal tohtoročný čarodejnícky letný fest.

„Dobrý večer, mládež! Tíško, hneď predám mikrofón tuto hudobníkom, ale chcel by som im (hik) odovzdať Čestné uznanie, že prišli sem k nám, nám zaspievať!“

Z prútika mu na prvý pokus vyleteli len iskričky a pivná pena, ale potom sa už ukázali papiere.

Ceremónia ukončená (o trápnosti sa nebudem rozpisovať) a kapela zahrala bonusy.

Potom už bol definitívny koniec a z introverta stále nebol otvorený človek.

„Uj,“ zaúpel si Edmund, „nemal som piť toľko teplého čaju.“ A tak sa pobral k priestoru vyhradenému pre sociálne zariadenie.

No a kto ho predbehol na tej úmornej trase? Ten mladík, hold stále bez hviezdnej vesty. Už aj motýlika mal rozviazaného. A hneď po ňom pár ucháňov (nie starostovia) s papierikmi a brkami. Jaj...

A keďže Edmund bol od narodenia zvedavý človek, tak pridal do kroku. Už zabočil smer muklovské Centrum zábavy (kde boli tie vyhradené WCká), ale čo sa nestane?

Stalo sa nemilé prekvapenie. Slávny mladík sa pohupoval pred centrom a podpisoval sa tím oným.

A čo tam robil? No to ani vrabce na rímse nevedeli, hlavne, že bez prestávky bol na pódiu, pil (určite iba vodu) a teraz stál pred Centrom zábavy. Kto vie prečo?

Ale prečo nešiel dnu? Opäť postihla Edmunda úvaha. Tak podišiel bližšie, veď chcel ísť na WC, ale ONO bolo ZAMKNUTÉ! Závora padnutá. Len do desiatej... (tak preto ho dostihli).

Po zamyslení sa nad tým, čo spravil ten mladík z pódia (bez detailov), po nájdení nového funkčného WCka (mohol skočiť do prírody) a zhliadnutí polnočného ohňostroja (ktorý netrval ani dve minúty - veru, ak je opitý čarodejník, ani jeho prútik nebude triezvy), sa pobral domov. Teda domov k babke.

Cesta bola pokojná, kobyla po nažraní nabrala energiu. Len v polke trasy na takom 4. kilometri sa uprostred cesty zastavil zajko.

„Och!“ kebyže by Edmund nebol ohučaný z koncertu, zmohol by sa na viac. Ale bol.

Tak len krásnym magickým upokojením ujo Jean dostal pod kontrolu kobylu a vyhol zajkovi tárajkovi a posádku bezpečne dopravil do domu a do postelí (tam už po vlastných).

Hrozne krásny, čarovný, magický a vzrušujúci deň 15-ročného chlapca zapísaného ako študenta Lorendu. No poväčšine študoval doma. Na každodenné cesty tam a späť nebolo peňazí a jemu to vyhovovalo. Ale vedel, že k babke už nikdy nepríde, nevedel prečo, ale cítil to tak.

-----------

voľné predpokračovanie Šťastného Edmunda... asi sa vám to k tomu nehodí, nevadí... je tu trošku väčšie osobné zaangažovanie... ale stále je to francúzske prostredie

[ » na začiatok « ]