Kapitola:
Pridaná: 30.6.2008, 16:21:15
Čítaná: 5959×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Aurora Brook, James Potter
Stručný dej: m

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, tragédia

Kapitola: 1 » Jedno novoročné ráno 2 » Stretnutie 3 » Šikmá ulička 4 » Vo vlaku 5 » Rozhodnutie Triediaceho klobúka 6 » Napadnutá 7 » Potulky a pozvanie 8 » Konflikt/y na večierku 9 » Trapasy 10 » O päť rokov 11 » Ponáhľaj sa s prekliatím... 12 » Kamoška 13 » Hádky a víťazstvá 14 » Emesio Corpus 15 » Tenebrae 16 » Lux in tenebris 17 » Netušené schopnosti 18 » Iba Helena 19 » Zlo znamená moc 20 » Čas 21 » Spomienky

Zaklopala a stisla Jamesovi ruku.

„Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí. Potisli ich a vošli do vkusne zariadenej kancelárie psychologického analytika Nemocnice sv. Munga, doktora P.E. Moriartyho. „Dobrý deň slečna Brooková, pán Potter,“ pozdravil doktor. „Prosím, sadnite si,“ ukázal na dve stoličky pred stolom, za ktorým sedel on v hnedom koženom kresle.

„Dobrý deň,“ pozdravili James s Aurorou zároveň a sadli si.

„Dostal som váš list. Nepochybne je to pre vás ťažká situácia. Vždy, keď sa menia udalosti v čase, na dotyčnom to zanecháva stopy,“ poznamenal a ponúkol ich rebarborovými keksami.

Odkedy sa Aurora vrátila do Rokfortu, prenasledovali ju nočné mory. Stále videla všetky tie vryždy, ktoré spáchala, hoci sa to nikdy nestalo. No hoci to všetko vedela, nemohla sa tých môr zbaviť, dokonca ich začala vidieť aj cez deň. Jej stav sa neustále zhoršoval, dokonca vôbec nespávala. A tak sa James rozhodol. Na konci školského roku ju presvedčil, aby sa zverila odborníkovi. Spočiatku nesúhlasila, ale nakoniec pristala. A tak je teraz tu.

„Porozprávajte mi to od začiatku,“ požiadal Moriarty a pohodlnejšie si sadol do kresla. Aurora sa zamračila a začala rozprávať. Rozprávala to už toľko krát! Priateľom, rodičom...

Ako rozprávala, znova to musela celé prežívať. Znova cítila všetku tú smrť. Najradšej by na to všetko zabudla.

„...vrátila som sa v čase zabila svoje minulé ja. Keď som sa prebrala, už bolo...no, bolo po tom,“ dokončila Aurora svoje rozprávanie.

O svojom krátkom pobyte v “prechode“ a o rozhovore so zlatovlasým chlapcom nepovedala nikomu, ani Jamesovi.

„Ja viem, že sa to nikdy nestalo, ale ja som videla všetky tie vraždy, môjho otca, priateľov a ,“ pozrela na Jamesa. „Pochybujem, že mi môžete pomôcť. Kým si to pamätám, neprestanem sa obviňovať.“

„Lenže vy viete, že sa to nestalo. A hoci ste to videli, urobila to Helena a nie vy, Aurora. Nemáte sa z čoho obviňovať,“ hovoril doktor.

„Vy neviete aké to je. Ja som to videla dofrasa! Moja ruka držala prútik a moje ústa vyslovili to zaklínadlo! Neviem, čo tu vlastne robím. Prepáč James. Odchádzam.“

Aurora vyskočila zo stoličky a vyletela z kancelárie. James ostal len zarazene sedieť.

„Musíte jej nejako pomôcť,“ prosebným hlasom oslovil doktora Moriartyho.

„Kým sa neprestane obviňovať,“ začal doktor, no James ho prerušil.

„Niečo mi napadlo. Aurora mi už dávnejšie vnukla jeden nápad. Môžem vám o ňom povedať?“

„Samozrejme, len hovorte,“ vyzval ho doktor a naklonil sa v kresle dopredu.

Len čo James dohovoril, Moriarty vstal a začal sa prechádzať. „Neviem, je to dosť nezvyčajné,“ povedal skepticky.

„A dá sa jej pomôcť inak? Aby bola taká ako predtým?“ naliehal James.

Doktor si rezignovane sadol do kresla. „Myslím, že to bude najlepšie riešenie. Ale nemyslíte, že by bolo lepšie opýtať sa na jej názor?“

„Ja neviem. Ale mám taký pocit, že sa tých spomienok nechce vzdať. Je to zvláštne, ale je to tak,“ oponoval James a hodil pohľad na okno. Bolo tam tak krásne...Ako keby sa všetko vonku vysmievalo ich problémom.

„Ako myslíte. Ja súhlasím,“ povedal doktor a zavrel poznámkový blok.

„Ďakujem doktor. Dovidenia,“ rozlúčil sa James a vyšiel z kancelárie.

Ponáhľal sa dlhou spleťou chodieb v nemocnici. Napokon sa ocitol pred maskovaným vchodom na muklovskej ulici. Zašiel do najbližšej tichej uličky a odmiestnil sa. Miesto, kde sa zjavil, bolo úplne iné ako preplnené mesto, ktoré opustil. Toto miesto bolo blízko lesa a osamotene tu stál bledomodrý dom osvetlený lúčmi popoludňajšieho slnka, obkolesený záhradou s nespočetným množstvom stromov a kríkov. James uprel pohľad na dvojkrídlové vchodové dvere domu a zamieril k nim. Opatrne ich potisol a vošiel do verandy. Zamieril ku schodom a potichu vyšiel hore. Z izby na samom konci chodby sa ozývali tlmené vzlyky. James otvoril dvere. Aurora ležala na svojej posteli a po lícach sa jej kotúľali slzy. James si k nej sadol a objal ju okolo pliec.

„Nič z toho sa nestalo,“ zašepkal jej do ucha už hádam tisíci krát.

„Prosím James, nič mi nehovor,“ prehovorila plačlivým hlasom a zatvorila oči.

James tam s ňou chvíľu ležala, a keď si bol istý, že zaspala, vstal a znova sa ponáhľal z domu. Pár metrov od neho sa odmiestnil. Treba navštíviť všetkých, ktorým to Aurora vyrozprávala a povedať im o pláne. A musí napísať list Auroriným rodičom, ktorí tak prezieravo nechali nateraz Auroru bývať samu a odišli k Joaninej matke Muriel.

Keď sa James vrátil, bola už všade tma. Slnko zapadlo už pred dvomi hodinami. Trvalo to trochu dlhšie, ako predpokladal, no nakoniec pristali. Všetci okrem Lucy, ktorá tvrdila, že to nemôže spraviť bez Aurorinho vedomia. Dokonca sa kvôli tomu pohádala s Albusom. Lenže James bol už pevne rozhodnutý a nepresvedčili by ho o opaku. Hoci sám sebe tvrdil, že je to len pre Aurorino dobro, možno v tom bolo aj niečo sebecké. Chcel späť Auroru, takú, aká bola predtým. Miloval ju, ale už sa cítil unavený z neustáleho utešovania.

„Bude to tak lepšie pre oboch,“ povedal potichu.

Žeby potláčal výčitky? Potriasol hlavou, aby sa striasol dotieravých myšlienok a otvoril dvere. Schody boli sem – tam ožiarené mesačnými lúčmi, prenikajúcimi cez okná a vyzerali ako posiate striebrom. James po nich vyšiel, pričom dával pozor, aby nezavŕzgali. Potom prešiel chodbou až k dverám na konci. Chvíľu pred nimi stál a počúval pravidelný dych, ktorý spoza nich vychádzal. Znova ho zachvátili výčitky.

Mal by som sa jej opýtať, pomyslel si a otočil sa na odchod. No potom si uvedomil, že sa rozhodol už dávno. A svoje rozhodnutie už meniť nebude. Otočil sa k dverám a otvoril ich. Aurora ležala na posteli a niečo šepkala.

„Nezabudnem,“ povedala a trocha sa pomrvila.

Každú noc. Každú noc sa tam vracala. Každú noc bola na mieste, kde naposledy videla Helenu. A vždy tam s ňou bol ten chlapec.

„Už som ti to povedal. Nemôžeš sa z toho obviňovať,“ presviedčal ju chlapec.

„To teraz nie je dôležité,“ zastavila ho Aurora. „Neodbočuj od témy. teda iba to, že si všetko pamätám zabraňuje Helene vrátiť sa?“

„Áno. Tvoje spomienky ju držia mimo sveta,“ potvrdil chlapec. „Rád by som ťa tých spomienok zbavil, ale nemôžem. Kým si to pamätáš, vzpieraš sa. Vieš prečo ťa tie spomienky tak trápia? To robí Helena. Chce, aby si sa ich zbavila a tak ju vypustila z väzenia. Na to nesmieš zabudnúť,“ naliehavo povedal chlapec a stisol jej ruku.

„Nezabudnem,“ sľúbila a usmiala sa naňho.

James Auroru pohladil po vlasoch. Už nechcel dopustiť, aby sa trápila. To nedovolí! Vytiahol z vrecka prútik a namieril ho na ňu. V duchu si ešte raz prebehol všetko, čo o tom zaklínadle prečítal a sústredil sa na tie spomienky, ktoré chcel vymazať.

„Milujem ťa,“ zašepkal. „Obliviate!“

______________________________________________________________

Posledná kapitola. Neviem prečo, ale nič necítim. To sa zrejme dostaví až neskôr. Až keď si uvedomím, že toto je úplny koniec.

Dúfam, že vás to nesklamalo. Dúfam, že sa vám páčila táto kapitola aj napriek tomu, že je veľmi krátka. Čo ako som ju naťahovala, nevydalo.

Poďakovania:

LiZinka:

Fakt ti veľmi ďakujem, pretože si čitateľkou, ktorá ma veľmi poteší každým komentárom, pretože nepíšeš len "pekné" , ale zamyslíš sa nad dejom, premýšľaš o detailoch a odpovedáš na otázky. Tvoje komentáre a sovky ma vždy suprovo potešili a povzbudili v ďalšom písaní, takže za to ti patrí jedno veľké ĎAKUJEM.

Lilly Kawako Wolfman (dvojička):

Takže tebe som o tejto poviedke povedala ako prvej, prvá si ju prečítala, pekne skritizovala a vždy ma poháňala dopredu. Naviac si super kamoška, s ktorou môžem o diele diskutovať a nezabudneš mi objasniť moje chyby, ktoré robím naozaj veľmi často.

foaly:

Patrí ti super veľké, ohromné poďakovanie, že aj keď sama píšeš tak skvele, našla si si čas a prečítala si túto začiatočnícku poviedku. Veľmi ma teší, že si vydržala moje nekonečné poznámky k mojej poviedke, že si mi nevynadala do debilov a nech sa s tým brakom dám vypchať, lebo viem, že som fakt otravná jako jed na potkany. Ja si prosto nepomôžem. Zostávam tvojím veľkým fandom vďaka tomu, že píšeš tak skvele, ale najmä kvôli tomu, že si vydržala písať si so mnou a čítať moje poviedky.

P.S.: Hlboko sa ti ospravedlňujem za použitie mena Dagon, ja som si to vôbec neuvedomila! :)

Lilly:

Veľké ďakujem za komentáre, povzbudenia, hviezdičky, za to, že si proste vydržala čítať do konca aj keď viem, že táto poviedka bola mnohkrát nudná...takže diky moc. A inak, skvele píšeš. (neviem, či som ti to už povedala)

Martina Malfoyová, Nathalie, SteQo:

Diky za komentáre, hviezdičky, proste diky že ste čítali.

amy-lily madysonova:

Diky moc za všetko, že si čítala, hodnotila, bodovala, proste, že som dostala skvelé povzbudzovnie, bez ktorého by som Auroru nikdy nedopísala.

Všetkým vám a všetkým, ktorý čítali, ale neviem, akosi som si nespomenula, patrí veľké a obrovské ĎAKUJEM. Iba vďaka vám som Auroru dokončila.

THE END!!!

(aké pekné slová... :) )

Aurora Brook

[ » na začiatok « ]