Kapitola:
Pridaná: 3.6.2008, 13:56:08
Čítaná: 4009×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Nefrit, Tom Riddle, Albus Dumbledore
Stručný dej: Nefrit zistí, že nie je úplne obyčajné 14-ročné dievča. Chcú jej Tom s Dumbledorom pomôcť, alebo ju zabiť? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » 7

Keď som dočítala knižku, bola som omráčená. Také hrozné zaklínadlá som v živote nevidela.

Po večeri som šla von. Slnko pomaly zapadalo, keď som za sebou začula smiech.

„Čo tu robíš!“ Pozrela som sa dozadu a znovu tam stáli tí istý chalani ktorí ma predtým napadli. Škerili sa ako pripečený.

„Viete čo? Keby hlúposť kvitla, tak sú z vás rajské záhrady. A teraz už vypadnite!“

„Ale, ale. Slečinka si dovoľuje. Ja by som si na tvojom mieste nezačínal,“ a priblížil sa ku mne. Zacítila som hnilobný smrad. Musela som sa premáhať, aby som nehodila šabľu.

„To ty smrdíš ako skladisko zdochnutých rýb?“ Ani som sa nestihla usmiať keď ma chytil pod krk. Pomaly začal stláčať ruku.

„A teraz čo? ty hrdinka jedna, asi nič neurobíš že?“ Zostala som v pomykove. Odrazu som nevedela čo robiť. Reflexne som schmatla prútik a nahla som povedala, mieriac naňho.

„Disengo Taquiarem Morfin!“ Chalan odo mňa odletel rýchlosťou blesku. Padol do trávy, keď spustil hrôzostrašný krik. Prišla som k nemu, keď som videla, ako mu pomaly začala horieť ruka až na popol. Pomaly oheň postupoval, keď som sa spamätala.

„Aquamenti maxima,“ Z prútika mi vyšiel silný prúd vody. Oheň sa uhasil. Chalan na mňa pozrel so slzami v očiach. Jeho prívrženci okolo stáli s otvorenými ústami.

„Nestrate tatum,“ Ani presne neviem čo som to povedala, no ruka sa mu vrátila do poriadku. Bola som z toho mimo. Hneď ma napadlo, že oni o tom vedieť nemôžu.

„Minimus penta obliviate!“ Na každého som použila toto kúzlo. V jednej knihe sa písalo, že som zmaže pamäť na najnepríjemnejšie spomienky poslendých piatich minút. Aj ja sama som bola prekvapená, koľko si toho dokážem zapamätať. Bola som z toho šoknutá.

„Hej? Čo robím na zemi?“ spýtal sa ten chalan a nechápavo sa na mňa pozrel. Ja som sa nad tým len usmiala a radšej som potichu odkráčala. Kráčala som ani neviem kam, keď som si zmyslela, že chcem ísť do Šikmej uličky.

Keď som sa do nej premiestnila, slnko už pomaly zapadalo. Všade bol kľud. Vošla som do obchodu a kúpila som si tam pergameny a brká. Mala som toho plné ruky, keď do mňa niekto vrazil.

„Prepáč.“

„To nič. Stáva sa,“ pozbierali sme všetky veci. Pozrela som sa mu do tváre. Mal blond vlasy a čierne oči. Usmial sa. Mal prekrásny úsmev.

„Ďakujem,“ nezmohla som sa na nič iné. Iba na úbohé ďakujem.

„Prosím. Nepôjdeme na čaj?“

„Hmmm. Dobre.“ Vošli sme do kaviarničky neďaleko. Objednali sme si horúcu čokoládu. Ako som sa neskôr dozvedela, volá sa Michael Stampson. Má sedemnásť a vyštudoval Rokfort.

„A čo mi povieš o sebe?“ Pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom.

„Noooo...“ Začala som sa ošívať. Akosi som nemala v láske túto tému.

„Tak, volám sa Nefrit ako som ti už povedala. Otca nemám a mama....neviem kde je. Žila som v Selrime a neviem akým spôsobom som sa dostala sem.“

„Aha.“ Pozrela som sa na hodinky. Bolo jedenásť. Takmer ma trafilo.

„Prepáč, ale už musím ísť. Je už neskoro. Tak ahoj.“

„A stretneme sa ešte? Čo tak zajtra o tretej tu?“

„Dobre. Platí. Už sa teším. Ahoj.“

„Ahoj!“

Na druhý deň ráno som sa tešila na stretnutie. Aby som zabila čas, začala som sa hrať so Shelly a čítať knižku o čiernej mágii.

„Dnes ťa niečo naučím,“

„Aaaaa. Pre Boha Tom, vieš ako som sa vystrašila. Toto mi už nikdy nerob.“

„No a čo. A budem to robiť najčastejšie ako sa len dá.“ Povedal s kamennou tvárou. No on si zo mňa posmešky robiť nebude. Už nikdy.

„Tak čo sa budeme učiť? Dúfam že si to nezabudol, aj keď to je možné, pretože ti asi vypadne všetko čo máš v tej tvojej sklerotickej hlave.“ Ha! Vrátila som mu to.

„Okamžite poď so mnou. A ani necekni!“

Znovu sme sa išli do lesa. Ešte stále som mohla vidieť pás zošúchanej trávy. Takmer som nemohla zadržať smiech. S veľkým sebazaprením som sa nesmiala.

„Dnes ťa naučím oklumenciu. Musíš si vyprázdniť myseľ. Tak ideme na to Legilimelis“

Zabolela ma hlava. Pred očami sa mi mihali obrazy ako nejaký pokazený film. Zrazu sa zastavil. Videla som niečo hrozné. V pozadí sa mihal hrad. Vyzeral na zrúcanie. Nad ním sa týčila zelená hmla, ktorá pripomínala lebku s hadom. Na zemi bolo veľa ľudí. Boli buď zranení alebo mŕtvi. Všade zrazu zavládla zima. V pozadí prichádzal vysoký muž so smrteľne bledou tvárou a hadím nosom. Nebol to muž ale netvor. Aspoň tak vyzeral. Nasledovala ho skupina ľudí. Boli celí čierni. Za nimi šiel doslova obor s chlapcom v náručí. Nechcela som sa na to už viac pozerať. Ani som nemohla.

„Expeliarmus!“ Obraz sa zrušil a Toma to odhodila o tri metre dozadu.

„To si nemala robiť,“ Rozprával pomaly a veľmi, skutočne veľmi nahnevane. Podišiel ku mne a chytil ma za rameno. Bolelo to , ale nechcela som vyzerať ako padavka. Ako som mohla tušiť, premiestnili sme sa. Boli sme v jaskyni . Bol to nejaký tunel. Po chvíli kráčania sme narazili na stenu. Z neviem akej príčiny Tom vyčaroval nôž. Myslela som si, že ma chce zabiť.

„To si si nemohol nájsť lepší spôsob ako ma zabiť?“ Pozrel na na mňa nenávistným pohľadom. Ja som naňho vyplazila jazyk. Tom si porezal ruku a krvou nakreslil znak na stenu. Stena odrazu zmizla. Zima vychádzala z jazera. Asi o dvadsať metrov ďalej som videla kamennú misu na podstavci, z ktorej sálala zelená žiara. Tom ani neviem odkiaľ zobral čln a surovo ma doň sotil. Pomaly sme sa plavili až kým sme nevystúpili na breh.

„Toto vypiješ. Nesmiem počuť žiadne námietky. Nič. Budeš pomaly piť.“ Nepripadalo mi to ako niečo hrozné. Myslela som si, že je to len voda. Veď čo je zlé na tom, aby som pila zelenú vodu? Ja na tom osobne nič zlého nevidím. Tom mi podal krčah. Ja som poslušne nabrala vodu a pomaly som začala piť. Chutilo to celkom normálne. Ako voda. Veď čo som mala čakať, keď to voda aj je? No po chvíli mi prišlo zle. Začala som si spomínať na tie najhoršie chvíle môjho života. Bolo to ešte horšie ako Cruciatus. Videla som moju mamu na zemi, potom tých hlúpych chalanov. Ešte ďalšie spomienky zo školy ako sa mi posmievali, zhadzovali ma. Ako sa mi Tom vyhráža. Bolo to hrozné. Pomaly, trhaným spôsobom som si dala krčah od úst.

„Už nemôžem.“

„Ale môžeš. Veď uvidíš. Aspoň sa poučíš čo sa má a nemá robiť. Pretože budeme podnikať takéto, akoby som to nazval „výlety“ častejšie. To bude ale sranda. Čo myslíš?“ Zasmial sa odporným smiechom.

„A teraz pi.“

„Nebudem.“ Povedala som vzdorovito. Už som nemala v pláne piť tú gebuzinu. Bola nechutná. A tie spomienky boli z toho najhoršie. No stále som mala ich útržky pred očami.

„Ale budeš. Crucio. Inak ti dopomôžem. Potom to však bude oveľa nepríjemnejšie,“ A uškrnul sa. Pomaly som sa zviezla na zem. Bolo to neznesiteľná bolesť. Keď kúzlo prestalo účinkovať, zahľadela som sa naň.

„Takto to chceš? Chceš aby som tu umrela pred tvojimi očami? Si len netvor. Nič viac. Nenávidím ťa. Hnusíš sa mi. Už nikdy, nikdy ťa nechcem ani vidieť. A teraz vypadni!“

Tom chvíľu premýšľal.

„Ako chceš,“ povedal kľudným hlasom.

„Ale keď sa chceš odtiaľto dostať von, musíš to vypiť, pretože na spodku je kľúč. Som zvedavý, kedy sa odtiaľto mieniš dostať. Zbohom.“

„A do vody by som na tvojom mieste radšej nešiel. Ale veď tebe to môže byť aj tak jedno“ Dokončil s miernym úškrnom a vydal sa na odchod. Ja som sa za ním utrápene pozrela. Veď prečo mi to robí? Čo som mu takého spravila. A vtedy mi to doplo. Chcel vidieť tú myšlienku. Nič iného mi nenapadlo. Po chvíli premýšľania som sa načiahla za krčahom a načrela do „vody“. Pomaly som začala piť. Bolo to mučenie. Po chvíli som nemohla ďalej. Padla som na zem a prerývane dýchala. Bola som veľmi smädná. Pomaly som sa priplazila k vode. Myslela som si, že Tom iba nechce aby som sa dostala preč a že sú to iba báchorky. Napila som sa. Vstúpila som do nej, pretože ma nenapadalo, ako mám odtiaľto odísť.

Úplne spokojný som sa vrátil do domova. Avšak čakalo na mňa prekvapenie. V mojej izbe sedel Dumbledore.

„Dobrý deň pán profesor,“

„Aj tebe. Tom, kde je Nefrit?“

„Čo tým myslíte?“ Chcel odviesť pozornosť.

„Nefrit tu nie je. A pani Hestonová mi povedala keď som ju hľadal, že ste odchádzali spolu. A ako vidím teraz, ešte sa nevrátila. Tak kde je Tom?“

„Nemala to robiť. Patrí tam, kde má biť. Tak je treba.“

„Ako to myslíš?“

„Zaútočila na mňa. Je to jej vina. Iba jej. Ona si za to sama môže čo sa stalo, alebo ešte deje. Neviem či to ešte vydrží. Dávam jej tak päť, najviac desať minút.“

„Tom, okamžite mi povedz kde je.“

„Čo si myslíte, že vám to len tak poviem? V žiadnom prípade. Alebo dobre. Dám vám radu. Asi sa vám zíde.

Prvá vec na zvláštnom mieste.. Viem že to nieje Bohviečo, ale mal som krátku dobu na premýšľanie. Nič originálnejšie ma nenapadlo.“

Na moje prekvapenie , Dumbledore okamžite vyšiel z mojej izby a pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý som uňho ešte nikdy nevidel.

Vedel som, že mu nemôžem veriť. Sklamal ma. Rýchlo som si vyčaroval mapu. Našiel som miesto o ktorom Tom asi hovoril. Nebol som si istý, ale musel som to skúsiť. Okamžite som to miesto našiel a premiestnil som sa tam. Bolo to na útese. Bolo počuť ako vlny narážajú do skál. Bol to ohlušujúci hluk. Pomaly som vstúpil do jaskyne. Bola tam tma.

„Lumos maxima,“ Som kráčal ďalej. No narazil som na stenu. Použil som rôzne kúzla, no ani jedno nepomohlo. Keď som sa pozrel bližšie, uvidel som znak. Bola to krv. Keď som sa jej dotkol a chytil sa späť steny, prekážka zmizla. Oslepilo ma zelené svetlo. No to čo som uvidel, mi vyrazilo dych.

Pomaly som kráčala ku strede jazera. Niečo sa mi stále obtieralo o nohy, no nepripisovala som tomu veľký význam. Myslela som si, že sú to len chaluhy alebo ryby.. Pozrela som sa smerom na cieľ. Kamenná stena. Pomalým tempom som sa k nej pohybovala. No to štuchanie do nôh sa už nedalo vydržať. Šteklilo to. Keď som bola v strede jazera, na hladine sa zjavila ruka. Zvreskla som. Bola neuveriteľne biela. Na hladine sa začali objavovať najprv ruky, no potom sa vynárali aj hlavy. Od šoku som onemela. Stála som tam s otvorenými ústami. Okolo mňa bolo čoraz viac takých stvorení. Bolo mi zima. Voda bola studená ako ľad. Mŕtvoly sa ku mne stále viac a viac približovali. Niektoré sa ma aj dotýkali. Boli studený. V tom som uvidela Dumbledora v otvore, kde bola kamenná stena. Stál tam prekvapený.

Oči mal otvorené dokorán. No dlho som naň nepozerala, pretože ma tie ruky začala ponárať pod vodu. Keď som bola potopená celá, pomaly mi dochádzal kyslík. Videla som ako nad vodou prešiel oheň, no nepomohlo mi to. Až vtedy som si uvedomila, že mám aj štít. Asi od toho elixíru som bola mimo. Pekelne som sa sústredila na to aby sa mi vytvoril. Zo zvyšku energie som ho vytvorila. No teraz bol červený ako oheň. Stvorenia niekam zmizli a ja som šuchtavým krokom išla za Dumbledorom. Keď som sa doplazila na breh, štít pohasol. Dumbledore vyčaroval nosidlá a a ja som si na ne ľahla. Povzbudzujúco sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätovala. No bola som taká unavená, že som ihneď zaspala.

Páči, nepáči? Dúfam že hej a keď nie tak napíšte do komentárov prečo. Ďakujem všetkým ktorí túto poviedku čítajú. Zvlášť Šárke a Katke. Prepáčte to meškanie. Ahoj!

[ » na začiatok « ]