Poviedka:
Pridaná: 14.4.2008, 19:26:43
Čítaná: 4051×
Hodnotenie: (počet hlasov: 21)

Typ: Fiction
Postavy: Ja
Stručný dej: O živote a smrti...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

...

Stála som sama pri odľahlej autobusovej zastávke. Mraky zastreli horúce zapadajúce slnko a na rozpálenej ceste sa objavili kvapky dažďa, ktoré ihneď uschli. Dážď postupne zosilnel a nehybný horúci vzduch vystriedal chladný vánok. Cítila som, ako mi z vlasov stekajú kvapky vody na krk a za tenké tričko. Striaslo ma. Teplý vietor mi rozfúkal už aj tak strapaté vlasy. Skryla som sa do polorozpadnutej zastávky a vytiahla z vrecka mobil. Žiadna SMS-ka, žiaden zmeškaný hovor. „zabudol na mňa!“ pomyslela som si nazúrene, no zároveň aj sklamane. Čakala som tam takmer hodinu a nič.

Vybrala som peniaze a pozorovala blížiaci sa autobus. S vrzgotom zastal predo mnou. Bol takmer prázdny, len vzadu sedeli akési indivíduá v kapucniach a zazerali na mňa. Z vlasov mi stále kvapkala voda na špinavé schody autobusu. Nervózny šofér na mňa zazeral, ako celá mokrá nastupujem, a neprítomne mi strčil do ruky lístok, ani nečakal čo poviem.

Sadla som si k oknu a nohy oprela o sedadlo predo mnou. V ušiach mi znela smutná pesnička z MP3 a v tom momente ma pochytila melanchólia. Kvapky dažďa stekali po skle autobusu, akoby aj on plakal. Utrela som si slzu, čo mi pomaly stekala po líci a vychutnávala si pomalú pesničku. Mobil mi zavibroval vo vrecku. Jeho meno mi bilo do očí a len ma zbytočne nazlostilo. Nezdvihla som, len sledovala ako vyzváňa.

Svet za oknom sa mihal a pripomínal mi môj život. Rýchly, rozmazaný, smutný... Už som ani nečakala že sa mi stane niečo dobré. Akonáhle sa zdalo , že už-už sa všetko zlepšuje, okamžite sa stalo niečo, čo ma zakaždým zlomilo. Ľudia mi nepomôžu, sama si nepomôžem. Často som sa zamýšľala na smrťou, ale vždy som sa spýtala: Načo? Načo by som mala umrieť? Bolo by to lepšie? Možno by som nemyslela, nesmútila, ani by som nežila... To chcem. Už to neznesiem. Občas sa cítim ako troska, len sedím a rozmýšľam. Myšlienky mi bežia hlavou, no ja neviem na čo vlastne myslím. Je to ho tak veľa, na normálneho človeka až príliš. Najbližší ľudia ma opúšťajú a ja to už ani len nepostrehnem. Strát mám v živote tak veľa, že si už ani nevšimnem to, čo mi tu ostalo.

To čo chceme, mať nemôžeme, no to, na čo by sme v živote ani len nepomysleli, prichádza vtedy, keď nám to najviac uškodí.

S takýmito myšlienkami sa aj cesta autobusom mení na nekonečnú nočnú moru, ktorá aj tak raz skončí.

Autobus zastal uprostred tmavého mestečka. Vystúpila som zase do dažďa a prehodila som cez seba vlhkú mikinu. Kráčala som po úzkom chodníku pomedzi domy, skratkou k tomu môjmu. Na okolí nebola žiadna lampa, tak som svietila mobilom, aby som videla aspoň na kľúčovú dierku. Dvere však boli odomknuté. Vošla som do neosvetleného dvora a rozštekala psa. Auto stálo v garáži a cez okno som videla svietiť nočnú lampu. Zúrivo som tresla dverami až sa otriasla stena a vbehla som rovno do obývačky. Spal na gauči. Nevinne, akoby sa nič nedialo. Akoby nemal pred troma hodinami vyzdvihnúť zo vzdialeného mesta svoje dievča. Hodila som mu na hruď kľúče a on sa strhol.

„To... čo sa deje?“ sadol si a zazeral na mňa akoby som spadla z Marsu. Ani sa mu nečudujem...pomyslela som si ...pripadám si ako z inej planéty.

„Vôbec nič sa nedeje.“ Odvetila som chladne a hodila doňho aj mikinu nasiaknutú vodou.

„Tak prečo si celá mokrá? A kde si bola do... ach nie!“

Konečne mu dotieklo... pomyslela som si a po tvári mi stekali slzy. Vstal a podišiel ku mne.

„Prepáč mi. Zabudol som na to. Mali sme generálku, potom vystúpenie a ja.. vypadlo mi to, bol som unavený a šiel som rovno domov.“

„To nič.“ Prehovorila som s plačom a on si ma privinul k sebe.

„Tak čo vzali ťa?“ spýtal sa, aj keď asi poznal odpoveď.

„Nie! Stála som tam ako taký idiot a oni ma odmietli. Ani len na to nepozreli. Vraj je to priveľmi... no...jednoducho sa im to nepáčilo!“ zavzlykala som ešte viac a vytrhla som sa mu z náruče. „Ale teba to trápiť nemusí! Ty si dosiahol čo si chcel, ja som si zvykla na to, že sa mi v živote už nič dobré nestáva.. aj keď sa snažím...“ zmĺkla som, rozbehla som sa k dverám a vybehla do dažďa. Snažil sa ma zastaviť, no ja som bežala takmer bez dychu cez pár ulíc, ako zmyslov zbavená. Premočená a zadychčaná som sa ledva držala na nohách a zakopla som. Spadla som na zem a ležala uprostred kamennej cesty. Hlava mi krvácala a necítila som si nohy. Slzy mi od bolesti stekali po celej tvári a ja som myslela len na to čo všetko mi život zobral. Ľudí, ktorých som milovala a činnosti, bez ktorých som nemohla byť, boli preč. Pocit beznádeje vo mne prevládal už dlhší čas, no nikdy som sa nezrútila, ale šla som ďalej. Teraz to nešlo. Nevládala som sa zdvihnúť a vrátiť sa k tomu najlepšiemu, čo mi život v tomto čase dal. Len som tam ležala na silnom daždi a nevedela som či žijem alebo som mŕtva. Bolo mi to jedno a po dlhom čase som sa cítila dobre. Nebola mi zima, necítila som studený dážď ani nevnímala rýchli buchot srdca. Videla som len jasné svetlo, ktoré mi dodávalo silu. Tváre ľudí, ktorých som mala tak rada, sa na mňa usmievali, akoby ma chceli povzbudiť. Videla som ako opúšťam tento svet, no nevedela som čo bude ďalej. Zvedavosť zmiešaná so strachom ma ťahali preč... ďaleko od všetkých problémov. No čosi ma nútilo ostať.

Zrazu som precitla. Držal ma v náručí a silné svetlá auta ma na chvíľu oslepili. Nevládala, ani som nechcela nič povedať, len som sa ho držala a nechala som sa viesť niekam, kde sa dám opäť o poriadku. Hlavné bolo že tam bol on.

* * *

Možno je život krutý a pripravil mi množstvo problémov, no vždy je tu aspoň jeden človek, pre ktorého sa oplatí žiť.

Venované človeku, ktorý si to naozaj zaslúži. Milujem blond! :)

[ » na začiatok « ]