Poviedka:
Pridaná: 9.4.2008, 17:04:35
Čítaná: 5233×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Sirius Black, Camille, James Potter, Lily Evansová, Bellatrix Lestrangeová
Stručný dej: V tomto príbehu neostal Sirius Black starým mládencom, svoju lásku našiel v spolužiačke Camille. Ich príbeh však nemal šťastný koniec.

Literárna forma: próza
Žáner: romantika, tragédia

Sirius sedel pri jazere a asi prvý krát za celý školský rok bol sám. Len tak hľadel svojimi psími očkami na oblohu a sledoval hviezdy. Svieži letný vánok mu hladil čiernu srsť a on si naplno užíval tento okamih. Bol sám, ale nikdy v živote nebol taký šťastný.

Síce ho trocha popadla nostalgia, že končí škola a že už nikdy s Jamesom nebude môcť provokovať Filcha. Majú už sedemnásť rokov, ale stále sa pri tom tešia ako malí chlapci. V duchu sa zasmial, lebo si spomenul na desiatky zlomených sŕdc, stovky sĺz a milióny faciek, ktoré mu venovali jeho bývalé. Až doteraz bol najväčší Casanova, ale teraz... teraz spoznal anjela. James konečne ulovil svoju dlhoročnú lásku, Evansovú. Sirius vždy vedel, že raz určite neodolá. Nikdy si nemyslel, že by bola taká ako tie hlúpučké sliepky, vedel, že ona a James sa milujú a budú tým najkrajším párom. Teda, až po ňom a jeho nádhernou Camille. Ona nie je taká, ako ostatné, je proste... to najlepšie, čo ho v živote stretlo. Celých šesť rokov bol taký slepý, ona bola stále pri ňom, bola jeho priateľkou a on ju prehliadal akoby ani neexistovala. Ale teraz sa všetko zmenilo a ten najkrajší kvet na svete patrí jemu.

Niečo vedľa neho jemne zašuchalo, strhol sa a poobzeral si tichú nočnú záhradu. Nič nevidel, ale keď sa pozrel lepšie, uvidel nádherného bieleho psa ako sa blíži k nemu tak honosne a nádherne. Hneď v ňom spoznal svoju lásku. Podišiel k nej bližšie. Chvíľku si len hľadeli do očí a potom sa len letmo dotkli studenými ňufákmi. Spolu sa posadili na jeho pôvodné miesto a v priebehu malej chvíľky z nich boli mladí ľudia, ktorí mali oči len pre seba. Sedeli pri sebe tak blízko, blízučko, že zaiste cítili dych toho druhého. Čiernovlasý chlapec s peknými sivými očami jemne pohladil svoje dievča po tvári a ona mu venovala obrovský zamilovaný úsmev. Aj on sa na ňu usmial a slabo zašepkal: „Milujem ťa.“

Ona sa trocha zapýrila a sklonila pohľad. Sirius sa na ňu vystrašene pozrel, odhrnul jej prameň bledohnedých vlasov a pozrel jej do modrých očí. Uvidel v nich lesklú slzičku a chcel niečo povedať, ale nevládal vydať ani hlások. Nakoniec neurobil nič, len jednoduchý pohyb a ich pery splynuli v jedny. Hladil ju po vlasoch a bozkával ju s obrovskou vrúcnosťou a vášňou. V tej chvíli nepotreboval nič iné, chcel len cítiť jej jemnú vôňu a byť s ňou. Jemne sa od neho odtlačila a pozrela do zeme.

„Ja...“ Chytil ju za ruku, ona ju neuhla, len tíško vzdychla. „Milujem ťa viac ako čokoľvek, Sirius...“ Teplá slza jej stiekla po líci. Pustil jej ruku, zložil jej okuliare a utrel jej slzu.

„Camille, ja ťa nikdy neopustím. Nikdy som nikoho tak veľmi nemiloval. Nehovor, že ty necítiš to isté...“

„Bojím sa Sirius, bojím sa toho, čo bude ďalej, veď vieš, čo nás čaká, ak ostaneme spolu. Vieš, že v tejto dobe som v obrovskom nebezpečenstve a ty kvôli mne tiež...“

Privinul si ju bližšie k sebe a začal jej hladiť vlasy. Spoločne sledovali hviezdnu oblohu a boli šťastní, možno posledný krát v živote.

Sirius stál na vlakovej stanici v Londýne a pobavene sledoval, ako si James nemôže poradiť s Lillynym kufrom. Všimol si, že aj Camille sa usmieva a bol rád, že nie je smutná. Bol rád, že je rovnako šťastná ako on.

Asi za desať minút sa pri nich zjavili aj ich priatelia a spoločne vyšli zo stanice.

„Tak a je to tu.“ Veľavýznamne začal James. „A čo budeme teraz robiť? Skúšky sme všetci zvládli na výbornú, máme pred sebou len nádherné chvíle!“ Privinul Lilly k sebe a vášnivo ju pobozkal. Sirius s Camille sa na seba len pozreli a obaja v tom pohľade prečítali to isté. Vedeli, že to nebudú mať ľahké, ale vedeli, že ich láska zdolá všetky prekážky. Chytili sa za ruky a spoločne vykročili naprieč novému životu.

„Tak toto je naše nové, podotýkam dočasné bydlisko.“ James sa prechádzal po veľkej prázdnej miestnosti, ktorá mala byť zrejme ich novou obývačkou.

„Samozrejme James, nemôžeme všetci štyria donekonečna bývať u tvojich rodičov.“ Zasmial sa Sirius a položil na zem svoje kufre.

„A kde máme naše lásky?“ James odhrnul záves na okne, čo bola jediná vec v celej miestnosti a behal pohľadom po dvore. Uvidel dve pekné ženy ako sa veselo zhovárajú a ukazujú pritom na susedné domy. „Ach áno, zoznamujú sa s okolím.“ Otočil sa na priateľa a usmial sa. „Sirius, som taký rád, že nám to takto vyšlo.“

„Vieš, že aj ja kamarát.“ Sirius sa usmial, objal svojho najlepšieho priateľa a bratsky ho potľapkal po chrbte.

„Ale, ale! Chvíľku vás necháme osamote a vy takto?!“ Camille sa zasmiala a hodila očkom po svojej láske. Vedela, že poznámky takéhoto typu neznáša. Sirius sa na ňu škaredo pozrel, ale keď jeho výraz prešiel do bláznivého úškrnu, začala cúvať. Narazila do steny a začali sa naháňať ako malé deti. James s Lilly už poznali takéto ich malé výstupy a začali pokojne vymýšľať, kam postavia nábytok.

„Sirius, bojím sa, čo ak...“ Camille sa v očiach znova zaleskli slzy.

„Neboj sa miláčik, idem tam s tebou. A smrťožrúti by tam nemali byť. Nemôžu o ňom v žiadnom prípade vedieť.“ Sirius ju chytil za ruku a snažil sa do toho dotyku vložiť čo najviac energie.

„Mám strašne zlý pocit Sirius. Bojím sa.“ Sirius nič nepovedal, len si ju silno k sebe privinul a vrúcne pobozkal.

„Neboj sa, idem tam s tebou.“ Otvoril dvere a spolu vykročili do daždivej noci. Silno si stisli ruky a obaja sa naraz premiestnili.

Ocitli sa na tichom mieste, jediné, čo počuli boli ich vlastné kroky a jemný dážď, ktorý im udieral na tmavé habity. Sirius pevne zvieral v ruke prútik. Vedel, že sa im nič nemôže stať, vedel, že je to minimálne nebezpečná akcia a že človek, po ktorého majú prísť nie je pre Voldemorta až tak dôležitý.

Kráčal po vlhkej zemi za svojou láskou a stále sa obzeral. V diaľke uvidel malý drevený domček a trocha mu odľahlo. Bola tma a vtedy ešte nevidel to, čo si všimol, keď prišli bližšie. Dvere do domu boli rozbité a bolo vidno, že to muselo urobiť kúzlo. Siriusa premkol hrozný pocit, chytil Camille za ruku a rázne jej povedal: „Okamžite sa vráť domov, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

„Pre Merlina, Sirius, neblázni.“ Zasmiala sa Camille, ale on videl strach v jej očiach. V tejto dobe si ničím nemohli byť istý a už bol čas, aby sa prestali klamať.

„Camille, láska...“ Začal ticho Sirius, ona mu však len priložila ukazovák na pery a vošla do domu. Rovnako ako vonku, aj tu bola strašidelná tma. Na okná udieral silný dážď a kdesi v diaľke zahrmelo. Camille prešla cez obývačku so vzpriameným prútikom a stará drevená podlaha tíško zavŕzgala. Sirius bol ako v tranze, nevedel, kam sa má pozrieť skôr, netušil, čo by mal robiť.

„Sirius, rozdeľme sa, takto tu budeme celú noc.“ Povedala Camille a on nestihol ani nič namietnuť a už mierila na druhý koniec domu. Aj on už chcel byť odtiaľ preč, tak vybehol po schodoch na druhé poschodie. S tichým zaplakaním dverí vošiel do jednej z miestností na poschodí. Nebolo tu nič, len zaprášená posteľ a rozbité okno. Poobzeral sa po miestnosti a keď nič nenašiel, vydal sa teda do ďalšej. Ani v tej nebolo nič, len pár pavučín a starý písací stôl. A vtedy mu to došlo. Prečo by ich ministerstvo posielalo na miesto, kde už roky nikto nebol? Iba ak...

„Camille!“ Ako šialený zletel dolu schodmi, keď zrazu začul zdesený Camillin výkrik. Dobehol do obývačky a uvidel asi päť čiernych postáv, ako sú postavené do kruhu okolo jednej, zvierajúcej sa od bolesti.

„Nie, prosím nie... Prestaňte!“ Kričala úbohá Camille, ale bolesť bola čím ďalej silnejšia.

„No kde máš teraz svojho drahého? Kde je? Zdúchol... Samozrejme, tak ako vždy... Náš svätý Sirius!“ Ženský hlas sa ozval po celom dome.

„Tu som sesternička! Vždy som vedel, že ste zbabelci! Až piati na dvoch?! Tomu sa hovorí úroveň!“ Sirius vyšiel spoza rohu a nenápadne sa pozrel na Camille, ktorá sa nehýbala, ale vedel, že žije, cítil to.

„Neprovokuj bratranček, lebo zomrie!“ Vyškrekla Bellatrix a namierila prútik na Camille. Ostatní smrťožrúti sa zachechtali.

„No tak do toho, urob to!“ Vykríkol Sirius. Bella mykla plecom a nadýchla sa, Sirius sa strhol a urobil krok dopredu. Usmiala sa a víťazoslávne na neho pozrela. Stále držala vo vzduchu prútik namierený na Camille.

„A čo keby som to naozaj urobila?“

„Varujem ťa Bellatrix...“ Sirius namieril na Bellu prútik a sledoval pri tom ich spoločníkov. Všetci mierili priamo na neho. Z nepríjemného ticha ich všetkých vytiahol tichý hlások.

„Sirius, zachráň sa, odíď.“

„Camille, nie, nenechám ťa tu.“ Sirius zložil prútik a kľakol si k umierajúcej Camille.

„Ach, aké romantické...“ Bellatrix zdvihla nad hlavu prútik. „Len škoda, že to musím ukončiť. Je mi naozaj veľmi ľúto, že ti takto ublížim bratranček, ver mi... Avada Kadavra!“ Chladný výkrik sa ozval prázdnym domom a búrka vonku začala ešte viac zúriť. Všade blikali blesky a hrôzostrašné zvuky všetkým naháňali zimomriavky. Zrazu sa odniekiaľ zablyslo modré svetlo a Sirius padol na zem.

Otvoril oči. Všade okolo neho sa zohrávali súboje. Všimol si Jamesa a ešte nejakých zamestnancov ministerstva a bol, rád, že ich vidí. Ale potom mu padol zrak na Camille, ktorá ležala len niekoľko centimetrov od neho. Bola nehybná, dokonca ani nedýchala.

„Camille!“ Vykríkol od zdesenia a z posledných síl sa doplazil k nej. Chytil jej studenú ruku a vtisol bozk na jej skrehnuté pery. Po líci mu stekala jedna slza za druhou. Pritískal k sebe jej nehybné telo a pomaly sa s ním kolísal. Bozkával jej bledú tvár, a ticho šepkal:

„Láska, neopúšťaj ma... Ja nechcem, aby bol koniec...“

***********

Je to taká jednorázovka, žiaľ len, jedna a musela byť o Siriusovi, šak ma poznáte (Teda, niektorí.. :D ) Ale teraz vážnejšie. Berte to ako takú rozlúčku z mojej strany... :( Je to pravdepodobne to posledné, čo som tu napísala, takže... :( Lúčim sa

Vaša Sesilia

[ » na začiatok « ]