Kapitola:
Pridaná: 25.2.2008, 18:53:25
Čítaná: 3968×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Will Carter, Robert Davis, Peter Crombie, Steve McCoy, Nancy Brownová
Stručný dej: Will Carter z bájneho rodu Carterovcov prichádza s menším oneskorením na Rokfort. Do ktorej fakulty sa dostane už 13-ročný Will?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Úplne nový svet 2 » Triedenie a prvé čarovné dni

Na to, že cesta do hradu bola hrboľatá a kľukatila sa, koč nenadskakoval a bolo v ňom celkom pohodlne. Pohyboval sa úplne sám, akoby ho ťahali neviditeľné kone. Slnko sadalo za obzor a jasnooranžové nebo začalo tmavnúť.

„Rýchlo, prezlečme sa do habitov, inak z nás Nancy buď dostane infarkt alebo vytlčie dušu,“ zvolal Peter a vybalil si z príručnej tašky svoj habit.

„To máš pravdu. Odkedy je prefektkou berie to dosť vážne,“ odpovedal mu Bob a tiež si začal obliekať čierny školský habit, zároveň so Stevom.

Aj Will si obliekol ten svoj, no keď si prestrčil hlavu cez otvor a uvidel tri červeno-zlaté znaky na hrudiach svojich spoločníkov, ovanul ho nepríjemný pocit. Pochybnosť.

Tiež sa dostanem do Chrabromilu ako oni?, pomyslel si.

V diaľke sa začínala črtať silueta veľkého hradu. Slnko už zapadlo úplne a tak sa v ňom rozsvietili svetlá. Chladný vánok sa pohrával chlapcom s vlasmi.

Asi o dvadsať minút sa ocitli pod hradom. Spolu s nimi tam bolo ešte niekoľko stoviek detí, ktoré teraz prišli, a pomaly sa poberali do vnútra hrubých kamenných múrov cez vysokú bránu. Chlapci tiež vošli a práve kráčali po chodbe do Veľkej siene, keď ich zastavilo staršie plavovlasé dievča.

„Urobili ste mi radosť, chalani!“ vyhŕklo zo seba. Na hrudi sa jej vypínal zlatý odznak s nápisom PREFEKT.

„Ahoj, Nancy,“ pozdravili Bob s Petrom, Steve len niečo zamrmlal (čo znelo asi ako: „Nazdar.“).

„Ty si William Carter ?“ Nancy sa zamračene pozrela na Willa, no akoby ju práve niečo dôležité napadlo, pokračovala, „jasné, že si – jediný vysoký chlapec bez fakultného znaku. Poslali ma za tebou, vraj ťa mám pripraviť na triedenie.“

„Ale ja ...“ nedokončil svoje Will a Nancy ho už ťahala preč od nových kamarátov. Predierali sa pomedzi rady študentov hrnúcich sa do Veľkej siene a zastavili sa až pred dverami, do ktorých ho Nancy strčila a sama za ním vošla. Bol to taký väčší kumbál, akurát bez metiel a čistiacich prostriedkov. Dve stoličky a pár nakopených starých lavíc tvorili celé vybavenie miestnosti, z ktorej dýchal prach.

„Posaď sa,“ rozkázala Nancy, zatvorila dvere a tiež sa usadila na jednu zo stoličiek. „Takže. Mám ťa pripraviť na triedenie. Možno vieš ako prebieha, možno nie, ale v každom prípade by si to mal vedieť aj tak. Keď sa všetci študenti usadia pri svojich stoloch – každáfakulta má jeden – vojdú prváci. Vyvolávajú ich po mene, oni si sadnú na stolček a nasadia si Triediaci klobúk. Ten im povie, ktorá fakulta sa im najviac hodí a do ktorej pôjdu. Keď sú všetci prváci rozdelení, sadnú si ku svojim stolom a začne uvádzacia hostina. To by sme mali,“ uprene hľadela svojimi gaštanovými očami na Willa a informácie zo seba chrlila ako dáky gejzír. Sedel bez pohnutia a pozorne ju počúval.

„No teraz príde zvrat. Akonáhle priradia posledného prváka, vojdeš ty a sadneš si na stolček. Keď ťa klobúk zaradí do fakulty, sadneš si za príslušný stôl a až potom začne hostina. Tá nikdy nezačína skôr ako po dokončení slávnostného triedenia, takže dúfam že to klobúk s tebou rýchlo vybaví. Aj keď, vzhľadom na tvoj vyšší vek, pochybujem, že to bude vôbec možné, takže si tam pobudneš zrejme hodnú chvíľu.

Nezľakni sa, keď budeš počuť v hlave cudzí hlas, to sa ti len klobúk bude prihovárať.“

Z Veľkej siene sa ozval potlesk.

„Všetko jasné ?“ opýtala sa Nancy uisťovacím tónom.

„Á-áno,“ odpovedal jej Will trochu v pomykove. To plavovlasé dievča urobilo naňho svojou výrečnosťou dojem.

Cez dvere bolo počuť obrovský potlesk.

„Už začalo triedenie,“ odtrhla Nancy oči od Willa a pozrela na dvere – ten predchádzajúci potlesk si zrejme nevšimla od veľkého sústredenia, aby Will pochopil správne čo mu hovorila. „ Máme ešte trochu času sa pozhovárať.“ Znova hľadela na Willa, no nie už s takým fanatickým výrazom tváre.

„Takže ty si naozaj brat Ollivera Cartera ?“ spýtala sa ho, no nedala mu čas aini na odpoveď, keď ho zaplavila lavína jej otázok. „Aký je ? Má dievča ? ... určite áno, veď je úžasný ... Aké je jeho obľúbené jedlo ? A farba ? ... dúfam, že žltá tak ako moja ... No ?“ vyhŕkla.

„No, ehm ... vieš ...“ uvidel jej v očiach ten zasnený dievčenský pohľad. Mesmel ju sklamať. „No ... ja vlastne brata ani poriadne nepoznám.“ Sklamal.

„Ale s tou farbou som si istý. Je to žltá ... myslím.“

„Aha. No to nevadí,“ skrúšene odpovedala, „aspoňže tá žltá ... A čo ty ? Do ktorej fakulty chceš ísť ?“

„Do Chrabromilu Už som si tam našiel niekoľkých kamarátov.“

„Postrehla som. Aj ja som v Chrabromile. Dúfam, že sa tam dostaneš. Aj Olliver tam chodil,“ a na jej tvári sa znova na chvíľu usadil ten zasnený výraz.

To áno – chodil.

Znova sa ozval búrlivý potlesk.

„Ako dlho si už prefektkou ?“

„Toto je druhý rok,“ odpovedala mu a vrátila sa do reality, „bola som veľmi poctená, keď som dostala odznak.“ Poklopkala si po zlatom odznaku na hrudi. „Vieš, usilovala som sa oň už od začiatku.“

Zase potlesk.

„A aké to je ?“ opýtal sa jej náhlivo, „nosiť odznak prefekta ?“

„Úžasné. Cítiš vtedy pocit zodpovednosti a zadosťučinenia, hlavne, keď sa ti podarí pomôcť svojim študentom.“

„Asi áno. Tiež by som chcel pomáhať.“

A znova.

„Ak sa budeš snažiť, možno tiež získaš prefektský odznak.“

„Ešte som sa ťa na to nespýtal, ale ako sa voláš priezviskom ?“

„Brownová. Nancy Brownová. Teší ma.“ a podávala mu ruku.

A ďalší.

Brownová ?!

„Brownová ?!“

„Áno. Nepáči sa ti niečo na mojom priezvisku ?“

„Nie, nie, to nie ... len ma to dosť prekvapilo. Ty si príbuzná Felicitas Brownovej ?“

„Tá najbližšia, je to totiž moja mladšia sestra. Má asi toľko ako ty.“ Ruku mala stále vystretú.

„Och, prepáč,“ uvedomil si Will svoju nezdvorilosť a konečne jej ňou potriasol.

A ďalší.

„Vy sa už poznáte ?“ opýtala sa ho Nancy s údivom, „dosť ma to prekvapuje – Felicitas nemá až tak veľa kamarátov v mužskom rode. Deväťdesiatdeväť percent jej známostí tvoria dievčatá. Kde ste sa stretli ?“

„Ešte vo vlaku. Ale spoznali sme sa len tak, zbežne.“

A znova sa ozvalo tlieskanie ozývajúce sa po chodbe.

„Hm ... zaujímavé.“

„A ešte ... mohla by si mi, prosím, niečo vysvetliť?“

„Iste. Pýtaj sa. Počúvam. Vlastne, som tu preto.“

„Kto je to Hagrid ?“

A opäť potlesk.

„Hagrid ? No predsa, to je náš hájnik. Je polobor a preto nemôže čarovať - ministerstvo mu to zakázalo. Dokonca ho chceli uväzniť do Azkabanu, no neviem prečo – keď tak nad tým teraz rozmýšľam, on o tom vlastne nikdy nehovoril. Voľakedy chodil tiež na Rokfort, ale po bližšie neznámom incidente ho vylúčili. Potom bezcieľne blúdil po svete. Keď sa však riaditeľom stal Dumbledore, pozval Hagrida späť a ponúkol mu tu miesto školského hájnika. A on ho zobral. Teraz má na starosti školský areál aj Zakázaný les.“

Opäť potlesk.

„Ale nemusíš sa báť. Myslím Hagrida. Je to strašný dobrák a je veľmi milý, i keď má zvláštnu záľubu v nebezpečnejších tvoroch.“

„A les – prečo je zakázaný?“

„Žijú v ňom čarovné tvory, niektoré zákonmi chránené, iné zasa smrteľne nebezpečné. Ani jednému študentovi sa tam neodporúča chodiť, hlavne nie po zotmení. To sa musia všetci zdržiavať v hrade. Dokonca aj niektorí profesori sa lesu vyhýbajú.“

A znova potlesk, značne väčší ako ten posledný.

To ich už nebolia ruky ?

„Poďme už,“ zavelila Nancy. Postavila sa a odkráčala k dverám. Will sa zošuchol zo stoličky a pobral sa za ňou. Znovyu sa ocitli na chodbe, ktorá bola momentálne ľudoprázdna, len niekoľko perleťovobielych duchov prechádzalo cez stenu do Veľkej siene. Obrovské dubové dvere vedúce do nej boli doširoka otvorené.

„Počkáme ešte tu – kým ťa vyvolajú.“

Znova sa ozval hlasný tleskot. Tentoraz znel oveľa zvučnejšie a silnejšie, keď jeho a Willa už neoddeľovali dvere.

„Violet Woodová !“ rozľahol sa ženský hlas po sieni i chodbe. Asi o desať sekúnd neskôr sa ozval iný hlas – hrubší a chrapľavejší, akoby znel spod hrubej vrstvy prachu – podobal sa na šuštanie látky.

„CHRABROMIL!“ vykríkol

Zvuk stoviek tlieskajúcich dlaní sa rozľahol po chodbe.

„Zachary Yverson !“ znel už trochu unavený ženský hlas.

„BYSTROHLAV!“ zvolal ten neznámy zaprášený hlas.

Potlesk obsadil celú Veľkú sieň. Tentokrát ho sprevádzali i nadšené výkriky a piskot – študenti už boli zrejme netrpezliví a hladní, a tak zrejme tým hlukom chceli privolať večeru čo najskôr.

„Teraz pôjdeš ty.“ ozvala sa za ním Nancy.

No žiaden výkrik Willovho mena nenastal. Potlesk a krik utíchol a on počul cinkot kovu o sklo – ako keď sa klope príborom o pohár pri slávnostných prejavoch.

„Viem, že triedenie už oficiálne skončilo,“ zvolal pokojný, mierny, no silný mužský hlas. „Viem, že sa už všetci tešíte na bohatú hostinu, ktorá na vás čaká. No musím si splniť ešte jednu milú povinnosť. Musím vám s radosťou predstaviť a privítať nášho nového, aj keď trochu oneskoreného, študenta. Prišiel k nám až z pevniny, z Nemecka. Anglický jazyk však vynikajúco ovláda, pretože sa tu narodil, preto si nemusíte robiť starosti s tým, či si budete rozumieť alebo nie. Nepochybne bude prínosom pre našu školu, tak ako aj každý jeden z vás. Na Rokforte študovali takmer všetky generácie jeho predkov. A teraz k nám nastupuje aj on. Vitaj !“

Po Veľkej sieni sa rozozvučal známy unavený ženský hlas: „William Carter !“

„Veľa šťastia,“ popriala mu Nancy a s citom ho potlačila do masívnych dubových dverí. Will sa rozochvel a odvahu mal kdesi v žalúdku.

V Sieni nastal šum pri všetkých stoloch (aj profesorskom). Vykročil vpred a pokúšal sa stratenú statočnosť nájsť. Cítil na sebe nechápavé a prekvapené pohľady ostatných študentov. Pozeral sa len pred seba. Nemyslel si, že to bude jednoduché, no ani také nepríjemné. Prial si aby ho niekto podporil. Cestou medzi stolmi si všimol pohyb (Nancy si sadala medzi svojich spolužiakov), avšak jediné na čo sa sústredil bol starý, ošúchaný, zaprášený a špicatý čierny klobúk na drevenej trojnožke. Bielobradý dôstojný čarodejník presne oproti Willovi, oblečený v žiarivozelenom habite so zlatými a striebornými hviezdami, sa naňho spoza polmesiačikovitých okuliarov milo usmial. Sedel za najvyšším miestom profesorského stola.

Will pokračoval až k pódiu, na ktorom bol stolček s klobúkom. Starec sa naňho stále usmieval. Will vystúpil po niekoľkých schodíkoch a zmetené pohľady študentov na sebe stále cítil, no mierny zjav toho starého čarodejníka s vlasmi tak dlhými ako jeho brada po pás, ho zvláštne upokojil.

Zrazu Sieňou prenikol ten zaprášný a chrapľavý hlas.

„Ty si William Carter ?“

Will si všimol ako sa zo záhybov na starom klobúku vytvorila pokrčená tvár. Strnulo zastal v polovici kroku a trochu civel na klobúk.

„Áno, to som ja.“

Klobúk sa znova ozval.

„Dobre, že si sa zastavil.“

Will nechápal.

„CHRABROMIL !!!“

Will vyvalil oči a mnoho študentov s ním. Nemal si ten klobúk najprv nasadiť a až potom sa dozvedieť svoju fakultu ?

„Si si ... ste si istý ?“ opýtal sa neisto, no s nádejou v hlase.

„Nepochybne !“ odsekol klobúk. „A teraz ma už nechajte,“ mrmlavo zahundral.

Miestnosťou sa rozľahol nervózny šum, ktorý sa zväčšoval a zväčšoval. Až o chvíľu si Will uvedomil, že to bol burácajúci aplauz.

„Hej, Will, hej !“ kričal naňho ktosi z toho ohromujúceho hluku. Will sa obzrel a uvidel, že to naňho kričí Peter. „Sadni si sem – medzi nás !“

Will sa k nemu tackavo pobral ešte stále oťapený z toho, že ho Triediaci klobúk poslal do Chrabromilu. Keď sa posadil medzi Boba a Steva, pozrel za starým dôstojným čarodejníkom. Ten však už bol zabratý do rozhovoru so susedným profesorom (dosť nesympatický typ – mastné vlasy, zlostný pohľad – veď to poznáte).

„Takže predsa len si sa dostal do Charbromilu !“ zvolali zborovo traja kamaráti.

„Áno, chvalabohu, áno!“ odpovedal šťastný Will. Na všetkých stoloch sa medzitým objavili hromady bohatého jedla, poháre, čaše a krčahy sa naplnili nápojmi, a vo Veľkej sieni zavládla radostne-slávnostná nálada.

Spoza slizolinského stolu sa však na Willa upieral pár sivých zlovestných a nevraživých očí ...

______________________________________________________________

* síce trochu oneskorene, ale predsa ( pol roka hore-dole ) som ďalšiu kapitolu konečne a úspešne uverejnil ............ Dúfam, že sa Vám bude páčiť :) ...........

* iste viete komu patrili tie zlovestné oči

* čo myslíte - prečo klobúk nenechal Willa nasadiť si ho a hneď ho poslal do Chrabromilu ?

* ak máte hocijaké nápady na zlepšenie - smelo píšte ....... ale radšej sovky ako do komentárov. Díky :)!!!!!!!!!

Nabudúce: KAPITOLA 2 2/2 - Triedenie a prvé čarovné dni

Tak sa majte dobre :DDDDDD !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

[ » na začiatok « ]