Kapitola:
Pridaná: 25.12.2007, 11:51:16
Čítaná: 4245×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Harry Potter
Stručný dej: Ako to vyzeralo tesne po poslednom boji vo svete čarodejníkov?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » MINISTERSTVO 2 » Nečakané 3 » Cassia 4 » Hádka a rozlúčka 5 » Kestrel 6 » Konečne spolu 7 » Takže ona žije ... 8 » Útok 9 » Odpustenie 10 » Peujours Tour 11 » Stávka a Pandora 12 » Pokojné a prekvapivé Vianoce I. 13 » Pokojné a prekvapivé Vianoce II. 14 » Rodokmeň, kupola, odhalenia

Čas po sviatkoch začal plynúť na Harryho vkus až príliš rýchlo a začal rozmýšľať nad tým, čo ich čaká. Dlho už v Siriusovom dome nebol. Nechcel ani myslieť na to, čo ho tam čaká. Zrejme bude zase špinavý tak, ako pred tým, lebo Kreacher bol na Rokforte.

Ani nevedeli ako a bol koniec prázdnin. Ginny sa musela vrátiť na Rokfort. Tentoraz odišla vlakom, kde ju boli všetci odprevadiť. Oni traja mali podľa Cassiiných inštrukcií čakať v Brlohu. A naozaj, hneď na druhý deň večer sa tu zjavila Cassia a vybrali sa do Londýna. Premiestnili sa do jedného starého muklovského domu, ktorý bol očividne neobývaný a vyšli na ulicu. Tá sa nijako nezmenila. Bola stále taká nemenná, ako pred tým s tým rozdielom, že tu nebol žiadny smrťožrút. Ron vytiahol svoj zhasínač, ktorý mu zanechal Dumbledore a šťukal ním, kým sa ulica neponorila do tmy. Potom sa pred nimi zjavil dom bez toho, aby niekto niečo povedal a Cassii došlo, že jeden z nich je držiteľom tajomstva, aj keď jej nepovedali, ktorý z nich to je. Najprv videli len dvere, ale nakoniec celý dom. Dvere boli stále ošúchané. Možno ešte viac, ako pred tým. Harry namieril na dvere prútik a niečo zamrmlal, zjavne heslo, lebo dvere sa otvorili.

„A teraz potichu, ten obraz, o ktorom som ti hovoril, tu stále je.“

Pomaly otvoril dvere a ostatní vošli za ním. Naozaj to bolo tak, ako predpokladali. Bolo tu plno prachu a špiny. Spoza závesu sa ozývalo hundranie a chrápanie obrazu Siriusovej matky. Zrazu sa pred nimi všetko zahmlilo a všade sa kúdolil samý prach. Objavila sa tu postava podobná Dumbledorovi, keď Harry zamrmlal. „Ja som ťa nezabil,“ všetko sa stratilo a mohli prejsť ďalej.

„Tak, zaveďte ma k tomu rodokmeňu,“ zašepkala Cassia, keď prechádzali okolo závesu. Harry jej pokynul, aby vyšla po schodoch a spoločne kráčali okolo hláv škriatkov na prvé poschodie. Otvorili dvere do salónu, kde opäť museli privrieť oči, lebo tým, že otvorili dvere, sa rozvíril prach na zemi. Hermiona rozsvietila svetlá na stenách a podišla k stene, kde bol rodokmeň.

„Tu to je. Nijako sa nám vtedy nedarilo ho odstrániť. Sirius si myslel, že je tu trvalé lepidlo, ale ja si myslím, že na každú kliatbu je protikliatba, teda okrem kedavry.“

Spýtavo sa otočila na Cassiu, ale tá už podišla ku gobelínu a natiahnutou rukou ho skúmala. „Uvidíme...odstúpte, nie je to pre sledujúcich príjemné, ak sú blízko.“

Potom natiahla aj druhú ruku a tak, ako to bolo s kľúčikom, ale toto bolo iné. Gobelín zrazu spriesvitnel a oni videli, akoby bol z filmu, aké sa dávali do fotoaparátov. Cítili, ako zavanul chladný vietor, a pod ním nevideli len stenu, ale uprostred steny boli malé dvierka.

„Tak, vidím, že si mala pravdu Hermiona. Nie je to trvalé lepidlo, ale kliatba a dá sa prekonať. No na to nestačí jeden čarodejník, lebo ani ten gobelín jeden nezaklial. Je na to jedno zaklínadlo, ale budete sa musieť pridať.“

Bez problémov súhlasili.

„Mala by som vám ho najprv predviesť. Znie takto: Portentum id abditum. Ale radšej verbálne, takto to bude silnejšie.“

Pristúpili ku stene, namierili na ňu prútiky, v Cassiinom prípade ruku a spoločne vyslovili zaklínadlo. Chvíľu sa nedialo nič, ale potom videli, ako sa gobelín hýbe a počuli zvuk, akoby niečo praskalo a trhalo sa. Potom gobelín spadol na zem a oni naozaj uvideli stenu, ktorá bola pod ním. Gobelín tu musel byť naozaj dlho, lebo stena za ním bola, akoby ju práve otapetovali. Ani stopy po špine, uprostred boli malé kovové dvierka s otvorom.

Akoby zázrakom nebol to otvor na kľúč, ale bol tak veľký, že tam vošiel jeden prst. Ron sa natiahol, strčil prst do otvoru a potiahol. Dvierka so škrípaním povolili a odhalili otvor v stene. Spočiatku si mysleli, že tam nič nie je, ale potom sa zjavil akýsi pergamen stočený do klbka a maličká škatuľka. Zobrali ich a zatvorili skrinku.

„Asi bude lepšie, ak to opäť zavrieme. Ak by sa sem niekto niekedy dostal, nezanecháme po sebe stopy,“ poznamenala Hermiona, keď zatvorila skrinku. „Ako znie kliatba na gobelín?“ Otočila sa ku Cassii.

„ Abstrude ante vulticulusse“.

Nasledovali jej príklad a gobelín sa opäť pripevnil na miesto, akoby ho ani nedali dole. Potom sa už ich pozornosť upriamila na zvitok pergamenu, ktorý našli v skrinke. Opatrne rozlomili pečať na ňom a rozvinuli ho. Na pergamene bola jedna jediná veta v latinčine: ,,Requiro id quid eas absconditus cum obscuritas cui clamare et dic primas nomen.“

A okolo tejto vety bol nakreslený strom.

„Čo to znamená?“ Harry po latinsky nevedel, aj keď latinčinu spoznal. Cassia však očividne vedela.

„Je to po latinsky, aj keď je to trochu kostrbaté, lebo je to očividne starý pergamen a na niekoľkých miestach popraskaný. Význam tej vety je asi takýto: Hľadaj to, čo je schované v temnote, ktorá kričí a povedz prvé meno.“

„Ale aké meno, to nám nedajú vedieť, čo? Asi by sme veľa chceli. Harry, čo je v tej skrinke?“ Ron sa otočil k Harrymu, ktorý v ruke zvieral malú skrinku, a ktorá zase nemala žiaden zámok. Odklopili ju a našli v nej ďalší kľúč. Tento bol však strieborný a ako nový, na rozdiel od toho, ktorý našiel v Tajomnej komnate. Hermiona ho vybrala a skúmala.

„Ďalší kľúč? Takže je toho viac. No na rozdiel od toho pred tým, tento je očividne od dverí. Ten, ktorý nosí Harry, je menší a oveľa starší. Ale, kde je tá temnota, ktorá kričí...“

„A aké meno chce vedieť?“ podotkla Cassia. „Aj tento kľúč si zoberte, pre istotu.“

Potom sa už rozhodli ísť, bolo neskoro a ešte sa museli vrátiť do hradu, ktorý bude zamknutý. „Bude nás čakať riaditeľka, sľúbila mi to, tak poďme.“

Tou istou cestou, ktorou prišli sa vrátili späť do hradu. Aspoň mali o čom premýšľať, lebo tá veta aj keď veľa nehovorila, očividne ich posunula vpred.

Harry si ľahol, ale dlho nemohol zaspať, lebo mal hlavu plnú dnešných noviniek. Dlho mu trvalo, kým sa ponoril do nepokojného spánku. Snívalo sa mu, že on sám otvoril skrinku a obvinili ho z ťažkých zločinov, ktoré spôsobila. Tej noci sa veľmi nevyspal a očividne nebol jediný, lebo keď ráno zišiel dole, Hermiona tam sedela a za kopou kníh ju bolo ledva vidieť. Očividne niečo študovala, ale učivo to nebolo.

„Dobré ráno, Hermiona. Nemohla si spať?“ s úškrnom sa pozrel na knihy, o ktorých vedel, že nedávno boli v knižnici zakladateľov. Očividne ju to pohltilo.

„Nie, nemohla. V noci som zašla do knižnice. Chcem zistiť čo najviac o tej Pandore a tej veci. Aby sme boli pripravení, keď to nájdeme,“ a opäť sa sklonila nad starú knihu, ktorá očividne vážila najmenej desať kíl. Harry len pokrútil hlavou a radšej si šiel umyť zuby. Keď vyšiel vonku, už tam bol aj Ron. Hermiona ich opäť donútila, aby sa učili.

„Ale, no tak Hermiona, veď sme aj tak popredu, počula si Cassiu. Povedala to minule...“ Nestihol však dohovoriť, lebo Hermiona na neho vrhla panovačný pohľad a poznamenala. „Cassia nás zajtra chce naučiť niečo nové a zároveň preskúšať, tak sa snažte.“

A už nepovedala nič, len sa opäť sklonila nad knihu a nechala ich tak. Harry sa musel zdržať, aby sa nerozosmial nad Ronovým výrazom.

Hermiona mala však pravdu. Cassia sa ukázala počas druhého dňa, asi hodinu potom, ako sa zobudili. „Ahoj, ako to ide?“

„Celkom fajn, vraj nás chceš niečo naučiť?“ pozdravil ju Harry čakajúc, čo mu odpovie.

„Áno, chcem vás naučiť vytvoriť si ochranný štít. Po svojej skúsenosti verím, že by sa zišiel. Ale nie ten slabý štít, ktorý viete vyčarovať. Chcem vás naučiť vyčarovať kupolu. Teda, ak chcete.“

„Jasné, že chceme, ale asi to bude dosť náročné.“

„To teda bude. Mne samej to trvalo roky, kým sa dostala do takej podoby, ako je dnes. Moja však dokáže odraziť aj kedavru. Vám postačí na začiatok, ak odrazíte aspoň stredné kliatby. To by ste mali zvládnuť za niekoľko mesiacov. Ale aj tak to vám bude trvať menej, ako mne.“

„Prečo si to myslíš? Pri tvojich schopnostiach ... “ čudovali sa zmätene.

„Pretože ja som sa to učila len zo starých kníh a kým som prišla na jej podstatu, trvalo to. V minulosti akosi nevedeli vystihnúť jej podstatu. Pravdepodobne som teraz jediná, ktorá ju zvládla až do takej miery, ale už vám to budem vedieť vysvetliť lepšie, ako staré knihy.“

„Fajn, tak čo máme robiť?“ Ron si sadol pred kozub a čakal na inštrukcie.

„Takže, v prvom rade, pre lepšiu koncentráciu...“

Podišla ku sviečkam a všetky ich zhasla, až v miestnosti žiaril len oheň z kozuba.

„Sadnite si na zem oproti mne,“ vyčarovala na zemi tri vankúše a oni si sadli do tureckého sedu.

„Fajn, teraz vám vysvetlím podstatu. Je to kúzlo, ktoré sa robí bez prútika, lebo ide o zviditeľnenie vašej snahy chrániť sa, ktorá vychádza z vášho vnútra. Sú jednotlivé stupne, podľa ktorých budeme vedieť, na čom sme. Prvý stupeň je u každého iný. Vždy je to iná farba a často závisí od koncentrácie a nálady, ale keď ho prekonáte, druhý stupeň je zlatý, ten je už schopný odolať stredným kliatbam a potom strieborný. Strieborný vás ochráni pred ťažkými kliatbami, ale nie pred tak silnými, ako sú neodpustiteľné, alebo, keď na vás silnou kliatbou útočí viac ľudí naraz. Po tento stupeň by sme sa mali dostať o niekoľko mesiacov,“ prestala hovoriť, aby si to mohli urovnať v hlave.

„A potom?“

„Potom nasleduje biely stupeň a najsilnejší. Ten by vás mal ochrániť pred všetkými kliatbami, ale pozor, kupola vydrží iba tak dlho, ako budete vládať. S každým ďalším stupňom to bude ťažšie udržať. A ešte jedna vec. Správna kupola by mala kliatby odrážať, ale vaše ich budú najprv pohlcovať, čo tiež oslabuje. Na to, ako to prekonať, musíte prísť už sami.“

Potom vyčarovala pred každým sviečku. „Takto bude najlepšie začať. Pozerajte sa do plameňa. Aby ste sa vedeli sústrediť a aby ste prišli na to, ako sa kupola vyčaruje sa musíte naučiť sústrediť.“

Každý z nich sa pozeral na horiaci plameň. Harry spočiatku nechápal, čo tým myslí, ale potom už tomu začal rozumieť. Ako pozeral do plameňa, izba sa vytratila.

„Teraz sa sústreďte len na to, aby ste sa chránili, na nič viac. Predstavte si, že sa potrebujete chrániť. Kupola sa objaví. Natiahnite ľavú ruku pred seba dlaňou hore.“

Cassia veľa nečakala, ale jej to takto nikto nevysvetlil a ona prišla na tú metódu so sviečkou. Prešlo niekoľko minút, keď sa niečo stalo. Okolo Rona sa zrazu objavilo slabé farebné svetlo a vydržalo niekoľko sekúnd. Rona to tak prekvapilo, že ju hneď zrušil, ale bol očividne potešený.

„Výborne, vidím, že si ma počúval. Teraz je už len na tebe, ako budeš rýchlo postupovať. Poďme ďalej, skúšajte.“

Trvalo nasledujúcu hodinu, kým všetci prišli nato, čo sa od nich chce, aby boli schopní vyčarovať kupolu a každý z nich bol schopný udržať ju niekoľko minút, aj keď len slabú. Očividne ich to veľmi vyčerpalo, ale pochopili.

„Fajn, hovorila som, že to budete schopní urobiť skôr, ako ja. Trénujte a o taký mesiac ju udržíte oveľa dlhšie a vtedy vyskúšame jej odolnosť. Ale pozor, ak sa budú kliatby odrážať, uhýbajte sa, lebo ich usmernenie je poslednou vecou, na ktorú prídete. Dobrú noc. Dnes už nikam nechoďte, lebo zaspíte na chodbe,“ uškrnula sa, keď videla ako ich zmorila a odišla.

Nasledujúce dni sa im vyčarenie kupoly nedarilo o nič lepšie, ako prvý krát a dosť ich unavovala, preto mali problém zostať hore dosť dlho, aby robili svoju prácu a tak si povedali, že si s ňou dajú pauzu.

Harry mal ešte tej istej noci, ako im Cass vysvetlila ochranný štít, čudné sny. Najprv ho Sirius volal do svojho domu a potom mu nechcel dovoliť, aby tam šiel. Keď sa ale Harry otočil späť, bola tam Cassia a otvárala mu dvere do domu. Potom sa zrazu ocitol vo vstupnej chodbe a až príliš dobre si uvedomoval, že musí byť ticho. Keď chcel prejsť popri obraze, Cassia sa otočila a hlasno treskla dverami. Ako na povel sa odhrnuli závesy a objavil sa obraz Siriusovej matky. Bola rovnako škaredá, ako obvykle, ale Harryho upútalo na tom obraze niečo iné. Pozadie za postavou bolo tmavé, vlastne v jednom mieste čierne. Tú izbu spoznal, na tom mieste bol v hornom salóne rodokmeň. Zrazu sa zobudil, akoby ho niekto preplieskal. Konečne mu to došlo. Vyskočil z postele a bežal na chodbu a hnal sa do Ronovej izby. Keď tam už bol, hlasno zaklopal na dvere a čakal. Nič. Nikto mu neotvoril, ale veď Ron šiel spať ešte pred ním. Pomaly prechádzal naspäť, ale keď prechádzal okolo Hermioninej izby, napadlo ho, že aspoň jej to povie. Zdvihol ruku, že zaklope, ale ešte to ani nestihol, keď sa dvere otvorili ale v nich sa nezjavila Hermiona. Konečne pochopil, kde bol Ron. Pravdepodobne mu v spánku nedošlo, kde je, lebo sa na Harryho pozeral presne tak vyjavene, ako Harry na neho. Potom sa ozvalo z vnútra izby. „Och, nie. Toto sa nestalo,“ a potom bolo počuť zhíknutie a šuchot a niekto sa ukryl pod periny. Harry si len všimol, ako sa mihla noha. Harry, ktorý nevedel, čo teraz, sa len otočil na päte a nasmeroval si to do svojej izby so slovami. „To počká do rána, nenechajte sa rušiť.“ A zavrel za sebou dvere. Keď už bol v izbe, sadol si na posteľ a uškrnul sa. Už chápal, prečo bol Ron v poslednom čase taký spokojný. Ale zároveň si sľúbil, že v noci sa viac nebude túlať okolo ich izieb.

Zatiaľ Ron za sebou zavrel dvere a podišiel k posteli. Pomaly sa spamätával a došlo mu, čo sa stalo, ale bolo mu to trochu smiešne. Chytil prikrývku a potiahol. „Už je preč, môžeš vyliezť.“

Hermiona sa posadila a zhrozene sa na neho pozrela. „Och, ako sa mu ráno pozriem do očí?“ Potom očervenela, ale nebola naštvaná, skôr v šoku. Ron si k nej sadol a objal ju okolo pliec. „Och, prosím ťa, raz sa to musel dozvedieť. Aj keď to bol šok. Prepáč, ja som zabudol, kde som. Mali sme zostať u mňa ako obvykle.“

„No, aspoň sme sa vyhli tomu, aby videl viac. Keby tak prišiel, keď...“

„Už sa tým nezaoberaj, čo sa stalo, to sa neodstane. Radšej spi, zajtra nás čaká ťažký deň.“ Hermiona si ukryla tvár na kolenách, ale nakoniec si ľahla a pritúlila sa do Ronovho objatia. Netrvalo dlho a pokojne zaspala, zatiaľ čo ju Ron ešte dlho pozoroval. Bol šťastný a nevedel si predstaviť, čo by bez nej robil. Nakoniec zaspal aj on. Zajtra to rozhodne bude zaujímavé.

Ráno, teda lepšie povedané na obed prišiel v podobe slniečka, ktoré ešte síce bolo zubaté, ale trblietalo sa na ľade a snehu. Harry zišiel dole a už tam oboch našiel. Rozhodol sa, že nič z nočných udalostí nebude spomínať. To čo robili, nebola jeho vec. Sadol si ku stolu a nedalo mu nevšimnúť si, ako sa Hermiona červená, ale Ron sa očividne tiež rozhodol tváriť, že sa nič nedeje.

„Dobré ráno, asi som zistil, čo je to za temnota z toho pergamenu.“

„Vážne? Mal si vnuknutie?“ ironicky poznamenal Ron, ale Harry sa to rozhodol ignorovať.

„Niečo také. Snívalo sa mi, že som v tom dome. Prechádzal som cez chodbu a obraz začal vrieskať, ale všimol som si, že pozadie na ňom je tmavé. No vieš, nikdy sme ho úplne nevideli, lebo vždy sme sa snažili, aby bol ticho, ale je to temnota, ktorá kričí, nie?“

Hermiona sa zrejme spamätala, lebo rozmýšľala prežúvajúc svoje jedlo.

„Je to možné, lebo je to tiež v dome. Mňa by to nenapadlo. Môžeme sa tam pozrieť, ale asi by bolo lepšie, keby šla opäť aj Cassia....Neviem, čo nás tam čaká a ona vie veľa toho, čo mnohí nevedia.“

„To teda vie. Len by ma zaujímalo, kde k tomu všetkému prišla za taký krátky čas.“

„To pochopíš, keď počúvaš, ako o sebe hovorí. Nikdy to nemala ľahké, pochybujem, že si niekedy oddýchla. Ale mňa napadlo, aké meno máme povedať tomu obrazu, aby stíchol.“

[ » na začiatok « ]